Zápas o sex, teritórium a moc

O sexuálnom zneužívaní v cirkvi od biskupa Geoffrey Robinsona

Biskup Geoffrey Robinson. Foto: Stop Sexual Abuse For Good (petition). change.org

Tézy emeritovaného austrálskeho biskupa Geoffrey Robinsona som spracoval v roku 2010 pre „Besedy Teologického fóra“ z nemeckého a anglického prepisu prednášky Ako sa v Katolíckej cirkvi zaobchádza so sexom a mocou; Neprehliadnuť „znamenie čias“ (Ján XXIII.,1963). Prednáška odznela 16. 05. 2008 na „Temple University“ vo Filadelfii, USA.

Citujem G. Robinsona: Kniha, ktorú som napísal, je reakciou na odhalenia sexuálneho zneužívania v cirkvi. Ak sa aj zdá, akoby sa moja kniha vzďaľovala od ústrednej témy, predsa je každá jej strana súčasťou odpovede. Počas 9 rokov (1994 – 2003) som bol členom a napokon predsedom komisie, ktorú zriadila austrálska biskupská konferencia, aby bolo možné koordinovať reakciu na odhalenia. Bola to skúsenosť, ktorá má tak veľmi zmenila, že dnes, hoci to nebol môj cieľ, nie som viac tým, kým som bol predtým. Z toho vyplýva aj presvedčenie, že ak sa chceme raz pozerať do budúcnosti s čistým svedomím, musí sa vo vnútri cirkvi udiať zmena siahajúca do hĺbky.

Ide o tri prvky:

  • nezdravá psychológia;
  • nezdravé predstavy o moci a sexualite;
  • nezdravé životné okolnosti.

Myslím, že keď sa dajú tieto tri podmienky dokopy, tak s veľkou pravdepodobnosťou vznikne temný svet, z ktorého sa vynorí zneužívanie. Musíme osobitným spôsobom prebrať všetky inštitucionálne faktory v cirkvi, ktoré môžu prispievať k nezdravým prejavom v týchto troch oblastiach a musíme byť pripravení spraviť radikálne zmeny všade tam, kde sú potrebné.

Musíme vyšetriť nielen samotné zneužívanie, ale s rovnakou vážnosťou aj nedostatočnú reakciu cirkvi na tieto zneužívania. Musíme sa pýtať, prečo toľkí milí, dobrí a inteligentní predstavitelia nekonali tak, ako by sme to očakávali alebo sa nádejali, a popritom musíme znovu hľadať inštitucionálne faktory, ktoré viedli k takejto nedostatočnej reakcii.

Preskúmanie oboch týchto oblastí by malo nevyhnutne viesť k štúdiu všetkých aspektov moci a sexuality v rámci cirkvi. Pri sexuálnom zneužívaní ide predovšetkým o moc a sex. Aby sme mohli zneužívaniu zabrániť, musíme smieť klásť vážne otázky o moci a sexe v cirkevnej inštitúcii. Myslím, že základný rozdiel medzi mnou a biskupmi, ktorí moju knihu kritizovali, spočíva vo východisku pre diskusiu. Títo biskupi hovoria, že cirkev má povinnosť zvestovať učenie, pravidlá a mravy, ktoré nesmieme spochybniť ani reakciou na zneužívanie. Ja začínam na opačnom konci, a teda vychádzam z faktu zneužívania. Som za to, aby sme (s cieľom zneužívaniu zabrániť) podrobne zneužívanie vyšetrili a mali pritom dostatok slobody ísť cestou argumentov kamkoľvek by nás táto cesta mala doviesť. Keď už sme boli prinútení otvárať aj otázky cirkevného učenia, pravidiel (zákonov) a postojov (mravov), tak musíme mať aj dostatok slobody to uskutočniť. V opačnom prípade budeme na zneužívanie reagovať so zaviazanými očami a zviazanými rukami. Prostredníctvom príbehu o zneužívaní a reakcii cirkvi som dospel k neotrasiteľnému presvedčeniu, že v katolíckej cirkvi nevyhnutne musí dôjsť k hlbokej a trvalej zmene v dvoch oblastiach – moc a sexualita.

Moc: Téma moci je komplexná, ale ja chcem upozorniť na dva faktory. Prvý faktor ukáže dôvody, pre ktoré k zneužívaniu došlo. Druhý nám pomôže porozumieť, prečo reakcia bola taká nedostatočná.

