100 rokov Thomasa Mertona

Thomas Merton je pravdepodobne jedným z najvýznamnejších amerických katolíkov 20 storočia. Celý jeho život bol podobenstvo a paradox, ostatne ako životy nás všetkých.

Počas svojej návštevy USA 24. septembra tohto roku vyzdvihol pápež František vo svojom prejave pred Kongresom štyri americké osobnosti, ktoré sú pre neho zdrojom inšpirácie, ktorých si váži a ktorých by rád dal za vzor aj iným. Jednou z menovaných osobností je aj Thomas Merton. Tohto trapistického mnícha označil pápež za človeka modlitieb, mysliteľa spochybňujúceho istoty svojej doby a za človeka, ktorý otvoril nové horizonty ľudským dušiam i cirkvi. Pre pápeža je Merton človekom dialógu a šíriteľom mieru medzi národmi a náboženstvami. Potom citoval z jeho autobiografickej knihy „Hora siedmych stupňov“ tieto myšlienky: “Prišiel som na tento svet. Slobodný vo svojej prirodzenosti, obraz Boha. Bol som však zároveň zajatcom svojej vlastnej násilnosti a sebeckosti v obraze sveta, do ktorého som bol zrodený. Tento svet bol obrazom pekla, plný ľudí, akým som bol ja, milujúcich Boha a napriek tomu ho nenávidiacich, žijúcich namiesto toho v strachu beznádejných, rozporuplných túžob.”

Pred mnohými rokmi, niekedy v roku 1978, za čias komunizmu, kedy informácií zo Západu bolo veľmi málo, ma práve táto kniha Thomasa Mertona fascinovala a stala sa pre môj život zdrojom dlhodobej inšpirácie. Pritom som si vtedy ani poriadne neuvedomil, že Merton je už viac ako 10 rokov mŕtvy a že knihu začal písať pred viac ako 30 rokmi na žiadosť svojho predstaveného v roku 1946 a vyšla v roku 1948 v 150.000 náklade, stala se bestsellerom a od tej doby neustále vychádzajú nové exempláre.

Dnes si uvedomujem, že to, čo je v živote cenné, krásne a dobré, to má nadčasovú, trvalú hodnotu a nepodlieha zubu času. Tak je to aj s každým druhom umenia – obrazom, sochou, stavbou, hudobným, literárnym či duchovným dielom. Takéto diela sú vždy aktuálne, lebo sú zakotvené v hĺbke samotného života, jeho nahote a realite, jeho úprimnosti, neskreslenosti a jeho nekonečnom hľadaní a túžbe po pravde a láske.

Thomas Merton sa narodil v Prades vo Francúzsku v roku 1915. Jeho matka Ruth bola dizajnérkou  obytných priestorov, otec bol slobodným umelcom, maľoval obrazy. Keď mal Thomas šesť rokov, zomrela jeho matka a dospievajúce detstvo strávil vo francúzskych a britských internátoch. V roku 1933 začal študovať v Cambridge, neskôr sa ale presťahoval k starým rodičom do New Yorku, kde ďalej študoval žurnalistiku. Sympatizoval s komunizmom, slávil párty, s obľubou chodieval do kina, sám seba považoval za ateistu. Keď v roku 1937 zomrel jeho starý otec, začali u neho osobné krízy. Cez stredovekú filozofiu sa začal približovať ku kresťanstvu, v roku 1938 bol prijatý do katolíckej cirkvi. O tri roky neskôr vstúpil do trapistického opátstva Our Lady of Gethsemani v Kentucky. Jeho kniha “Hora siedmych stupňov” sa stala bestsellerom. Od tohto momentu sa cítil akoby rozpoltený medzi povolaním mnícha a spisovateľa. V roku 1949 bol vysvätený na kňaza. Jeho život sa dostal do koľají modlitby, práce a písania, čoskoro nasledovali ďalšie publikácie. Stal sa z neho medzinárodne uznávaný autor, udržiaval obrovskú korešpondenciu. V roku 1955 sa stal novicmajstrom, zároveň ale čoraz viac túžil po samote a meditácii. V roku 1956 mal zdravotné fyzické i psychické problémy a žiadal predstaveného, aby mu umožnil utiahnúť sa do samoty. Až keď mu to opát povolil, jeho zdravotné problémy pominuli.

