Coronou vyvlastnení

Všetko, čo sme si teraz odriekli, zaplatíme ešte raz.

Všetko, v čom sa teraz obmedzujeme, nám už bude chýbať navždy. Musíme veľa odovzdať. Slúžiacim profesiám (policajtom, vojakom, predavačkám, zdravotníčkam, sanitkárom, šoférom, zásobovačom) hneď skraja vyvlastnili ich pracovnú dobu aj pracovné zaradenie aj miesto výkonu práce. Všetkým zamestnancom vzali veľkú časť mzdy. Podnikatelia strácajú odbyt. Starým a chorým vzali možno posledné dni aktívneho života a spoločenstvo blízkych. Zahaľujeme si tvár, umývame si ruky. Nesmieme vychádzať, nemôžeme vycestovať a mnohí ani docestovať. Zatiaľ v poho, vydržíme. Dôležité je, aby daktorí z mocných neprišli na to, že „štát som ja“. Aby nám po víťazstve nevzali slobodu, aby nám neodňali neodňateľné práva.

Pred 15 rokmi sme sa motivovaní Kamilom Sládekom z Centra pre európsku politiku zamýšľali, čo pre nás znamená občianstvo. Vtedy som napísal text, ktorý teraz dávam do rubriky „odkazy“. Drobné zmeny kulís, podstata rovnaká…

Z obdobia bezstarostného detstva sa mi často vracia obraz vážneho, unaveného a vystrašeného otca. Boli to dni, keď sa doma objavil len občas. Býval neoholený, topánky zaprášené, viazanka zrolovaná vo vrecku pokrkvaného saka. A hladný. Z tých dní si ho pamätám, len ako sedel za stolom, napochytro niečo zhltol a šeptom hovoril mame, aké je to zlé. Ten šepot bol nielen kvôli deťom, ale aj kvôli stenám – tie tiež mali uši. Raz spomenul, že každý kto vlastní väčšie auto, musí ho „odovzdať“. Málokto mal vtedy volgu, poznal som len jedného takého. Bol to herec a býval v starom dome na nábreží, niekde v miestach oproti dnešnému hotelu Danube. Keď sme šli na nedeľnú prechádzku, videl som ho vychádzať volgou z brány. V hlave sa mi navždy zlepilo vyvlastnenie s obrazom herca, ktorý musel „odovzdať“. Neskôr som si to dal dokopy a viem, že som vtedy od úzkosti nevedel zaspať kvôli „kubánskej kríze“.

Predtým, vtedy aj odvtedy mnohí prišli o viac ako o auto, ktoré na pár týždňov nedobrovoľne požičali vojsku. Ak si spomeniete na ostnaté drôty okolo Moravy, tak porozumiete prečo hovoril jáchymovský mukl o malej a veľkej base. Keď ho konečne pustili, aj tak bol za drôtmi. Európa je posiata cintorínmi vojen, hladomorov, mučenia a genocíd a dnes si lížeme svoje historické poranenia aj tak, že sa stotožňujeme s euroobčianstvom. Zatiaľ je to potešiteľne hojivý proces, ale pozor na jazvy! Spomeňme si na svoje vlastné úzkosti, nesplnené túžby a vždy znovu kriesené nádeje, keď staviame z eurofondov ostnatú hranicu s Ukrajinou; keď diskrétne mlčíme o genocíde tureckých Arménov; keď argumentujeme, že beztrestnosť „osvienčimskej lži“ podnieti diskusiu a umožní lepšie porozumenie našim dejinám!

Ak kvôli biznisu s Castrom zradíme kubáncov, spochybníme vlastné euroobčianstvo. Ak dovolíme politikom, aby nás namotávali lžou, či už „osvienčimskou“ alebo „kubánskou“, tak nás raz donútia „odovzdať“ aj naše vlastné občianstvo.

(21.03.2020)