Mystérium kňazstva: Prvý faktor možno zhrnúť pod nesprávne porozumenie jednému z veršov Listu Hebrejom: Hebr 5,1: „Každý veľkňaz, ktorý je spomedzi ľudí, je ustanovený pre ľudí vo veciach Božích: prinášať dary a obete za hriechy.“ Kňazi a rehoľníci sa môžu domnievať, že sú dačo osobitné, iní ako ostatné ľudské bytosti, a preto nepodliehajú takým obmedzenia, ako ostatní. Kňazi a rehoľníci sú však obyčajné ľudské bytosti. Najnebezpečnejšie je trvať na tom, že kňazi a rehoľníci musia byť dokonalí a ak to nezvládnu, tak prinajmenšom musia dokonalosť predstierať. Mnohí sa naivne domnievajú, že kňazi a rehoľníci sú celibátni preto, že nemajú skutočné sexuálne túžby a pocity ako bežní ľudia.

Plazivá neomylnosť: Učenie o neomylnosti ustanovuje, že pápež sa vo veci, ktorú slávnostne vyhlási „ex katedra“, nemôže mýliť. Ale postupne znamená ochrana pápežskej autority na úrovni „ex katedra“ zároveň nutnosť ju chrániť aj na nižšej úrovni. Typickým príkladom je encyklika „Humanae vitae“. Výsledkom tejto encykliky je oslabenie úcty voči všetkým úrovniam pápežskej autority. Podobne ako antikoncepciu pápeži odmietali aj myšlienku ženského kňazstva. Ak by sa mala dnes akceptovať, chápalo by sa to, ako keby sa všetci pápeži dvetisíc rokov boli mýlili. Vytvára sa dojem, že ak by sa o tom otvorila debata, tak téma sa posunie na úroveň, kde sa už hrá o neomylnosť, čo akúkoľvek diskusiu stopne. Podobné témy: Homosexuálny pohlavný styk – neomylnosť? Cirkevné učenie o sexuálnej morálke – neomylnosť? Predpis o celibáte kňazov – neomylnosť? Domnievam sa, že formálna reč neomylnosti je menej významná ako spotreba pápežskej energie, ktorú investovali do tejto osobitnej náuky.

Biskupi skladajú osobitnú prísahu lojality voči pápežovi – nie voči Bohu alebo cirkvi, lež voči pápežovi. Takýto tlak mi spôsobil osobný konflikt medzi povinnosťou lojality voči pápežovi a povinnosťou lojality voči tej časti cirkvi, ktorú mi zverili austrálski biskupi – voči obetiam zneužívania. Bol to konflikt medzi „pápežovým človekom“ a „človekom obetí“. Pápež je v Katolíckej cirkvi veľmi dôležitý. Predstavme si, že by pápež Ján Pavol II. pred dvadsiatimi rokmi, teda v roku 1988, povedal v jednu nedeľu zástupu na svätopeterskom námestí: „Práve som dostal správu o sexuálnom zneužívaní, ktorého sa dopustili kňazi a rehoľníci. Kňazi, ktorí zneužívali nevinné deti!! V živote som ešte dačo také hrozné nepočul. Reagujme na túto správu, tak ako by na ňu reagoval Ježiš – pokorne, čestne a súcitne. Podajme obetiam pomocnú ruku a uprednostnime ich pred dobrým menom cirkvi. Nech je naša reakcia vzorom pre všetkých. Prosím a v mene Ježišovom aj žiadam všetkých biskupov, aby ma v tomto účinne podporili.“ Takto by sa mohla lojalita biskupov voči pápežovi prejaviť pre dobro obetí, nie proti nim. Od biskupov sa však naopak, požadovalo, aby z lojality hlboko mlčali. K autorite však prináleží aj zodpovednosť.

Sex: Treba jasne povedať, že napriek biblickej Veľpiesni sú pre vzťah k sexualite dôležité dve základné skutočnosti:

  • žena ako majetok – vlastníctvo muža;
  • rituálna čistota, kvôli ktorej sa mnohé veci konania posudzovali ako rituálne čisté alebo nečisté.

Ježiš zrušil zásadu ženy ako majetku – pripustil novým revolučným spôsobom, že muž sa môže voči žene previniť cudzoložstvom, teda žena nie je majetkom muža. Zrušil zásadu rituálnej čistoty, keď povedal, že nič čo zvonka vchádza do tela, nemôže nikoho spraviť nečistým. Prvotná cirkev mala problém s tým, že Ježiš tieto dve zásady jednoducho zrušil a nedal žiaden podrobnejší návod, čo by ich malo nahradiť. A to je dosť dôležité. Výsledkom toho, že chýba osobitné Ježišovo učenie o sexualite, sú dve veci:

  • po prvé, v dejinách kresťanstva ostalo čosi z etiky majetníckeho vzťahu k žene a etiky rituálnej čistoty;
  • po druhé, to, čím a ako cirkev nahradila predpoklad majetníckeho vzťahu k žene a rituálnej čistoty nebolo uspokojivé.

