Cirkev posunula ťažisko a namiesto Ježišovej blahozvesti spravila náboženstvo pre kňazov

Za týchto okolností je prítomnosť a budúcnosť Cirkvi logicky a nevyhnutne čoraz viac neistá

blog José M. Castilla sa volá „teológia bez cenzúry

Prinášame úvahu španielskeho teológa José María Castillo, ktorú publikoval 19.07.2016 v Religión Digital.

Zvykne sa hovoriť (a je to pravda), že kresťanské náboženstvo má svoj pôvod v Ježišovi z Nazareta. A rovnako sa zvykne hovoriť (a tiež je to pravda), že Cirkev mala svoj začiatok v živote a v učení Ježiša. Ale pravdou je aj to, že Ježiš nezaložil (neinštitucionalizoval) žiadne náboženstvo a rovnako nezaložil (neinštitucionalizoval) žiadnu Cirkev.

Ako by mohol zakladať náboženstvo človek, ktorý vyprovokoval smrteľný konflikt s vedúcimi predstaviteľmi náboženstva, s Chrámom, s kňazmi s rituálmi a normami, ktoré náboženstvo vnucovalo ľuďom a celé sa to skončilo odsúdením Ježiša ako kriminálneho rozvratníka? A pokiaľ ide o Cirkev, ani II. vatikánsky koncil si nedovolil povedať, že Ježiš bol jej “zakladateľom”. Obmedzil sa na to, že Cirkev má svoj pôvod v Ježišovom kázaní o Božom kráľovstve (LG 5,1).

Podľa všetkého až sv. Pavol označil „spoločenstvá“, ktoré postupne organizoval na svojich apoštolských cestách, menom “cirkev”. Ale vieme, že Pavol bol Žid gréckej kultúry, kde termín “ecclesía” znamenal zhromaždenie slobodných občanov, ktorí sa stretávali, aby demokratickým hlasovaním prijímali dôležité rozhodnutia.

Čo teda Ježiš vlastne odkázal tým, ktorí v Neho uverili a myslia si, že jeho odkaz je dôležitý, konštitutívny a smerodajný? Ak čítame a do hĺbky rozoberáme evanjeliá, je z nich zrejmé, že Ježiš bol prorokom, ktorý odovzdal svojim nasledovníkom určitý model života a spôsob akým byť a ako konať v tomto svete.

Model života je praktický a zakladá sa na troch ľudských potrebách, o ktoré treba mať starosť tak ako sa staral sám Ježiš.

1) zdravie (svedectvá o “uzdravovaní chorých”)

2) živobytie (svedectvá o “hostinách“ a „spoločenstve stola“)

3) medziľudské vzťahy (učenie o “šťastí, milosrdenstve, spravodlivosti, odpustení, láske…“).

Takýto “projekt života” sa v jazyku a teológii evanjelia dá zhrnúť a skoncentrovať do pojmu “nasledovanie” Ježiša. Kristológia sa od začiatku netvorila z dogiem a poznatkov, ale z nasledovania Ježiša.

Ak platí, čo som povedal o pôvode a určujúcich znakoch kresťanstva, tak sa bez väčších ťažkostí dá porozumieť aj tomu, prečo starovekí ľudia Cirkev prijali a prečo je moderným ľuďom ľahostajná, alebo ju úplne odmietajú.

Chcem povedať, že v prvých storočiach svojich dejín sa Cirkev organizovala a sprítomňovala v spoločnosti tak, že jadrom a tým určujúcim v jej živote bol boj proti utrpeniu a prijatie všetkých druhov marginalizovaných, vylúčených a odvrhnutých ľudí. V tomto období sa Cirkev rozšírila do celého vtedajšie sveta a stala sa z nej ústredná a najuznávanejšia inštitúcia tej doby.

Ako trefne postrehol profesor Eric R. Dodds, práve vtedy keď impérium prežívalo “vek úzkosti ” (od polovice 2. stor. až do 4. stor.), ponúkla “Cirkev všetko nevyhnutné na zavedenie určitého druhu sociálneho zabezpečenia: starala sa o siroty a vdovy, slúžila starým, chorým a tým, ktorým chýbalo na prežitie aj to najzákladnejšie …”.

