Ako mi u Halíka docvaklo

Veľká noc je správou o konečnej premene všetkého na dobro a krásu. Treba k tomu tieto: vieru, nádej, lásku, cestu a Ducha.

foto: Židovský cintorín na olivovej hore. Žilina Gallery.

Keď som sa pozeral do okien barokového kostola u Salvátora v Prahe čakajúc na príchod celebranta koncopôstnej omše Tomáša Halíka, docvaklo mi to: Otec je iný. Stále sa ku mne vracajú spomienky, ktoré zrušili moje niekdajšie presvedčenie o tom, že Otec je najvyšší CEO, ktorý podpisuje moje úmysly a túžby, stačí k nemu iba nasmerovať modlitby, zdvihnúť ruky a pomodliť sa. Pred niekoľkými rokmi sa toto moje vnímanie Otca skončilo a vystriedali ho otázky “Aký je vlastne Otec?” bez pozitívnej odpovede. Do môjho života totiž vstúpil šok a tragédia. Prosil som niekoľko rokov Otca, aby veci zmenil a On ich nezmenil. Prosil som a nedostal som, klopal som a nebolo mi otvorené. Zostal mi už len posledný z troch padákov: hľadajte a nájdete (porov. Mt 7,7)

Minúty čakania v nepríjemnom chlade pražského kostola mi ponúkali priestor na otázky, ako ďalej so svojou vierou v Otca? Do akej miery Otec napĺňa ľudské chápanie otcovstva, starostlivosti, ochrany, lásky, blízkosti, pochopenia, milosrdenstva ale aj hnevu a spravodlivosti? A do akej miery toto chápanie prekračuje a svoje Božie “vlastnosti” robí odlišnými od našich pozemských (medzi)ľudských? Ak je Otec v Biblii charakterizovaný pozitívnymi ľudskými vlastnosťami a zároveň je zdôraznená Jeho inakosť (“moje myšlienky nie sú vaše myšlienky a vaše cesty nie sú moje cesty” Iz 55,8), ako je možné zniesť toto napätie v priestore svojej viery a životnej existencie vôbec? Veď Otec je prítomný v najintímnejšej jednote bytia a súčasne je úplne iný a oddelený od všetkého a každého. Pozná všetky, aj najtajnejšie záhyby našich životov a záchvevy túžob ľudského srdca. Má absolútnu moc k tomu, aby náš život urobil naplneným, šťastným a pokojným. No zároveň je tu niečo, čo Otcovu intimitu s človekom ruší a robí náš život nenaplneným, nešťastným a nepokojným.

Kresťanstvo (aj židovstvo) toto “kazítko” nazýva hriechom. Bolo by neprimerane zjednodušujúce a nepravdivé chápať pod termínom “hriech” iba morálne zlyhanie človeka a ľudských štruktúr. Morálka je vyjadrením toho, aký je človek vo svojom vnútri, je to marketingová potlač na “kelímku” ľudského života s tým, že kelímok tvorí homogénnu súčasť obsahu. Hriech nie je iba niečím, čo je vytlačné na povrchu. Naopak je to najintímnejšia temná charakteristika človeka, podobne ako iskra intenzívnej dobroty a krásy, ktorá sa tak isto nachádza na dne ľudského srdca.

Ak je dobrota a krása niečím, čo nás integruje samých so sebou, s Bohom, s ostatnými ľuďmi a s celým univerzom, tak hriech nás od tohto všetkého oddeľuje. Človek cez svoj hriech vyháňa Boha preč od seba (človeka) do nepreniknuteľných sfér Jeho svätosti. A človek sa kvôli hriechu naopak uzatvára sám do seba (incurvatio in se) a mierou naplnenia, šťastia a pokoja sa stáva napĺňanie vlastného ega. Na konci tohoto procesu je samota, oddelenosť od okolia a sveta, prežívania nenaplnenosti a nešťastia, povedané slovami Biblie: peklo.

