Dar od Antónia na Veľkú noc

Veľká Noc 2010. A stále aktuálna.

 

Keď si človek na Veľký piatok robí poriadok v počítači, občas niečo nájde.
Vložil som si do notebooku svoj starý USB kľúč. Keď som ho otvoril, našiel som na ňom 2 wordovské  dokumenty z roku 2010, ktoré neboli moje.

Autorom oboch bol Atonio Srholec.

Neviem, ako sa tam tie súbory dostali, zrejme som mu vtedy na chvíľu požičal môj USB kľúč a od mi ich takto “daroval”.
Na moje prekvapenie sa oba texty týkali Veľkej noci. Keď som si ich prečítal zistil som, ako veľmi nám António chýba.

Nie len ako osoba.

Ale ako hlas autentického kresťanstva v spoločnosti, ktorý cieľ a naplnenie kresťanstva nevidí len slávenie bohoslužieb (v otvorených alebo zavretých kostoloch).
Ale v prejavoch lásky vštekým naokolo.

Jeden z nájdeným textov na mojom USB  bol “rukupis” Antóniovho Pozdravu k Veľkej noci 2010.
Nejde o žiadny tajný dokment, tento text (s miernymi úpravami) posielal svojim priateľom a nakoniec vyšiel aj knižne.

Aj po 10 rokoch sa mi zdá mrazivo aktuálny.
Stačilo by slovné spojenie “zemetrasenie na Haiti” zameniť za “epidémiu koronavírusu”.

Dovolím si ho uverejniť, ako malú spomienku na neho…

 


 

Veľká Noc 2010

Kedysi, bolo to už dávno, veriaci rodičia poslali svoje deti do pionierskeho tábora. Mali nové auto a využili ho na návštevu svojich detí. V nedeľu si ich vybrali a viezli ich do blízkej dediny, aby nezmeškali sv. omšu. Cestou otec nedal prednosť z boku idúcemu autu, ktoré do nich prudko narazilo. Pri nehode zahynuli obidve deti. Rodičom trvalo roky, kým sa s tým zmierili.

V kresťanských predstavách o tom Tajomstve má miesto aj Boh mlčiaci, bezmocný, slepý a hluchý.  Boh, ktorý neprekazil vojnu, ktorý dopustil zemetrasenie na Haiti, kde zahynuli státisíce ľudí, veriacich i neveriacich.  Boh, ktorý nevypočul  úpenlivé modlitby detí pri smrteľnej posteli svojej matky, Boh, ktorý dáva úspech tým, čo na neho vôbec nemyslia.

Z vlastnej skúsenosti viem, že Boh nie je mojím sluhom. Automat, ktorý mi vydá tovar za cenu vhodenej mince. Nie je mojím bodyguardom, či garantom úspechu. Už si ani nerobím právo, aby odpovedal na moje otázky.

Vo veľkonočnej príbehu sa stále častejšie vraciam k tomu, čo sa udialo od štvrtka večera do nedeľného rána.

Od detvstva nám bola zdrojom sily nádej, ktorú nám každoročne ponúkal veľkonočný príbeh. Deti, ktoré plakali pri Ježišových ranách sú kvalitatívne inakšie, ako dnešené, čo nateraz iba vo virtuálnom svete pokojne likvidujú nepriateľa, ak sa im postaví do cesty.

My sme tí, čo sme uzreli svetlo a kráčame za ním aj v tmách. Čo sme uverili v lásku a nevzdávame sa jej ani uprostred nespravodlivosti, teroru a násila.

Na Ježišovom príklade sme predčítali svoju cestu, aj svoju budúcnosť.

Želám Vám dar tešiť sa. Napriek všetkému. Máme na to stále veľa dôvodov.

Srdečne Vás pozdravujem,

Anton Srholec