Keď sa zrazu ocitneš v menšine

Cestou z katolíckeho do evanjelického

 

Prvá nedeľa strávená v Gießene. Podľa Süddeutsche Zeitung príde Nemecko do roku 2060 o viac ako polovicu veriacich, čiže aj o platiacich. S takouto štúdiou prišlo Freiburské vedecké centrum pod názvom Generačné zmluvy.

Moja prvá návšteva viedla do Chrámu sv. Bonifáca. Prišiel som trocha skôr, tak som si stihol preštudovať všetky vývesné tabule pred vchodom. Na jednej bol zoznam pracovníčok a pracovníkov farnosti aj s fotkami. Bol som prekvapený, tri ženy a traja muži. Keďže sa nachádzame v pandemickej situácii, tak som sa na “omšu” prihlásil cez internetovú stránku farnosti. Tam stálo prihlásenie na podujatie hudba a slovo. Pred vstupom som si vydezinfikoval ruky a identifikoval sa. Následne som vstúpil do chrámu, ktorý bol veľmi jednoduchý, ale veľký. Steny boli tehlovej farby a vpredu pri oltári boli okná s vitrážami.

Foto: Nedeľa svetovej misie v Chráme sv. Bonifáca

 

 

 

 

 

 

 

 

Odbilo 10 hodín a do vnútra vstúpila pani z plagátu. Privítala nás veľmi milými slovami od ambony, aby sme sa na začiatok započúvali do hudby od J.S. Bacha. Po tejto skladbe začala prežehnaním, modlitbou a nasledovalo čítanie. Naň nadviazala povzbudivými myšlienkami, o solidarite, pretože bola nedeľa svetovej misie a do toho sa nachádzame v pandémii, ktorá pre moju generáciu dvadsaťročných má veľký význam (celý život žijem v mieri a slobode). Jej slová zneli veľmi, ale veľmi aktuálne a vecne.

Mal som zimomriavky, keď hovorila ako máme milovať blížnu svoju/blížneho svojho bez ohľadu na rasu, vierovyznanie, či sexuálnu orientáciu. Zároveň som bol veľmi dojatý touto situáciou. Tak reflektujúce slová sú veľkým zadosťučinením, keď začnete pochybovať o tom, či ešte stále chcete podporovať oficiálnu inštitúciu, ktorá má svoj vlastný výklad slov a ešte k tomu ma navonok reprezentuje. Nemôžem ju ani zmeniť, ani ju voliť a ešte sa k nej hlásim. Preto, ak chce táto inštitúcia, aby v roku 2060 nebola na tom ešte horšie ako je tá v Nemecku, mala by na sebe intenzívne pracovať.

Na konci sme sa spoločne pomodlili: Blahoslavení, ktorí rozsievajú pokoj:

 

 

 

 

 

 

 

 

Blahoslavení, čo v čase núdze sa vracajú k svojmu počiatku,

ktorí v kríži spoznajú strom života,
pre ktorých je Kristus alfa a omega.
Oni prekonajú to, čo rozdeľuje.
Blahoslavení, ktorí v čase núdze žijú v solidarite,
ktorí stierajú masky samoty,
ktorí v spoločnosti samých seba prekonávajú.
Oni obnovia svet.
Blahoslavení, ktorí v čase núdze majú otvorený horizont,
ktorí otvárajú dvere viery,
ktorí prinesú ľuďom život, svetlo a dôveru.
Tí budú rozsievať pokoj.

 

 

 

 

 

 

 

 

Po odchode z kostola som premýšľal nad tým, či tu už ľudia vôbec nechodia do kostola. Odpoveď som dostal po ceste domov. Chodia, ale do evanjelického. Pred ním stálo veľa veriacich, vychádzajúcich z kostola a k tomu dvaja farári a jedna farárka. Rýchlo som pochopil, že som v prevažne protestantskom meste a že ako rímsky katolík tu budem patriť k menšine.