20 percent vieme, zvyšok len tušíme

Leonardova "Posledná večera" je symbolom nášho poznávania Ježiša.

V prvom veľkonočnom týždni som pár dní strávil v Miláne. Mal som možnosť navštíviť jeden z jeho najväčších pokladov  – veľkolepú nástennú maľbu Leonarda da Vinciho Posledná večera (rok dokončenia 1498), ktorá sa nachádza v bývalom refektáriu dominikánskeho kláštora.

Táto monumentálna maľba (rozmery takmer 9×5 metrov) má pohnutú históriu. Leonardo, ktorý sa viac ako za maliara považoval za vedca a technika, sa rozhodol nepoužiť dovtedy najbežnejšiu techniku fresky, ale zvolil nanášanie farieb na suchú omietku. Technika fresky –  tým, že čerstvá omietka rýchlo schne, Leonardovi neposkytovala dostatočný čas na prácu s detailmi. A na detaily sa Leonardo naozaj zameral, práca mu trvala dlhé 4 roky.  Dnes je Posledná večera zaraďovaná medzi najzásadnejšie diela celej histórie umenia.

Dokončené dielo prevýšilo všetky očakávania. Technika maľby na stenu priniesla svieže farby a takú mieru detailov, ktorej žiadne fresky nemohli konkurovať. Leonardov génius sa prejavil nielen v kompozícii postáv, technike alebo samotnom prevedení. Na rozdiel od súdobých  zobrazení poslednej večere, v maľbe nezobrazil zdesenie apoštolov nad zradou Judáša. Jeho verzia je „fotografiou“ momentu tesne pred tým. Leonardo zachytil chvíľu, keď Ježiš oznámil, že ho niekto zradil, ale ešte nepoukázal na Judáša. Maľba tak vyjadruje  emócie prekvapenia, zhrozenia a úplného nepochopenia zo strany apoštolov.

Maľba po dokončení

Maľba sa stala nesmierne populárna hneď po jej vzniku. Zachovalo sa pozoruhodne veľké množstvo kópií rôznej veľkosti. Viaceré aj od Leonardových žiakov.

Prvé problémy maľby sa však začali objavovať už niekoľko rokov po jej dokončení, ešte za Leonardovho života. Farba na stenu totiž  nikdy dostatočne nepriľnula. Maľba tak začala pukať a postupne blednúť. Necelých šesťdesiat rokov po Leonardovej smrti jeho životopisec napísal, že maľba je tak vyblednutá, že už takmer nevidno jednotlivé postavy. O necelých sto rokov neskôr ďalší autor napísal, že maľba už takmer ani neexistuje. Stopäťdesiat  rokov po dokončení, keď maľba už bola voľným okom nerozpoznateľná, rozhodli sa dominikáni kláštor rekonštruovať a do steny, na ktorej bola maľba, vyrazili dvere do kuchyne. Časť maľby sa tak navždy stratila.

Prvý pokus o reštaurovanie diela sa objavili začiatkom osemnásteho storočia. Bol skôr pochybnej kvality. Ďalšie nasledovali vo viacerých vlnách v nasledujúcich desaťročiach. Počas pohnutých časov refektárium slúžilo aj ako sklad zbraní,  francúzski vojaci dokonca vyškrabávali namaľovaným apoštolom oči. Istý čas bolo v refektáriu aj väzenie. Opäť nasledovali viaceré pokusy o opravu maľby – niektoré viac a niektoré menej podarené.

Druhá svetová vojna priniesla pre maľbu najvyšší stav ohrozenia. Pri bombardovaní Milána jedna z leteckých bômb spadla aj do areálu kláštora a dve zo štyroch stien refektária sa zmenili na ruiny. Stena, na ktorej bola maľba akoby zázrakom ostala stáť neporušená.

Obr. Vojnou zničené refektárium dominikánskeho kláštora. Maľba Posledná večera  je ukrytá pod ochranným debnením na stene vpravo.

Zásadná reštaurácia Poslednej večere sa uskutočnila koncom 20. storočia, trvala viac ako dvadsať rokov. Pomocou najmodernejšej techniky sa podarilo identifikovať pôvodnú Leonardovu maľbu. Celá stena sa dôkladne vyčistila a postupne sa odstránili všetky vrstvy malieb, ktoré sa počas stáročí pokúšali opraviť vyblednutý originál.