A Dodds dodáva: “Vtedy muselo byť obrovské množstvo bezradných: urbanizovaní Barbari, vidiečania prichádzajúci do miest za prácou, demobilizovaní vojaci, živnostníci zruinovaní infláciou a prepustení otroci. Pre všetkých týchto ľudí mohla znamenať príslušnosť ku kresťanskému spoločenstvu jediný spôsob ako si zachovať sebaúctu a dať svojmu životu nejaký zmysel. V spoločenstve sa dalo cítiť ľudské teplo a zažiť, že niekto má o nás záujem – na tomto i na druhom svete”.

Po čase sa Cirkev vzdala zápasu proti utrpeniu chudobných a vylúčených a ťažisko cirkevného záujmu sa postupne presúvalo na posilňovanie vlastnej autority. Namiesto Ježišovej blahozvesti sa ťažiskovým stalo náboženstvo pre kňazov. Evanjeliové “nasledovanie” prestalo byť pre cirkev ústredným motívom. Centrálnou sa stala cirkevná “moc”, ktorá v praxi prináša namiesto solidarity s chudobnými, marginalizovanými a vylúčenými poddanstvo veriacich

Kým bolo náboženstvo centrálnou súčasťou kultúry a spoločnosti, Cirkev sa domnievala, že je verná svojej úlohe, ktorú mala naplniť v tomto svete. V 18. stor. však nastúpilo osvietenstvo a odhalilo protirečenia, ktoré v náboženskej skutočnosti videl aj modernizmus. Tieto protirečenia získali v 19. a 20.stor. na sile a stali sa súčasťou mentality občanov modernej “sekulárnej kultúry”. Priviedlo nás to do rozpačitej situácie, v ktorej dnes žijeme.

Ak sa stále budeme snažiť harmonizovať, ba až stotožňovať “náboženstvo” s “evanjeliom”, väčšina bežných ľudí nebude praktizovať náboženstvo a nábožensky veriaci ľudia nebudú rozumieť evanjeliu a nebudú nasledovať Ježiša. Za týchto okolností je prítomnosť a budúcnosť Cirkvi logicky a nevyhnutne čoraz viac neistá. Budeme teda ďalej pokračovať cestou tradicionalistického náboženstva, alebo sa s konečnou platnosťou rozhodneme nasledovať Ježiša?

O autorovi:

José María Castillo Sánchez (*16.8.1929, v Pudebla de Don Fadrique, provincia Granada, Španielsko)

Španielský kňaz, teológ, spisovateľ, jezuita do roku 2007. Doktorát z Gregoriánskej Univerzity v Ríme (1962), profesor dogmatickej teológie na Teologickej fakulte v Granade od r. 1968. Prednášal na konferenciách, dával ignaciánske duchovné cvičenia a formačné kurzy. V r. 1980 dostal zákaz prednášať na vyššom stupni, tak sa sústredil na kurzy licenciatúry. V r. 1988 prišli ďalšie sankcie a spolu s ďalšími dvomi profesormi bol vylúčený z Teologickej Fakulty v Granade. Odvtedy ho pravidelne pozývali na univerzity v Salvadore, kde nahradil jezuitov zavraždených v r. 1989. Bol hosťujúcim profesor na Gregoriánskej Univerzite v Ríme, na Pontifikálnej Univerzite Comillas v Madride a teologických inštitútov v Ekvádore, Argentíne, Paraguaji a v Strednej Amerike.

Na vlastnú žiadosť opustil v r. 2007 jezuitský rád, z dôvodu “psychohygieny”, po takmer 25 rokoch doktrinálnych a hierarchických konfliktov. 13. mája 2011 mu Univerzita v Granade udelila čestný doktorát, je to dosiaľ jediný prípad španielskeho teológa, ktorý dostal čestný titul od svetskej univerzity.