Vo vzťahu k sexualite sa hlavnou náhradou stala myšlienka „prirodzeného“, čo v Katolíckej cirkvi viedlo k myšlienke, že každý „prirodzený“ pohlavný styk musí obsahovať aj zjednocujúci prvok (láska a vzájomná opora manželov), aj plodivý prvok (otvorenosť pre nový život). Využiť sexuálne schopnosti bez prítomnosti oboch týchto prvkov súčasne sa považovalo za „neprirodzené“, ale čo je ešte dôležitejšie, za hriech priamo proti Bohu, pretože takéto počínanie smerovalo proti Božiemu zámeru. Preto nezdravé prvky sexuality spojené s nezdravou psychikou a nezdravými životnými okolnosťami môžu ľahko prispievať k zneužívaniu. Ak sa totiž pri sexuálnych prečinoch postaví všetka váha primárne na hriech proti Bohu namiesto na to, že ide o hriešny čin proti zneužitým deťom, potom to vedie k nedostatočnej reakcii na zneužívanie. Podľa mňa sa Boh nerozhorčuje pre sexuálnu žiadostivosť alebo činy a už určite nie kvôli sebe samému, ale rozhorčuje sa kvôli neprávosti, ktorá sa pácha na iných ľuďoch. Vo vzťahu k sexualite sa domnievam, že si nemusíme ako prvú klásť otázku, či sa porušil dajaký Bohom daný prirodzený poriadok, ale či sa dajakým spôsobom neubližuje inej osobe, spoločenstvu alebo sebe samému. Milovať blížneho namiesto mu len neškodiť, to musí byť skutočné kresťanské kritérium pre túto oblasť. Ak cirkev opustí sexuálnu morálku, ktorá spočíva na koncepcii prirodzeného a neprirodzeného v prospech morálky, ktorá je založená na ľuďoch a vzťahoch, ak odíde od koncepcie priamej urážky Boha k myšlienke škody spôsobenej ľuďom, potom budeme mať konečne sexuálnu morálku založenú na evanjeliu namiesto na teórii, ktorá má s evanjeliom len máločo spoločné. Takto by sme mali všetci zdravý základ pre porozumenie sexualite a pre náš život ako život pohlavných bytostí.

Ako dosiahneme zmenu?

Premena bude ťažká, lebo sa pokúšame o kultúrnu zmenu a kultúra, ktorú treba zmeniť, má skalopevnú tisícročnú obranu. Preto sa nič nedosiahne zjednodušujúcimi nápadmi.

Konfrontáciu treba spojiť s dialógom. Sú situácie, keď je možná len konfrontácia (ako to bolo v Bostone roku 2002). Ak biskup obhajuje trestný čin, tak ho treba odsúdiť ako každého iného občana. Titul mojej knihy „Ako sa v katolíckej cirkvi zaobchodí s mocou a sexualitou…“ hovorí o zaobchádzaní so stavom vecí, nie o zaobchádzaní s ľuďmi. Pri hľadaní nových riešení však ide o dialóg medzi všetkými zúčastnenými. Mahatma Gandhi raz povedal: „Musíme sa stať tou zmenou, ktorú chceme vidieť vo svete“. Cirkev, ktorú chcem vidieť, nie je cirkev konfrontácie, ale cirkev dialógu, ktorou sa teraz musíme stať.

Ak chceme do dialógu vtiahnuť aj vysokých cirkevných predstaviteľov, potom je problém sexuálneho zneužívania vhodná téma. Škandál so zneužívaním bol taký obrovský, že možno právom tvrdiť, že je to jediná téma, ktorá má v sebe dostatok energie, aby mohla spôsobiť dačo také mocné, ako je zmena kultúry.

Ešte treba veľa spraviť, aby sme sa mohli do budúcnosti pozrieť s čistým svedomím.

Chcel by som k dialógu pripraviť niekoľko návrhov: Sme takí šokovaní odhaleniami sexuálneho zneužívania, že naša dôvera k samotnej cirkvi je hlboko otrasená. Okrem toho máme ako rodičia veľkú starosť o ochranu našich detí a máme dojem, že sa ešte nespravilo dosť na to, aby sa v budúcnosti zaručila ich bezpečnosť. Myslíme si, že v prípadoch Groer a Degollado mal pápež (Ján Pavol II.) okamžite konať. Od samého počiatku tejto krízy sme právom očakávali silnejšiu vodcovskú úlohu pápeža.

Treba sa verejne ospravedlniť priamo obetiam.