Nuž, úprimne, nedokázal som uťať prúd svojich myšlienok ani napriek tomu, že vpredu pri oltári bol človek, teológ a kňaz, ktorého už desaťročia obdivujem kvôli jeho teológii a jej literárnemu podávaniu. Bol som na seba nahnevaný: práve sa plní jedna z mojich životných túžob: účasť na omši, ktorú celebruje, a ja sa nedokážem odpútať od vlastných myšlienok… V tom zaznelo z kazateľnice “věčnost je teď”. Vzápätí som sa oslobodil od svojho premýšľania a spojil sa s Halíkovým. Uvedomil som si, v akom nepravdivom “vzorci” viery som roky žil a nasledujúce roky trpel kvôli tomu, že som nedokázal, neodvážil sa vstúpiť do iného “vzorca” viery. Starý, prekonaný, nefungujúci a prebolený vzorec je, že Otec podpisuje moje túžby a plány. Nový je opačný: Ja podpisujem Otcovu cestu pre mňa. A jeho cesty sú iné než moje cesty… “Věčnost je teď” znamená, že sa človek môže dostať do spoločenstva s večným Bohom. A môže to byť teraz a tu. Iste, toto zjednocovanie s Otcom je možné aj na základe kontemplácie a meditovania, akomsi rozplynutí sa v Otcovi. Táto cesta je iste príťažlivá, nezávislá, slobodná. No ak na ňu vstúpi človek bez veľkej pokory, môže skončiť v pyšnom presvedčení o svojej výnimočnosti a nadradenosti nad inými nemeditujúcimi.

Kresťanstvo je založené na tom, že Otcova cesta k ľuďom spočíva v Ježišovi Kristovi. Je to pokorné priblíženie sa Otca k človeku cez človeka, ktorý je zároveň Bohom. Ježiš Kristus je teda zároveň pozvaním pre človeka, aby sa dostával bližšie k Otcovi. “Kto vidí mňa, vidí Otca… (Jn 14,9) Ja a Otec sme jedno… (Jn 10,30)”.

Vchádzanie do Otcovej svätyne svätých, do sfér Jeho Inakosti, jeho transcedencie a imanencie, vchádzanie do večnosti nie je určené iba pre niektorých jednotlivcov, ochotných a schopných tráviť svoj život v kontemplácii a meditácii. Je pozvaním pre všetkých ľudí.

Otec nás pozýva na cestu, ktorou je Ježiš Kristus. Ježiš bol človek. Zažíval všetko, čo my. Rozumie človeku, je blízko, je s nami. Ježiš je zároveň Boh a je jedno s Otcom. Žil v milosti tejto jednoty. A zažil tiež bolesť z Otcovej inakosti. “Moja duša je smutná až na smrť… Otče môj, ak je možné, nech ma minie tento kalich… (Mt 25,38-38), “Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil? (Mt 27,46)” je takto najviac roztrhávajúcim hlasom, aký kedy zaznel na Zemi. Ak by zanikal vesmír a roztrhávali by sa základy a väzby univerza, ten zvuk by nebol tak strašný, ako keď sa trhal Ježiš od Otca, keď nerozumel svojmu Otcovi a prežíval oddelenosť od Otca.

Kresťanská Veľká noc je časom vnímania a prijímania (nie vytesňovania) všetkých našich životných roztrhaní. Tých, ktoré sa dajú zvládnuť s pomocou múdreho priateľa alebo psychoterapeuta. Ale aj tých, ktoré nemožno nazvať inak, než absurdnými, nezmyselnými a fatálnymi. Alebo aj tých, ktoré vytvárajú stále živú ranu, ktorú treba denne ošetrovať rozhodovaním sa pre zápas proti temnote a za život. Naše roztrhané životy, zlomené túžby, sny a srdcia sú Otcovi známe a blízke. Jeho Syn Ježiš má tiež roztrhaný (prebodnutý) život, sny a srdce.

Kresťanská Veľká noc však v sebe nesie oveľa silnejšie posolstvo, než oznámenie Božej blízkosti k ťažkému údelu človeka hriešnika. Už nie nejasnou, archetypálnou, predobraznou, ale životne skonkrétnenou správou v príbehu a osobe Ježiša z Nazareta.

Kresťanská Veľká noc končí správou o konečnom víťazstve, oslobodení, uzdravení, zjednotení, univerzálnej premene na dobro a krásu.

K tomu sú potrebné tieto:

– viera v zmysel, ktorý je v Otcovej mysli,

– nádej, že napriek všetkému ku nám prichádza dobro,

– láska, ktorá miluje, lebo je dobré a potrebné milovať,

– cesta života s Ježišom, v Ježišovi a cez Ježiša k Otcovi,

– trpezlivý Duch premieňajúci neživú hmotu a chronos na svätú hmotu a kairos.

Všetkým prajem zmysluplnú a požehnanú Veľkú noc 2018 a Veľkú noc našich životných príbehov.