Ahoj, Európa!

10. decembra 2014 bolo 25. výročie našej prvej „schengenskej“ vychádzky za hranice ČSSR.

Budajov projekt Ahoj, Európa! vtedy spojil asi štvrť milióna ľudí na oboch brehoch Dunaja. Pripomenul som si to na pláži pod Hainburgom, na poludnie svietilo mrazivé slnko, zvony zvonili aj z Hainburgu aj z Devína a december vyzeral ako jar.

Pred 10 rokmi som pre Centrum pre európsku politiku (CEP) napísal:

Zamat novembrových námestí prerástol do revolúcie až pochodom na deň ľudských práv 10. decembra 1989, keď nás do priestoru slobody vyviedol Jano Budaj. Hranici v Bergu v ten deň sa mohli podobať snáď len prvé miliardtiny sekundy po big- bangu! Bol jasný mrazivý zasnežený decembrový deň. Zástup ľudí pokojne kráčal proti kedysi tak hrozivej prekážke štátnej hranice a zbytočne sa pokúšal odovzdať strážcom poriadku štatistický lístok, posledný pokus moci o zachovanie dôstojnosti tesne predtým, než úplne prepadla panike. Masa individualít prechádzala cez trvale otvorenú železobetónovú závoru. Len polroka predtým sa ju pokúsili preraziť dvaja Dederóni na wartburgu; v podstate sa dostali na Západ, iba kapota a hlavy ostali v socializme. V onen deň bola však cesta biela tisícami štatistických lístkov, ktoré nemal kto skontrolovať, prevziať a registrovať. Vo Wolfsthale boli všetci vonku alebo aspoň v oknách. Vítali nás úsmevy, trasenie rúk, objatia a horúci čaj. Desaťtisíce ľudí sa zhromaždili na dunajskej pláži pri Hainburgu a naproti pod Devínom. Týmto prvým hodinám slobody tam na mieste postavil Daniel Brunovský pomník – ľudské srdce z ostnatého drôtu. Po našich uliciach odvtedy prešli veky, nábrežie je prázdne aj na výročia a pomník zničila povodeň.

Kvet vlastenectva vykvitol uprostred tvrdej zimy a znovu sa stiahol. Odložme si semienka, buďme ostražití, sledujme znamenia časov. Aby sme neprepásli tú jedine dôležitú chvíľu, v ktorej treba nechať vlastenectvo vždy znovu a znovu rozkvitnúť.