V roku 1963 sa začal Thomas Merton čoraz viac angažovať na verejnosti a vyjadrovať sa k politickej situácii: zúčastňoval sa protestov proti výrobe atómových zbraní, proti vojne vo Vietname, zasadzoval sa za zrovnoprávnenie černochov s belochmi… Tieto a iné aktivity mali však za následok stratu jeho dobrej povesti, mnohí o ňom hovorili ako o komunistovi v rehoľnom odeve. Keď sa vrátil po skončení noviciátu pod vedením Thomasa Mertona do Južnej Ameriky Ernesto Cardenal, patril i Thomas Merton medzi tých, ktorí vtedy verejne podporovali revolučné hnutie v Nikarague. Avšak v tom istom čase, kedy sa politicky angažoval, začal naraz znovuobjavovať hĺbku a krásu kontemplatívneho života. Kontempláciu nechápe ako útek zo zlého sveta, ale ako vlastný spôsob spoluúčasti a obrátenie sa ku koreňom problémov. V roku 1966 sa znovu utiahol do svojej pustovne. Naďalej písal nové články, odpovedal na množstvo korešpondencie a prijímal návštevy. V roku 1968 dostal Merton povolenie na dlhší čas opustiť kláštor, aby mohol vycestovať do Bangkoku a zúčastniť sa tam interreligióznej  konferencie katolíckych a nekresťanských ázijských mníchov, na ktorej mal predniesť svoj prejav. 10. decembra 1968 krátko po svojom prejave zomrel nešťastnou náhodou na následky elektrického prúdu v izbe hotela, kde bol ubytovaný. Merton bol pionierom medzireligiózneho dialógu. Celý život študoval budhizmus, taoizmus, hinduizmus, jainizmus, sufizmus a neustále hľadal symbiózu medzi kresťanskou špiritualitou a zenovou meditáciou východných mníchov. Komunikoval s najvýznamnejšími duchovnými predstaviteľmi východných náboženstiev. Vďaka niekoľkoročnému diaológu s Daisetsu Teitaro Suzukim (1870-1966) napísal niekoľko kníh o spoločnom základe kresťanskej modlitby s modlitbou zenu v budhizme. Počas svojej osudovej cesty po Ázii sa s mnohými z nich stretol: s Dalai Lamou, s tibetským budhistickým majstrom  Chatralom Rinpochom (1913-), Tsewangom Yisheym Pembou (1932-2011) a inými. Dan Morris-Young, jeden z expertov na život Thomasa Mertona napísal: „Tento kontemplatívny trapista –  mysliteľ, spisovateľ, básnik, výtvarník, aktivista a duchovný vodca – je schopný jasne osloviť ostatných ľudí svojim jedinečným talentom vytvoriť takmer intuitívne spojenie s duchovnou pravdou. Dosahuje toho často schopnosťou vedieť sa podeliť o svoje vlastné boje, slabé stránky a predovšetkým svojou láskou ku Kristovi a cirkvi.”  (Mesačník St. Anthony Messenger, January 2015, published by Franciscan Friars, Cinncinati, Ohio 45202, U.S.A)

Výrečne zhodnotil život a dielo Thomasa Mertona i jeden z jeho duchovných žiakov, v Čechách i na Slovensku dobre známy zo svojich publikácii americký františkán Richard Rohr. Vo svojej knihe Pád vzhůru, píše: „Thomas Merton je pravdepodobne jedným z najvýznamnejších amerických katolíkov 20 storočia. Celý jeho život bol podobenstvo a paradox, ostatne ako životy nás všetkých. Mal ale podivuhodnú schopnosť popísať pre nás ostatných svoj vnútorný život s Bohom.“ (Richard Rohr, Pád vzhůru, spiritualita pro obě poloviny života, str. 133, Vyšehrad 2015)

Biblia označuje na viacerých miestach za múdreho človeka toho, z ktorého plnosti srdca hovoria jeho ústa. Človek by mal poznať svoje srdce a všetko to, čo sa v ňom rodí, aby z neho vynášal von len dobré veci (Lk 6,45). V živote Thomasa Mertona sa zrejme častejšie striedali momenty, kedy jeho srdce muselo prehovoriť navonok – napísal 70 kníh, venoval sa prednáškam, aktívne sa zapájal do mnohých hnutí. Tieto momenty boli však hlboko vykúpené, resp. vyvážené momentami ticha, rozjímania a modlitby. To staré benediktínske “ora et labora”, čo prevzali neskôr i cisterciáni, trapisti a všetky iné rehole, o ňom platilo na sto percent. Bol mužom múdrym, ktorý keď cítil, že nemá čo povedať, vždy sa radšej utiahol do klauzúry svojho srdca. Z jeho plnosti potom vždy hovoril a vydával neskutočne krásne a vzácne svedectvo o Božej múdrosti  pôsobiacej v dušiach tých, ktorí po ňom túžia.

Toto jeho svedectvo je stále aktuálne i dnes, keď už uplynulo od jeho náhlej smrti 47 rokov a 100 rokov  od jeho narodenia.