Francesco

Život sv. Františka z Assisi v najnovšom filmovom podaní režisérky Liliany Cavani (2014).

Scéna z nového filmu Francesco d’Assisi  režisérky Liliany Cavani (2014)

Inšpirovať sa možno všeličím: slovom či príkladom, dobrou knihou, dobrou hudbou, dobrým divadelným predstavením. I dobrým filmom…

Zeffirelli a komunizmus

O tomto geniálnom svätcovi snáď vedia ľudia všetkých možných vierovyznaní na celom svete. Snáď o žiadnom inom svätcovi sa nehovorí a nepíše toľko, ako práve o ňom, že to bol “alter Christus”, muž ktorý dokonale napodobil život Ježiša Krista. Snáď  o žiadnom  inom svätcovi nebolo natočených toľko filmov, nahraných toľko divadelných hier, ako práve o ňom. Len ja sám som čítal niekoľko jeho životopisov a videl tri filmy. Ten prvý z nich, ktorý som dokonale poznal celý naspamäť, natočil dnes už slávny taliansky režisér Franco Zeffirelli v roku 1972. Hlavnú úlohu hral herec Graham Faulkner.  Tento film niekto prepašoval na 8mm a 16 mm filmoch, iní preložili text do češtiny a slovenčiny, iní, medzi nimi i ja, ako člen vtedajšej Skrytej cirkvi a tajný člen kapucínskej rehole, ho šírili po celom území vtedajšej ČSSR. Dnes je bežné a normálne vidieť v televízii akýkoľvek náboženský dokumentárny či hraný film. Za komunizmu to nielenže nebolo bežné, ale bolo to i trestné. Film som s „partou“ podobných nadšencov, akými som bol vtedy i ja, premietal po bytoch panelákov a  rodinných domov. Počet divákov niekedy dosahoval  30 – 50 osôb. Už len tento fakt znie pre uši ľudí dnešnej doby ako neuveriteľný, keď si predstavíme malé garzónky či skromné byty panelákovych sídlisk. Dodnes mám na túto dobu a atmosféru premietaní nádherné spomienky. Koľko len mladých ľudí vtedy tento film nadchol a oduševnil pre Evanjelium – to vie len Pán Boh…

Realita

Neskôr som emigroval, odišiel na štúdia teológie do Ríma, venoval sa oboru františkánskej spirituality a v rámci tohto štúdia som mnohokrát navštívil Assisi a všetky tie miesta, na ktorých sv. František skutočne žil a ja som ich dovtedy poznal iba zo Zeffirelliho filmu. Popri tomto štúdiu som si vtedy uvedomil, ako romanticky sladko, niekedy až rozprávkovo idealisticky, bol film Zeffirelliho natočený a mnohé udalosti jednoducho nezodpovedali úplne pravde a režisér pre dokreslenie nejakej udalosti zo života sv. Františka použil bujnú fantáziu. Napriek tomu, pri spomienke na to, ako tento film za komunizmu oduševňoval ľudí v Československu, zostáva vo mne dobrý pocit z toho, že práve tento film bol pre mnohých akoby odpaľovacou rampou, ktorá ich neskôr vyniesla na obežnú dráhu kresťanského myslenia a života.

Liliana Cavani – fenomén – zaoberajúci sa životom sv. Františka

O 17 rokov neskor bol natočený nový film o živote sv. Františka. Režisérkou tohto filmu je známa talianska režisérka, dnes 82 ročná Liliana Cavani. Bol to v skutočnosti už jej druhý film o Františkovi, Ten prvý, čiernobiely, natočila už v roku 1966 a postavu Františka hral herec Lou Castel. V jej druhom filme o Františkovi z roku 1989 hral postavu Františka známy americký herec Mickey Rourke. Tento film už nepôsobí tak romanticky sladko, ako film Zeffirelliho, avšak odborní znalci – kritici sa zhodujú na tom, že je oveľa vierohodnejší. Tento film síce nie je tak atraktívny a bohatý na veľkolepé scény, ale pre tých, ktorí už niečo o živote sv. Františka vedeli, bol dobrým informátorom o tom, ako to v dobe, keď žil, mohlo naozaj byť.

