Helmut Schüller – 7 rokov “po”

Rozhovor s jednou z hlavných postáv reformného katolíckeho hnutia v Rakúsku Helmutom Schüllerom.

 

Meno Helmuta Schüllera (*1952 vo Viedni) je neoddeliteľne spojené s iniciatívou „Aufruf zum Ungehorsam“ – „Výzva k neposlušnosti“, ktorá sa usiluje o reformu katolíckej cirkvi. Študoval teológiu vo Viedni a vo Freiburgu, v 80. rokoch bol riaditeľom rakúskej charity (Caritas). Neskôr ho  menovali generálnym vikárom viedenskej arcidiecézy, ale z tejto pozície musel pre  názorový nesúlad s kardinálom Schönbornom odísť. V súčasnosti vedie farnosť v Probstdorfe, malom mestečku neďaleko od Viedne,  prednáša aj na ekonomickej fakulte a pôsobí ako akademický kaplán vo Viedni.

Helmuta Schüllera som požiadal, aby zodpovedal na otázky, ktoré by nám mohli priblížiť jeho myšlienky, najmä v súvislosti s iniciatívou „Aufruf zum Ungehorsam“.

Vaša výzva Aufruf zum ungehorsam – Výzva k neposlušnosti –  je na Slovensku známa len sčasti alebo v skreslenom podaní. Čo je jadrom tejto iniciatívy?

Aufruf zum Ungehorsam je výkrik nás farárov  voči tomu, že vedenie našej cirkvi blokuje riešenie množstva podstatných otázok budúcnosti našej cirkvi a duchovnej služby. Predovšetkým pritom ide o budúcnosť  farností  vzhľadom na rastúci nedostatok kňazov, o základné práva pre všetkých členov cirkvi (spolurozhodovanie, skladanie účtov vedením cirkvi, férové a transparentné „cirkevno-súdne konanie“ atď.), o víziu inklúzie v cirkvi,  namiesto vylučovania celých skupín zo sviatostí (rozvedení a znova zosobášení, partnerstvá ľudí rovnakého pohlavia atď.), o prístup k diakonskému, farskému a biskupskému úradu pre ženy.

Čas, ktorý uplynul od zverejnenia výzvy, jej myšlienky skôr zvýraznil alebo oslabil?
Záležitosti Výzvy sa stali ešte naliehavejšími, v žiadnom prípade sa neoslabili.

Aký je váš pohľad na Výzvu v konfrontácii so slovami a činmi pápeža Františka.
Pápež František vyslal niekoľko signálov v smere nášho usilovania. Žiaľ vatikánska kúria a biskupi v diecézach mu v ich realizácii veľmi nepomáhajú.

Má Výzva niečo dočinenia s Lutherovým „sola scriptura“?
„Výzva“ sa považuje za reformnú iniciatívu a tým má dočinenia s mnohými  predchádzajúcimi reformnými hnutiami – aj s tým Martina Luthera.

Po tom, čo Don Camillo (G. Guareschi – Don Camillo a jeho stádočko) v boji s bezbožníkmi šermoval lavicami a dvom bezbožným bratom násadou od vidiel namastil chrbát, preložili ho do najúbohejšej dediny, Monterana. Je Probstdorf vaše Monterano alebo je to úplne inak?
Vedenie fary v Probstdorfe som prevzal v roku 1997, keď som bol ešte generálnym vikárom viedenskej arcidiecézy.  Kardinál Schönborn moje pôsobenie ako generálneho vikára ukončil v r. 1999. Probsdorf som si zvolil ja a bola to moja osobná voľba, nie je to žiadne vyhnanstvo. Na to je táto obec príliš vitálna a  priveľmi zaujímavá.

Staráte sa o utečencov, žiadateľov o azyl. Ako sa vám podarilo obstarať pre nich ubytovanie?
Na jeseň r. 2015 sa farská rada, vzhľadom na veľké množstvo prchajúcich ľudí, ktorí vtedy do našej krajiny prišli, rozhodla ponúknuť CARITAS pozemok v našej farskej záhrade na vybudovanie kontajnerového obytného domu pre 30 osôb a taktiež sa rozhodla pomôcť pri starostlivosti o nich. Potom sme o našom pláne informovali občanov Probstdorfu. Na informatívnom večere, ktorý sa konal v našom kostole, veľa obyvateliek a obyvateľov ponúklo svoju pomoc.

Na Slovensku panuje voči imigrantom nedôvera a strach. Ako je tomu v Probstdorfe, ako miestni ľudia posudzujú situáciu?
Niektorí sa na prítomnosť utečencov pozerajú kriticky, až odmietavo. Konkrétne stretnutia s utečencami azda mnohé predsudky odbúrali.  A títo ľudia nedávajú žiadne zámienky k nejakému hnevu alebo strachu. Naopak, medzičasom prejavili priateľskosť a úsilie o integrovanie sa. Vždy sme dávali najavo, že je našou kresťanskou a humanitárnou povinnosťou týmto ľuďom ponúknuť dôstojné prístrešie a zaobchádzať s nimi s rešpektom – bez ohľadu na to, či ich pohnútky k príchodu k nám môžeme, alebo nemôžeme akceptovať.

Čo na tom bolo to najťažšie vtedy a čo je v tejto súvislosti to najťažšie dnes?
Obyvatelia domu Romero (tak sa ten dom volá) sa o seba a o svoje rodiny starajú úplne samostatne. Nakupujú, varia, chodia do škôlky prípadne do školy, navštevujú jazykové kurzy alebo iné vzdelávacie zariadenia a zúčastňujú sa na podujatiach v obci. Prakticky patria k jej obyvateľom.

Tým najťažším je dlhý čas azylovej procedúry a to, že sa po jej čas nemôžu legálne zamestnať. Čo by ale radi urobili, už len preto, aby ukázali, že sa chcú o svoje živobytie sami postarať a lepšie sa do našej spoločnosti integrovať.

Ťažké je aj to, že tam, odkiaľ pochádzajú, nemajú žiadne rozumné vyhliadky na ľudský život pre seba a svoje deti.  Ale visí nad nimi Damoklov meč – že ich odsunú a pošlú nazad. Je  to tvrdé a často sa čudujeme, ako priateľsky a pozorne sa s nami, napriek ich ťaživým starostiam, stretávajú

V čom vidíte budúcnosť kresťanov v Európe?
Kresťanstvo má v Európe len vtedy budúcnosť, keď ostane v Ježišových stopách, žijúc z dôvery v otcovsko-materskú lásku a odovzdávajúc ju ďalej v rozhovoroch a v krokoch lásky k tým, ktorí lásku a solidaritu potrebujú. Také „kresťanstvo“ proti iným, čo rozdeľuje, iných ľudí ponižuje a proti nim štve, správa sa nacionalisticky, je karikatúrou seba sama, a nielenže nemá budúcnosť, ale bude sa raz zodpovedať svojmu Pánovi, ktorý sa spýta, kde sme boli, keď bol niekto hladný, smädný, bez strechy nad hlavou, vo väzení, cudzí. Lebo tak sme ho stretli.

Otázky p. Schüllerovi za ok21 kládol Antonín Čech.