  • uistiť ich, že nie sú v žiadnom prípade spoluvinníkmi, že boli obeťami mocných ľudí, ktoré zneužili svoju duchovnú moc zverenú cirkvou;
  • pomenovať učenie, príkazy, štruktúry a spôsob správania v cirkvi, ktoré k tomu prispeli;
  • ubezpečiť ich, že cirkev bude skúmať všetky aspekty prípadu, aby mohla odstrániť všetko, čo by mohlo prispieť k zneužívaniu.

V žiadnom prípade nemôžeme byť spokojní s tým, že cirkev nerobí v skutočnosti všetko pre to, aby sa odhalili a odstránili príčiny zneužívania. Ako prvý krok treba preskúmať všetky spôsoby, ktorými prispieva cirkevné učenie, spôsob správania, predpisy a prax k nezdravej psychike, nezdravým nápadom a nezdravým životným podmienkam kňazov a rehoľníkov.

Vieme, že celibát nie je jedinou príčinou zneužívania, ale taktiež vieme, že nemožno povedať, že by k tomu neprispel. Radi by sme videli štúdiu, ktorá preskúma spôsoby, ktorými vynútený, neprijatý a neintegrovaný celibát kňazov (aj tých najlepších) často prispieva k nezdravej psychike (napr. ťažké depresie), chorým nápadom (napr. mizogýnia) a nezdravým životným podmienkam (napr. osamotenosť a nedostatok opory).

Do premeny treba zahrnúť aj myšlienku „vyňatia“ kňazov a rehoľníkov ako jedno zo zdôvodnení zakrývania ich činov.

Treba opustiť myšlienku, že sexuálne zneužívanie je v prvom rade priamy prečin proti Bohu a nie proti nevinným deťom.

Treba rozlišovať medzi odpustením chýb minulosti a preventívnemu zabráneniu utrpenia v budúcnosti.

Odhalenie všetkých inštitucionálnych faktorov, ktoré viedli k neprimerane slabej reakcii cirkvi na takéto neprijateľné praktiky.

Každá miestna cirkev a každý rehoľný rád musí reagovať za seba, ale dôležitá je aj reakcia celej cirkvi. Treba obnoviť myšlienku kolegiality biskupov a spoločenstva veriacich, ktoré ohlásil II. vatikánsky koncil.

Nová cirkev

Uprostred odhalení sexuálneho zneužívania a nepotešujúcich detailov reakcie cirkvi na tieto zneužívania je cirkev taká ohavná, že nezainteresovaní sa od nej s odporom odvracajú, a my sami, čo sme ešte na palube, sme hlboko zahanbení a zmätení. Uvedomujem si preto, že hovorím hlavne k tým, ktorí ešte cirkev neopustili. Napriek tomu, aké negatívne reakcie vyvolala moja kniha, ona nie je útokom na cirkev ani nemá za cieľ cirkvi poškodiť. Naopak, vychodí z môjho priania uvidieť lepšiu cirkev, ktorá urobí všetko, čo je len v ľudských silách, aby sa odstránili všetky formy zneužívania.

  • cirkev, ktorá podporuje rast prostredníctvom slobody;
  • cirkev v ktorej panuje dialóg a nie konfrontácia;
  • cirkev, v ktorej sa môžu všetci, ženy rovnako ako muži, a laici rovnako ako klerici, podieľať na živote a raste cirkvi a dospieť ku všetkému, čo im schopnosti dovoľujú.

S odvolaním sa na Ježišovho ducha chcem vidieť v novom tisícročí novú cirkev.

Nepriame potvrdenie tézy o cirkevnej moci dal seriál 16 prednášok biskupa Robinsona v USA roku 2008. Turné, z ktorého je aj záznam tu citovanej prednášky, mu zakázal Rím, aj všetci miestni biskupi a vyčítala mu to aj austrálska biskupská konferencia – že tým škodí cirkvi a zneisťuje neinformovaných laikov. Kardinál Giovanni Battista Re (prefekt Kongregácie pre biskupov) a kardinál Roger M. Mahony (arcibiskup Los Angeles, USA) vydali biskupovi Robinsonovi zákaz prehovoriť v budove, ktorá patrí Katolíckej cirkvi; vyzvali ho, aby zrušil turné; poukázali na to, že kniha mätie laikov a narúša jednotu cirkvi. Robinson svoje turné nezrušil, ale prednášal na miestach, ktoré nekontroluje Katolícka cirkev. Biskupská konferencia Austrálie vyslovila znepokojenie nad Robinsonovou knihou, ktorá kritizuje sexuálne zneužívanie a zneužívanie autority v cirkvi. Podľa biskupov je zrejmé, že po výmene korešpondencie a rozhovoroch pretrvávajú pôvodné doktrinálne výhrady. Ústredným problémom je spochybňovanie nároku katolíckej cirkvi na definitívne pravdivé učenie.