Problematika doby, autenticita a vierohodnosť

Je nesmierne ťažké natočiť perfektne a historicky korektne film o nejakej udalosti či o nejakom človekovi. Je nesmierne ťažké natočiť dnes film o tom, aké to bolo pred 800 rokmi, natočiť film na základe veľmi sporadických, historicky overených informácii, nedostatku znalostí o reáliách tej doby, nedostatku budov, architektúry atď., tak, aby film naozaj vierohodne vystihol dobu a život toho, kto vtedy žil. Každý historický film je do určitej miery produktom doby, v ktorej vzniká, poznačený myslením a niekedy, žiaľ i tendenciami a záujmami doby, či subjektívnou predstavou jeho tvorcov. Mnohokrát sa hovorí o tom, ako nejaký konkrétny historický čin rôzna doba, rôzne politické sily či rôzne cirkevné myslenie vysvetľujú tak, ako sa to práve im hodí a výsledkom môže byť síce technicky a vizuálne partikulárne dielo, avšak jeho výpovedná hodnota a posolstvo, ktoré má sprostredkovať, môžu byť diametrálne odlišné od toho, aké to kedysi naozaj bolo. Takýmto spôsobom sa v dejinách skresľovalo napr. husitské hnutie, ktoré si mnohokrát doba vysvetľovala po svojom – spomeňme len na dobu komunizmu v ČSSR, kedy vtedajšia politická garnitúra prenasledovala na jednej strane všeobecne kresťanov, hlavne však katolícku cirkev a neváhala pritom v boji proti katolíkom zneužiť i husitské hnutie a použiť ho ako “zbraň” proti tzv. spiatočníckemu katolicizmu tým, že husitskú cirkev neprenasledovala a dokonca jej ponúkala mnohé privilégiá a slobody. Alebo si spomeňme na históriu najslávnejšej vianočnej koledy „Stille Nacht“ – Tichá noc, od autorov Franza Grubera a Josepha Mohra, ktorú rôzne politické sily – raz monarchisti, inokedy dokonca i fašisti zneužili a použili do služieb svojej politickej propagandy. Ako len diamentrálne ďaleko a nepravdivo boli takto podávané fakty vzdialené od podstaty toho, prečo napr. vzniklo husitské hnutie, alebo od podstaty vzniku koledy  „Stille Nacht“, ktorá vznikla ako prejav hlbokej viery a ducha a zaznela úplne jednoducho a skromne ako duet doprevádzaný gitarou. Podobne to zrejme je i so životom sv. Františka a jeho pokusmi o prenesenie podstaty jeho života na plátno.

Najnovší film o živote sv. Františka

Bol som práve v Ríme, začiatkom decembra roku 2014, na návšteve u kamaráta – talianskeho kňaza z rehole kapucínov, keď bola premiéra najnovšieho filmu o sv. Františkovi. Dvojdielny film vysielala  televízia RAI 1. v dňoch 8. a 9. decembra. Počas týchto dvoch večerov, ako ma informoval môj taliansky priateľ, sedelo pred televízormi celkom určite celé Taliansko a s najväčšou pravdepodobnosťou ho sledoval i Argentínčan Bergoglio, nesúci meno pápež František. Správa o filme sa šírila ako blesk – František z Assisi je miláčikom národa, snáď na nikoho nie sú Taliani tak hrdí, ako práve na tohto svätca. Očakávania od tohoto filmu boli teda nesmierne vysoké a vážné, pretože režisérkou tohto najnovšieho filmu o Františkovi je znovu talianska režisérka Liliana Cavani. Ako je vidieť,  životom sv. Františka sa zaoberá celý život a možno ju považovať za jedného z najväčších odborníkov na tuto tému. Postavu Františka stvárnil tentokrát mladý poľský herec Mateusz Kosciukiewicz.  Než sa podujala natočiť tento film, konzultovala znovu nielen cirkevných historikov, ale i odborníkov z františkánskej a kapucínskej rehole, ktorí dodnes žijú podľa reguly sv. Františka. Každý, kto niečo o tejto režisérke vie, si bol vedomý toho, že film bude určite veľmi seriózny a že snáď znovu o kúsok poodhalí závoj tajuplnosti, ktorým osobu  sv. Františka zahalil nános doby. Pri zhliadnutí tohoto filmu sa mi znovu veľmi živo pripomenula doba, kedy som za komunizmu cestoval autom i s jedným kamarátom po celej ČSSR, v kufri sme mali 8mm  či 16 mm premietačku a večer sme niekde tajne premietali film. Nič nám vtedy nebránilo brať kritiky vtedajších cirkevných historikov Západu vážne, že film je romantický, že niektoré momenty zo života sv. Františka, ako napr. jeho priateľstvo so sv. Klárou, je skoro až akoby ľúbostný príbeh… Ten film vtedy, za hlbokej totality, kedy sme na takéto filmy neboli zvyknutí, v tej situácii na tom konkrétnom mieste sveta – to bola proste bomba, to bolo akoby zázračné nasýtenie hľadajúceho davu, ten film neuveriteľným spôsobom inšpiroval, povzbudzoval… Presne tieto pocity som mal počas dvojdňového premietania najnovšieho filmu nedávno v Ríme. To, čo mi imponovalo najviac, bola snaha režisérky a tvorcov filmu priblížiť človeku dnešnej doby také momenty zo života sv. Františka, ako jeho obrátenie, stretnutie s malomocným človekom, o ktorom on sám kedysi povedal, že to bol začiatok jeho nového života, oprava kostolíka sv. Damiána, zrieknutie sa svojho otca, jeho zapálenie pre Evanjelium a príchod nasledovníkov, jeho priateľstvo s Klárou, spôsob, ako dostal stigmy, obhajoba spôsobu jeho života pred pápežom Inocentom III… a mnohé iné. Všetky tieto momenty z jeho života, tak ako o nich jazykom svojej doby informujú jeho životopisci, boli podľa mňa veľmi zrozumiteľným spôsobom pretransformované do reči ľudí dnešnej doby. Ale nielen to.

