Cena nadácie Herberta Haaga za rok 2019

za slobodu v cirkvi pre mládežnícke skupiny zo Švajčiarska a Nemecka

foto: slávnosť sa konala v Hoteli Schweizerhof v Lucerne

Tohtoročnú cenu Nadácie Herberta Haaga v Lucerne za slobodu a demokraciu v cirkvi získali dva mládežnícke spolky zo Švajčiarska a Nemecka, ktorých prioritou je formácia mladej generácie v zmysle kresťanskej viery. V oficiálnom prehlásení Nadácie pre média sa píše: „Žiadna organizácia neprežije bez mladých ľudí. Platí to i pre cirkev, tým viacej, že lavice kostolov na bohoslužbách sú čoraz viacej obsadzované len starými ľuďmi. Vo Švajčiarsku sú to pritom desaťtisíce a v Nemecku stovky tisíc mladých ľudí, ktorí sa každý týždeň dobrovoľne stretávajú a svojim vlastným spôsobom praktikujú to, čomu sa hovorí “cirkevný – lepšie povedané – kresťanský život.” Skupiny vedú prevažne mladí kresťania, ktorým záleží na tom, aby z detí vyrastali plnohodnotné, kresťanskými ideálmi zapálené osoby. Dorastajúca mládež akoby automaticky vrastá do spoločenskej zodpovednosti v oblasti kultúry a politiky. Nadácia Herberta Haaga prácu týchto spolkov ocenila. Ich mládežnícky a svetu otvorený elán stojí tak v priamom kontraste k doterajším predstavám o výchove a praxi cirkvi. Ich kritická reflexia o tom, ako by mala dnes vyzerať cirkevná práca s mládežou je v diametrálnom rozpore so štýlom práce a striktnej indoktrinácie (v zmysle memorovania bodov katechizmu). Mladí ľudia sa považujú za subjekt cirkvi, ktorý samovoľne a slobodne objavuje evanjeliové hodnoty ako princíp dobrého života. Obe mládežnícke zoskupenia zo Švajčiarska i Nemecka sa vo vzájomných diskusiách rozhodli ísť touto novou a do budúcnosti otvorenou cestou, čím sa stali vzorom ostatným článkom cirkvi v zmysle II. vatikánskeho koncilu.

Švajčiarske zoskupenie JUBLA =Jungwacht Blauring (voľné preloženie skratky – Ochranný spolok mladých – modrý prsteň)

Nemecké zoskupenie BDKJ = Bund der deutschen katholischer Jugend (Spolok nemeckej katolíckej mládeže).

Erwin Koller, prezident Nadácie Herberta Haaga, v otváracej reči okrem iného povedal: „Kto myslí na budúcnosť, musí myslieť na mládež. V posledných mesiacoch a týždňoch obletel svet zvláštny fenomén. Mladé dievča upútalo na seba pozornosť kamier a mikrofónov žurnalistov z celého sveta, aj keď vlastne nepovedalo vôbec nič nové, len to, o čom sa na konferenciách dospelých v súvislosti s ochranou prírody a atmosféry už dávno hovorí:

Chcem, aby vás zachvátila panika!

Náš dom horí.

Ukradli ste nám budúcnosť.

Je to zločin proti ľudskosti.

Greta Thunberg zatlačila vo svojich 16 rokoch na bolestivé jadro celej našej ľudskej spoločnosti. Podarilo sa jej docieliť, že nielen žiaci a žiačky, študenti a študentky na celom svete začali organizovať demonštrácie na ochranu prírody a atmosféry, ale na určitý okamih ju začali počúvať dokonca aj vedci, štátnici i politici. Kto trpí nevyliečiteľným Aspergerovým syndrómom, má ťažký osud. Avšak príbeh Grety Thunberg nás privádza automaticky k otázke, či musí človek, aby zaujal pozornosť iných, najskôr takúto diagnózu mať, alebo či budúcnosť ľudstva nebude patriť už len ľuďom s poruchou autistického spektra, ba dokonca, či na samom konci ľudských dejín nebudú existovať len takí ľudia, ktorí nie sú zdraví práve v dôsledku chorôb zapríčinených klimatickými zmenami.