Obrázok: Súčasný stav maľby. Na stene sú viditeľné dvere, ktoré vznkli pri rekonštrukcii kláštora.

Napriek pohnutým dejinám súčasný stav maľby stále pôsobí veľkolepo a očarujúco.
Reštaurátori sa rozhodli pre zaujímavý prístup. Tie časti maľby, ktoré zostali z pôvodnej Leonardovej verzie majú odlišnú, sýtejšiu farbu ako časti, ktoré boli zrekonštruované podľa súdobých kópií. Tieto sú namaľované jemnejšími odtieňmi.

Pôvodná Leonardova maľba tvorí len menšiu časť súčasného diela. Dokopy len približne  dvadsať percent. Zvyšných osemdesiat je už len naša interpretácia.

Obrázok: Detail maľby. Miesta so sýtejšími farbami pochádzajú od Leonarda. Ostatné sú dielom reštarurátorov.

Je to taký pokorný prístup. Akceptuje, že nie všetko vieme. A niečo sa nám nenávratne stratilo. To nám však nebráni vytvoriť si čo najúplnejší obraz, ktorý je stále očarujúci a strhujúci.

 

Čo sa naozaj stalo počas poslednej večere?

Tu sa automaticky môžu vybavovať paralely medzi maľbou a historickou udalosťou poslednej večere, ako sa udiala pred 2 000 rokmi.  Teda s tým, čo sa v skutočnosti odohralo počas rozlúčkovej večere pár dní pred Ježišovou smrťou.

Nie je to tak, že aj o samotnej poslednej večeri toho vieme vlastne len veľmi málo?
Rozprávanie k nám putovalo niekoľko storočí len ústnym podaním a potom bolo zapísané na niekoľko riadkov do textov, ktoré teraz čítame ako evanjeliá.

Tých pár riadkov v Biblii má však zásadný vplyv na naše chápanie Ježiša.
To, ako rozumieme a ako si interpretujeme, čo je Ježiš počas poslednej večere povedal a urobil a ako to vlastne myslel, do veľkej miery definuje naše chápanie kresťanstva.

Veď každú nedeľu „lámeme chlieb a pijeme víno“ na jeho pamiatku…
A počas dvoch tisícročí sme sa hádali a dokonca zabíjali za tú alebo onakú interpretáciu týchto Ježišových činov a slov.
To, čo vlastne Ježiš pri večeri chcel alebo nechcel, čo je alebo nie je Eucharistia, či ustanovil alebo neustanovil sviatosť kňazstva, rozdeľuje kresťanov na celom svete aj v 21. storočí.

Mať svoj názor, presvedčenie alebo interpretáciu je správne, dokonca pre kresťana nevyhnutné.
To tragické je však byť presvedčený, že presne vieme ako to bolo. Byť si istý, že ani dvetisíc ročný odstup nám nezabránil poznať  všetko úplne jasne.
Mať istotu, že my „vlastníme“ Krista (ako to povedal istý katolícky kňaz v televíznej diskusii) a všetci ostatní sa tým pádom zásadne mýlia.

Vytvorili sme si teologické vysvetlenia všetkého. Definície, ktoré vytvárajú zdanie úplného chápania a vlastnenia pravdy.
Nie je však napríklad aj  „poslednovečerový“ pojem transubstanciácia práve príkladom toho, že niečo môžeme mať jasne zadefinované, akoby úplne pod kontrolou – ale pritom každý pokus o hlbšie chápanie nás privádza k pokornému priznaniu, že vlastne tomu nerozumieme?

Nebolo by patričnejšie a pravdivejšie pokorne prijať, že o poslednej večeri, či Ježišovi Kristovi samotnom, jeho živote a zámeroch vieme len veľmi málo?

Možno len tých „dvadsať percent“ ako pri Leonardovej maľbe…
A zvyšok si musíme len pokorne a menej sýtymi farbami interpretovať.
A to bez nároku na úplnosť a „vlastnenie pravdy“. S veľkou pokorou.

A vôbec to nemusí znamenať  žiadne umenšenie alebo degradáciu Ježiša.
Leonardov obraz je fascinujúci a to bez ohľadu, že chýbajú detaily a jedna jeho časť je nenávratne stratená.
Je mocný svojou pravdivosťou a autentickosťou.
Presne ako Ježišov príbeh…