Františkov život je cesta tvrdej reformy

Režisérke, neviem, do akej miery to bol či nebol jej úmysel, sa podarilo sprostredkovať i taký obraz Františka, ktorý bezpochyby bude imponovať všetkým tzv. reformným hnutiam v cirkvi. František je totiž predstavený ako niekto, kto si zamiloval Ježiša tak, ako keby to bol reálny, hmatateľne prítomný konkrétny človek. Pre takéhoto človeka nie je ťažké zobrať na seba jarmo života, lebo Ježiš povedal: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ja vás občerstvím…“ , pre takéhoto človeka nie je ťažké žiť v absolútnej chudobe, lebo verí Ježišovým slovám o tom, že „ľalie poľné sú krajšie, ako tie najdrahšie šaty…“, pre takéhoto človeka platia slová apoštola Pavla „nežijem už ja, ale žije vo mne Kristus…“ , pre takéhoto človeka nie ťažké brať každého človeka, akéhokoľvek vyznania, stavu, farby pleti ako brata a sestru, ale takýto človek považuje za brata či sestru i akékoľvek iné stvorenie v prírode, ba dokonca i smrť, chorobu a utrpenie…. Vtipná, ale zároveň i veľmi výrečná je scéna pred pápežom, ktorému sa František snaží, citujúc Evanjelium, priblížiť myšlienku o tom, že Boh je našim otcom, ktorý nás všetkých miluje bez rozdielu. Jeden z prítomnych kardinálov, ktorého režisérka znázornila ako obéznu postavu, fascinujúci tým, čo František hovorí, plný úžasu počúva a potom sa skoro až detinsky naivne so strachom spýta: „Chceš tým povedať, že Boh je i mojom otcom, že miluje vari i mňa miluje?“ – „Áno!“ – znela Františkova odpoveď.

Nechať sa inšpirovať

Možno budú niektorí ľudia tomuto filmu vyčítať, tak ako sa to vždy robilo a kritika sa vždy našla, že je popisný duchu dnešnej doby, že sa svojím spôsobom hodí k tomu, čo žije a hlása dnešný papež František, alebo že sa hodí i dnešným reformným hnutiam, ktoré zdôrazňujú potrebu deklerikalizácie cirkvi a návrat ku tzv. laickému stavu cirkvi, v ktorej budú všetci pokrstení rovní jeden druhému a už nebude rozhodujúce, či je niekto biskupom, kardinálom, či kňazom. Vo filme je veľa scén, ktoré o tomto fenoméne vypovedajú. Kritiku však rád ponechám iným. To, čo teraz píšem, je moja reakcia na tento filmu a tiež reakcia môjho talianskeho kňaza – kapucína, ktorý bol z filmu nadšený podobne ako i ja.  Neviem, či a kedy sa tento film dostane do slovenskej či českej televízie. Rád by som však upozornil na skutočnosť, že existuje, že je veľmi kritický voči klerikalizmu, ale zároveň i nesmierne inšpirujúci v tom, aké oslobodzujúce a radostné je vydať sa na cestu Ješišovho Evanjelia.