Prof. Klaus Mertes, jezuitský kňaz a riaditeľ gymnázia St. Blasien v Berlíne, vo svojej laudácii na ocenené mládežnícke skupiny okrem iného povedal:

„Ešte nikdy v dejinách neokradli o budúcnosť rodičia a starí rodičia svojím životným štýlom svoje deti o budúcnosť a neuviedli ich tak do otrockého vazalstva, ako sa to deje práve dnes. Cirkevných predstaviteľov nevynímajúc. Ešte nikdy pred nami neodsunul princíp spravodlivosti princíp zachovania životného prostredia tak drasticky, ako sa to deje dnes. Veľmi dobre rozumiem tomu enormnému tlaku, ktorý dnes vyháňa mladých ľudí do ulíc. ´I want you to feel the fear I feel every day´ (Davos, 25.1.2019). Tieto slová z úst dieťaťa sú najcharakteristickejším výkrikom hrôz dnešného sveta.”

Na inom mieste svojej laudácie povedal: „Dnes je všetkým jasné, že demokracia nie je konečnou či definitívnou zastávkou. Je evidentné, že pravdepodobne každá generácia musí o demokraciu bojovať nanovo. A preto si myslím, že je dnes naozaj dôležité tieto mládežnícke spolky oceniť. Je to zároveň aj signál pre cirkev. Dnešná mládež je kritická. V žiadnom prípade si nemôžeme dovoliť nechať ju najskôr formovať v mládežníckych zoskupeniach v duchu demokracie, participácie a zodpovednosti a potom jej do konca života vnútiť podriaďovanie sa monarchistickému modelu cirkvi, aký tu stále vládne…“

A za oboje ocenené skupiny ešte pár myšlienok z ďakovných rečí:

Švajčiar Silvio Foscan za JUBLA:

„… Na záver mojej reči by som chcel povedať pár slov za mládež na adresu zodpovedných v cirkvi – teda hierarchiám a všetkým ostatným členom cirkvi o tom, po akej cirkvi túžime:

– Túžime po cirkvi bez diskriminácie, po cirkvi, v ktorej sú vítaní a majú rovnaké práva všetci ľudia bez rozdielu národnosti, kultúry, sociálneho pôvodu, náboženstva, pohlavia, sexuálnej identity či sexuálnej orientácie.

– Túžime po synodálnej cirkvi, pretože len spolurozhodovanie vedie k deľbe moci a chráni pred zneužitím moci, napr. vo forme sexuálneho zneužívania. Mládež očakáva konkrétne kroky. Znamenia či slová (ako to zaznelo na nedávnej synode o sexuálnom zneužívaní v Ríme) nám nestačia.

– V odôvodnení vášho ocenia píšete: ‘Bez mládeže nemá cirkev budúcnosť.’ Z môjho pohľadu JUBLA už naznačuje možnosti, ako by mala cirkev budúcnosti vyzerať. A síce tak, že všetko, čo už dávno leží zapadnuté pod nánosom prachu treba odstrániť a nové a zdravé priviesť k životu. A to sa má diať hlavne preto, lebo nikto sám od seba neurčuje, čo je zaprášené a čo je zdravé. O tom totiž musíme všetci otvorene, transparentne a každý s tými istými právami, ako ten druhý, diskutovať.

– Ďakujem vám, že nás s našimi želaniami do budúcnosti nenecháte samých.

Katharina Norpoth za nemeckú BDKJ:

“V mládežníckych skupinách pracujú jeden vedľa druhého ako seberovné osoby ženy, muži, laici a kňazi. Navonok predstavujú obraz o tom, aké je to obohacujúce byť takouto rôznorodou, pestrofarebnou cirkvou. Tento – pre nás samozrejmý –princíp si prajeme mať aj pre celú cirkev. Veľká väčšina mladých ľudí odmieta sexuálnu morálku cirkvi, predovšetkým jej postoj k partnerskému vzťahu sexuálne rovnako orientovaných osôb a k zákazu predmanželského sexu. Mladí ľudia veľmi dobre vedia, čo po nich cirkev vyžaduje – avšak ako pokrstení a birmovaní kresťania (seberovní s biskupmi, kňazmi, pápežom a všetkými inými veriacimi) majú jednoducho úplne inú predstavu. Hodnoty ako vernosť a zodpovednosť vo vzťahu s partnerom/kou sú pre mladých ľudí zvlášť dôležité. A preto vstúpiť do dialógu s mládežou bude v súčasnosti pre ´cirkev´ možné len vtedy, ak bude ochotná prijať tieto skutočnosti…”

Po týchto skoro až prorockých ďakovných slovách, ku ktorým niet čo dodať, nasledoval búrlivý, dlhotrvajúci potlesk asi 500 ľudí zhromaždených v nádhernom, historickom reprezentačnom sále slávneho hotela Schweizerhof.