Dvaja pápeži

Na Netflixe vyšiel nový film Dvaja pápeži. Nie je to príbeh. Film je rozhovorom emeritného pápeža Benedikta XVI. a kardinála Bergoglia pred tým, ako sa stal pápežom Františkom.

Arcibiskup Jorge Bergoglio (súčasný pápež František) žiada Benedikta o uvoľnenie do dôchodku, aby mohol byť pastoračne bližšie k ľuďom v rodnom Buenos Aires v Argentíne. Benedikt žiadosti nevyhovie a na svoj svätopeterský stolec abdikuje, čo sa stalo v dejinách katolíckej cirkvi naposledy v roku 1294. Pre katolícku obec išlo o vec nečakanú a naozaj nezvyčajnú. Gesto Josepha Ratzingera (pápež Benedikt XVI.) vypovedá o jeho vnútornej slobode cirkevný úrad vôbec opustiť. (Avšak o tomto film nebol.)

Dialógom, ktoré medzi sebou pápeži vedú, pre ich drevenosť neuveríte, aj keď sú výborne zahrané. Anthony Hopkins (za všetky filmy spomeňme Mlčanie jahniat z roku 1991) a divadelný herec Jonathan Pryce, obaja z Walesu, sú namaskovaní a pripodobnení na svoje proťajšky skvelo. Hoci ide na prvý pohľad o briskné a vypointované dialógy, v konečnom dôsledku ostávajú rozhovory len v rovine slovného pingpongu, do ktorého chceli tvorcovia natlačiť všetko, čo vedeli alebo čo chceli, aby diváci vedeli. Kĺžu však po povrchu. Je prekvapením, že práve Anthony McCarten, ktorý sa podpísal pod Oskarom ovenčené filmy, ako Bohemian Rhapsody (2018) alebo Najtemnejšia hodina (2017), je scenáristom filmu.

Dialógy nejdú do hĺbky. Sú to niekoľkokrát vyfiltrované a skratkovité informácie, v ktorých stojí arcibiskup s liberálnejšími názormi proti konzervatívnejšiemu pápežovi. Benedikt XVI. nadhodí otázku, doslova nahrávku na smeč, a arcibiskup Bergoglio s prehľadom odpovedá. Odpovedá tak, čo je v súčasnosti každému divákovi po nedávnych vatikánskych aférach jasné a čo sa každý zorientovaný kresťan dočíta vo Františkových knihách alebo článkoch o ňom. Benediktovi dochádza v rozhovoroch dych aj duch. Sám o sebe povie, že už potrebuje „duchovný načúvací pristroj“. Nevyvážené dialógy pôsobia skôr ako platené PR videá z Bergogliového tímu.

Pápeži sú počas stretnutí popisovaní prostredníctvom zjednodušujúcich obrazových protikladov – červené črievice Benedikta verzus ošúchané boty Bergoglia, víťazné gesto Benedikta pri slávnostnom Habemus Papam! oproti skromnému zamávaniu Františka z balkóna Baziliky svätého Petra či mobilná hlučná aplikácia na meranie Benediktových krokov v protiklade s drobnou živou bazalkou zo záhrady v rukách Bergoglia.

Vďaka zaujímavej (ale nie novátorskej) kamere sa dostávame do Sixtínskej kaplnky, do jedálne medzi kardinálov ako aj do letného pápežského sídla Castel Gandolfo. Sledujeme konkláve, červených kardinálov sediacich jeden vedľa druhého s rovnakým papierom pred sebou a rovnakým solideom na hlave, zošívanie hlasovacích lístkov červenou niťou a vzdychnutie davu na Svätopeterskom námestí, keď stúpne z komínov čierny dym. Aj kvôli týmto záberom stojí za to si film pozrieť (ako vizuálny doplnok ku komédii Habemus papam! z roku 2011 alebo k televíznej minisérii Mladý pápež z 2016 roku).

Najslabším miestom filmu sú flashbacky na Bergogliovu mladosť z 50. a 70. rokov minulého storočia, ktoré boli síce tiež veľmi toporne, ale historicky podrobnejšie spracované v dvojdielnom televíznom životopisnom filme Volajte ma František (2015). A znovu k asymetrii snímky – odkazy na Benediktovu mladosť a zdroje jeho viery úplne absentujú.

Brazílsky režisér Fernando Meirelles (vynikajúce Mesto bohov) použil ako tému pre svoj film súčasnú existenciu pápežov (emeritný pápež nemá žiadnu výkonnú moc a ani nevstupuje do žiadnych rozhodnutí nového pápeža), ktorí sú ideologicky na opačných stranách vedenia pontifikátu a porovnáva ich spôsob spravovania cirkvi. Cielene hľadá spoločné aktivity, v ktorých sa rôznosť ich osobností znásobuje (tancovanie alebo typ počúvanej hudby) alebo naopak harmonizuje (jedenie pizze či sledovanie futbalového zápasu Nemecko vs. Argentína).

Za najväčšiu devízu filmu považujem opätovné (tak obrazové ako aj obsahové) nahliadnutie za múry Vatikánu, vloženie pár dokumentárnych záberov, ľudské povzbudenie pápeža Benedikta Bergoliom, aby sa nebál ísť medzi ľudí a nebál sa ich dotyku či obdivu a Františkove slová na záver rozhrešenia, ktoré by mohli byť mottom celého filmu: Pravda môže byť dôležitá, ale bez lásky je neúnosná.

Hoci recenzia na film pôsobí negatívne, nevynechajte film v kinách či doma pri notebooku. Ja som pravdepodobne čakala od filmu trochu viac.

(Film  je k dispozícii na Netflixe v originálnom znení s českými titulkami).