Bielorusko

Bielorusky, Bielorusi, sme s Vami!

 

V Bielorusku som bol raz. Aj to dávno. V lete 1999.

Bolo rok po kľúčových voľbách na Slovensku, spolu s poľskými i slovenskými kolegami sme boli povzbudiť bieloruských aktivistov v ich snahách o normálnu a demokratickú spoločnosť. Boli sme v Breste, v Minsku a vo Vilejke.

Po toľkých rokoch mi v pamäti zostalo len pár spomienok a obrazov. Bol to svet ešte len budiaceho sa internetu a mobilov. A prekročením poľsko-bieloruských hraníc sme sa v čase vrátili ešte o mnoho rokov dozadu.

To, čo vo mne zostalo ako najsilnejší zážitok, boli stretnutia s viacerými zaujímavými a vnútorne krásnymi ľuďmi.

V Brestskej pevnosti nám mladí chalani, viacerí nemali ani dvadsať, do posledného detailu opisovali, ako a kde ich dedovia bojovali proti fašistom vo Vlasteneckej vojne. Popisovali to tak farbisto, ako keby to pred týždňom prežili sami. Hoci sa nám to zdalo divné, rozumeli sme, že to sú informácie, ktoré sú im forsírované, to boli pre nich hrdinské chvíle, na toto boli hrdí. Zároveň bolo, a asi i stále je, v kolektívnej pamäti živé, že počas tejto vojny zomrelo veľmi veľa Bielorusov a prakticky v každej rodine niekto padol.

Keď sme vystúpili z vlaku v Minsku, tak na stanici išli proti nám stovky ľudí. Nechápali sme, kam idú také davy v sobotu ráno o šiestej…
V hlavnom meste sme bývali v rodine staršej aktivistky. Vysvetlila nám, že každú sobotu ráno ľudia odchádzajú do svojich záhrad mimo mesta preto, aby si dopestovali najmä zemiaky, bez ktorých by to bolo v zime ťažké. A tiež to, že keď sú ľudia zamestnaní starosťou o živobytie, tak nemajú čas vymýšľať proti režimu…

Naša domáca bola milá, všetečná pani. Povodila nás po Minsku, zorganizovala viacero stretnutí a sprevádzala nás. Stretli sme sa s rôznymi opozičnými organizáciami. Tí nám urobili jasno, že začiatok ich cesty k vytúženej budúcnosti je v nedohľadne. Po všetkých stretnutiach v Minsku sme sa v našej skupine zhodli, že najväčším nepriateľom tej-ktorej opozičnej skupiny nie je Lukašenko, ale práve tí druhí opozičníci, ktorí bránia realizácii ich skvelých plánov na odstránenie Lukašenka… Stretli sme sa aj s veteránmi Vlasteneckej vojny, ktorí ale vôbec nechápali, prečo sme tak radi, že na Slovensku padol komunizmus a prečo sa chceme integrovať do „Jevropskoho sojuzu“. Veď tej ich Sojuz bol taký super…

Najsilnejší zážitok sme mali na severozápade, vo Vilejke. Ani nie tridsaťtisícové mestečko leží neďaleko veľkej priehrady. Tam sme stretli ľudí, ktorí v tomto meste žijú, takmer všetko ženy. Boli sme zaujímavosť, lebo veľa západniarov do tohto mesta nezavíta. Boli to otvorení, krásni ľudia. Rozprávali nám, ako je podporovaný alkoholizmus zo štátnej úrovne, kedy vodka je skoro tak lacná ako voda. Ako ničí vzťahy, rodiny. Ľudia ju berú do rúk ako únik z reality. Lebo nemajú perspektívu, niet ako uživiť rodiny. Keď nepracujú vo vlastnej záhradke, tak sú hladní.

Mladé ženy, tridsiatničky, nám hovorili o tom, že veľa žien musí mať aspoň dve práce, aby uživili svoju rodinu, dokonca i lekárky v nemocnici. Prečo? Lebo ich muži nezvládajú seba samých a s vodkou sťažujú už aj tak ťažký život. Hovorili nám o rôznych riešeniach, svojpomoci, nevyhnutnosti tvorivosti na hranici zázrakov. Pamätám si moment, kedy mi v hlave rezonovalo, že sem by mali prísť producenti z Hollywoodu. Toľko námetov na oskarové filmy… Nádherní ľudia, ktorí zápasili so životom.

Pridám jeden milý zážitok. Na autobusovej zastávke, pri čakaní na autobus sme si dali miestne „moroženoje“, zmrzlinu. Vtedy sme ochutnali, čo je to skutočná ruská zmrzlina: zmrnutá poctivá osladená smotana. Tu vo Vilejke bolo trocha cítiť, že to mlieko bolo naozaj nadojené z kravy :-). Chutila nám.

 

Za túto cestu a poznanie som dodnes veľmi vďačný. Docvaklo mi, že my sme tu, aj v socialistickom Československu, mali napriek všetkému kontakt so západom, máme dejiny prepojené so Západom, že sme tu napriek všetkému obmedzovaniu a zakazovaniu neboli tak izolovaní a uzavretí, ako ľudia v Sovietskom zväze.

Pre mňa to bola prvá skúsenosť s postsovietskou krajinou. Tam som naplno pochopil, aká veľká vec sa stala, že sa naša opozícia zjednotila a porazila Mečiarovo HZDS. To, že v tom roku sa naozaj rozbehol proces našej európskej integrácie.

O to viac mi bolo ľúto ľudí, ktorých sme v Bielorusku stretli, lebo mi bolo jasné, že ich čaká veľmi dlhá cesta.

V týchto dňoch na nich myslím každú chvíľu a moc, moc im držím palce. Aj keď ich opäť čaká len a len tvrdá robota a hmatateľné výsledky ich snahy sú v nedohľadne.

Bielorusky, Bielorusi, sme s Vami!