Publikačná činnosť:

Oración y existencia cristiana. (1969) 5ª ed. ISBN 84-301-0619-7.

¿Hacia dónde va el clero? (01/1971ISBN 84-288-0100-2.

Teología de la Iglesia. Primera parte. (08/1974)2ª ed. ISBN 84-400-7802-1.

La Iglesia de Jesucristo. (11/1974) ISBN 84-400-8017-4.

La Iglesia de Jesucristo. Primera parte. (11/1974) ISBN 84-400-8018-2.

La Iglesia de Jesucristo. Segunda parte. (11/1974) ISBN 84-400-8019-0.

El discernimiento cristiano según san Pablo. (10/1975ISBN 84-85653-35-1.

La alternativa cristiana. (1975) 8ª ed ISBN 84-301-0730-4.

De la ambigüedad al compromiso. (04/1977ISBN 84-85167-11-2.

Teología de la Iglesia. (Tomo 2) (12/1981)2ª ed. ISBN 84-400-8020-4.

El discernimiento cristiano. (1981) ISBN 84-301-0927-7.

El seguimiento de Jesús. (1983)7ª ed. ISBN 84-301-1006-2.

Eucaristía y vida, hoy. (04/1986)(Vol.7 de Sacramentos) ISBN 84-348-1830-2.

Teología y magisterio. (04/1986) ISBN 84-301-1032-1.

Los ministerios en la Iglesia. (1987)2ª ed. (Vol.7 de Eclesiología) ISBN 84-348-1176-6.

La Iglesia y los profetas. (12/1989ISBN 848607777X.

Teología para comunidades. (1990ISBN 8428513503.

El evangelio de Jesús. (07/1995ISBN 84-605-3707-2.

La Iglesia y el evangelio. (07/1995) ISBN 84-605-3440-5.

Iglesia, comunidad y liberación. (07/1995) ISBN 84-605-3441-3.

Cómo ser cristiano. (Vol. 1) (08/1995) ISBN 84-605-3717-X.

Cómo ser cristiano. (Vol. 2) (08/1995) ISBN 84-605-3718-8.

Los pobres y la teología. Qué queda de la teología de la liberación. (1997ISBN 8433012681.

El proyecto de Jesús. (7ª ed.) (09/1998). ISBN 978-84-301-0972-2.

Escuchar lo que dicen los pobres a la iglesia. (03/1999ISBN 84-89904-29-4.

What the poor say to the church. (04/1999) ISBN 84-89904-37-5.

El reino de Dios: por la vida y la dignidad de los seres humanos. (1999) ISBN 8433014501.

Símbolos de libertad: teología de los sacramentos. (10/2001).ISBN 84-301-0823-8.

Dios y nuestra felicidad. (2001) ISBN 84-330-1602-4.

La Iglesia que quiso el concilio. (2001) ISBN 84-348-1668-7.

La iglesia que quiso el concilio. (04/2002ISBN 84-288-1668-9.

El futuro de la vida religiosa: de los orígenes a la crisis actual. (02/2003) 3ª ed. ISBN 84-8164-583-4.

Víctimas del pecado. (02/2004ISBN 84-8164-688-1.

Iglesia y sociedad en España. (03/2005ISBN 84-8164-766-7.

La ética de Cristo. (12/2005) ISBN 84-330-2027-7.

Humanizar a Dios: El Padre, el Hijo, el Espíritu Santo. (2005) ISBN 848955742X.

Leonardo Boff, el precio de la libertad. (05/2006ISBN 84-338-3848-2.

La Iglesia y los derechos humanos. (10/2007) ISBN 978-84-330-3310-9.

Teología popular (I). La buena noticia de Jesús. (11/2012). ISBN 84-330-2606-4.

Teología popular (II). El reinado de Dios. (05/2013). ISBN 84-330-2641-5.

Teología popular (III). El final de Jesús y nuestro futuro. (11/2013). ISBN 84-330-2661-3.

La religión de Jesús. Comentario al evangelio diario – Ciclo C (2015-2016)ISBN 97-884-330-3756-5