Jan Palach zomrel ako Jan Hus a tisíce verných pravde

Nezomrel za nás, ale preto, že žil život, aký by sme mali žiť

Hrob Jana Palacha na pražských Olšanoch, foto: Post Bellum

Jan Palach by sa možno svojej sedemdesiatky nebol býval dožil z banálnych príčin. On je však 50 rokov mŕtvy z dôvodov, ktoré sú tak veľké, že kvôli nim aj Boh má guráž byť človekom. Jan Zajíc s ním zdieľa nenápadný pomníček na Václavskom námestí a v deň Palachovho pohrebu napísal báseň, ktorá končí veršami:

Všichni to vědí a mlčí

Ústa jim zacpal strach ze života i smrti

Je leden roku 69

I láska bolí

proto pláči

Nedá sa založiť tradícia samoupálenia, ale dá sa založiť tradícia, že sa vládzeme zrieknuť voľačoho svojho alebo hoci aj kúska seba samého, aby Pravda víťazila (Václav S. Trojan, Palachov kazateľ). Môžeme psychologizovať, že ich sebaupálenie je len obyčajná samovražda. Môžeme politizovať, že ich sebauápelnie je len vydieranie. Môžeme estetizovať, že ich sebaupálenie je len nepodarený happening. Môžeme moralizovať, že ich sebaupálenie je hriech proti božiemu plánu. Môžeme filozofovať, že ich sebaupálenie nezmení svet.

Ale hoci psychologizujeme, politizujeme, estetizujeme, moralizujeme a filozofujme, tak kritériom opravdivosti nemôže byť ani veda, ani právo, ale život.

Fakľa ich ľudskosti horí v našich dejinách, lebo tisíce iných sa ani len nepopálili, keďže stihli podpísať. Lebo tisíce iných nepodpísali a preto zhoreli. Lebo tisíce zhoreli a ani vôbec nedostali ponuku podpísať.

Nechajme trolov bokom a nepolemizujme s nimi. Doprajme si ten prepych, že na 50. výročie nebudeme ani čítať ani počúvať nič, čo cez spochybňovanie Palachovho činu chce spochybniť pravdu o 68. a narušiť našu vlastnú integritu. Palach aj Zajíc si zaslúžia pietu, chce to pokorné zamyslenie a tichú modlitbu. A potom žime tak, aby sme už nikdy nevyprovokovali palachovské činy!