Requiem c alebo d?

Diskusiu o deľbe a kontrole moci, o zrovnoprávnení žien a dobrovoľnom celibáte nemožno odkladať

Hudobný projekt Cecilie Bartoli vyšiel s knižnou prílohou “Castrato Compendium”

Na systematické príčiny zneužívania moci a sexuality v cirkvi (pozrite aj Zápas o sex, teritórium a moc v rubrike Archív  na tejto stránke) podčiarkuje príbeh kastrátov v cirkvi. Poznámka ku koncertu vo filharmónii a článok Andreja Šubu (oboje z roku 2011) sú vhodným muzikologickým a historickým podkladom pre oprášenie tohto motívu. V časopise .týždeň 4/2011 písal Andrej Šuba o tienistej stránke anjelských hlasov. Vo februári 2011 uviedla Slovenská filharmónia Requiem c mol, ktoré skomponoval Luigi Cherubini v roku 1815 na pamiatku Ľudovíta XVI. Parížsky arcibiskup Msgr. Hyacinthe-Louis de Quélen zakázal v roku 1834 uvádzanie tohto diela na pohrebných bohoslužbách kvôli ženským hlasom v zbore. Cherubini potom v roku 1836 uviedol novú zádušnú omšu Requiem d mol len pre mužské hlasy (podľa koncertného bulletinu a wikipedie).

Formálne sa vylúčenie ženských hlasov a vylúčenie žien z akejkoľvek aktívnej účasti pri liturgii katolíckej omše, odvoláva na Božie zjavenie, ktoré prostredníctvom apoštola Pavla prikazuje žene, aby v cirkvi mlčala 1 Kor, 14, 34 ženy nech na zhromaždeniach mlčia. Nedovoľuje sa im hovoriť, ale nech sú podriadené, ako hovorí aj zákon. Cirkevný spev je liturgia strictu senso, teda v kostole môžu hrať a spievať len muži (zbožní a dôstojne ustrojení). Potrebujeme však aj vysoké hlasy a chlapci sú nespoľahlivý tovar, nechce sa im spievať a mutujú. Tak si naverbujeme, získame, vykúpime a zmrzačíme spoľahlivých, poddajných, ochotných, zbožných a ustrojených – kastrátov. Na barokovom vrchole bolo v Taliansku ročne vykastrovaných 4.000 chlapcov…

Týranie zrušil a zakázal v roku 1870 nový taliansky štát (zhodou okolností „v rámci“ I. vatikánskeho koncilu). Cirkev zneužívanie vykastrovaných chlapcov nikdy nezakázala, nezrušila, ani neoľutovala! Pápež Pius X. v roku 1903 v dokumente Tra le sollecitudini /1 o cirkevnej hudbe potvrdil mizogýnne stanovisko, ale tam, kde boli hudobne potrebné vysoké hlasy, nariadil používať chlapčenské zbory bez toho, že by formálne zrušil zneužívanie kastrátov: „Speváci zastávajú v kostole liturgický úrad vo vlastnom zmysle slova. Z toho vyplýva, že ženy, ktoré nie sú uschopnené zastávať takýto úrad, nemožno začleniť do žiadneho speváckeho zboru alebo hudobného telesa. Ak sú vhodné sopránové alebo (kontra)altové hlasy, treba podľa pradávnej cirkevnej obyčaje využiť výlučne chlapčenské hlasy.“ (V/13) Poslední kastráti dospievávali vo Vatikáne ešte pred I. svetovou vojnou…

Pápež Ján Pavol II. v Chirografe 2/ k storočnici dokumentu v roku 2003 sa k chlapčenským hlasom už nevyjadroval (veď je to takto od pradávna…). Nepriamo potvrdil všetko mizogýnne v tradícii, ak len dakto nebude vidieť posun vo výzve, že spev a  hudobný prejav treba inkulturovať v duchu liturgickej reformy (ods. 6 chirografu). V oboch dokumentoch napísaných s odstupom sto rokov takto tisíce sexuálne zneužívaných a mutilovaných chlapcov „spadlo pod stôl“ pomedzi dôsledne formulované písmenká. K ich osudu sa už nikdy nevrátime, len dnešný status quo potvrdíme obvyklým, že „tak to bolo od pradávna“.

Cirkevný štandard pri neriešení pálčivých vnútrocirkevných problémov je mlčať, zatĺkať, nevidieť, nepočuť a prečkať. Kritika sa postupom času unaví a problém, ktorý neriešime a nespomíname vsiakne pomedzi vhodné formulácie do zabudnutia. Pavlova predstava o postavení ženy v cirkvi nie je pri pokuse o inkulturáciu kresťanstva do súčasnej Európy udržateľná. Ako vidieť na kauze kastráti, cirkevná interpretácia Pavlovej neudržateľnej interpretácie už vôbec nie. Dnešné sexuálne škandály nie sú dnešné, „takto to bolo v cirkvi od pradávna“! Spojenie sexuálnej zvrhlosti a krutovlády s neomylnou interpretáciou božieho zjavenia … Aj preto nie je možné diskusiu o deľbe a kontrole moci, o zrovnoprávnení žien alebo o dobrovoľnom celibáte odkladať.

1/ Motu proprio Tra le sollecitudini del sommo pontefice Pio X. sulla musica sacra (22 Novembris 1903), 12: AAS 36 (1903 – 1904), 329-332.

2/ Chirografo per il centenario del Motu Proprio di Pio X Tra le sollecitudini (22 Novembris 2003), 12: AAS 96 (2004), 256-265.

Úradnícko-diplomatický pojem chirograf svedčí o tom, že Ján Pavol II. svojím prípisom vytvoril akoby dvojičku 100 rokov starého motu proprio, ktorého “pravosť” tak potvrdil.