Konštatntín-Cyril a Metod. Stredovekí reformní teológovia?

Zo Solúna na Veľkú Moravu. Z Jacoviec do Kyjeva.

 

Je dobré zdieľať s ostatnými slávnostnosť oslavy Konštantína – Cyrila a Metoda a je múdre hľadať podstatu oslavy. O to viac, že sviatok solúnskych vierozvestov nie je príležitosťou na rozcítenie sa niektorých politikov, za ktorým sa skrýva blížiaci sa termín volieb, ani snaha o utvrdenie  cirkevnej identity stále stále viac rozpačitých slovenských kresťanov. Ide totiž o oveľa viac: o pýtanie sa na korene svojej kultúrnosti a kolektívnej identity.

Otázky na korene s minulosťou a predkami ma sprevádzajú vždy, keď sa prechádzam po svojich rodných Jacovciach, zdravím ľudí starších generácií a odzdravujem sa mladším  a spomínam, aké to bolo pred 30, 40 rokmi, keď som sa prechádzal po tých istých miestach? Pocit súnáležitosti je umocnený, keď prídem na cintorín a premietam si v pamäti tváre svojich príbuzných a známych, ktorých mená čítam na náhrobných kameňoch. Aké životy žili? S čím všetkým museli zápasiť a vysporiadať sa v spoločenskej klíme podstatne inej, než je dnešná? Koľko bolesti a radosti, koľko dramatických ľudských osudov sa skrýva za oknami jacovských domov a pod náhrobnými kameňmi cintorína, všetkých domov a činžiakov a všetkých náhrobných kameňov všetkých cintorínov…?

Hlboký pocit súnáležitosti s predkami a súčasníkmi nemožno nahradiť žiadnym iným pocitom. Miško Novak, americký Slovák bývajúci desaťročia v Milwaukee, môj sused, býval hneď vedľa našej fary, mi často hovoril, ako je vďačný za to, že mohol svoj produktívny život prežiť spolu so svojou rodinou v USA a že by si už na život na Slovensku nedokázal zvyknúť. A potom mi ukázal starú čiernobielu fotku. “Toto je môj rodný dom vo Varíne” a vždy odvrátil tvár, aby som nevidel jeho slzy.

Moje občasné intímne premýšľanie nad tým, kým som a ako som tvorený osudmi svojich predkov sa zakotví v spomienkach na náš starý jacovský kostol či na kostol v neďalekých Topoľčanoch. “Dedičstvo otcov zachovaj nám Pane.” tak sme oduševnene spievali najmä tesne po roku 1989 po slávnostných omšiach so spoločným menovateľom “Za Boha a za národ”. Cyril a Metod sú naši slovanskí vierozvestovia, naša viera vyrastá z ich misie a máme byť verní ich odkazu zachovávaním hodnôt, ktoré nám priniesli. Pred pár rokmi to bolo hlásenie sa k rímskemu katolicizmu, subtílna no jednoznačná alúzia na hlinkovsko-tisovskú snahu o zjednotenie národného a katolíckeho (luteránska snaha o spojenie národného a kresťanského a národného sa v našom prostredí prehliadala a prepočúvala, v iných regiónoch slovenska bola naopak, podstatná.) Teraz je kladený dôraz na tradičnú rodinu (za) a LGBTI a gender (proti) atď. Všetko by malo byť jasné.

No nie je. A nikdy nebolo. To iba politici jednoduchého ducha svetskej i cirkevnej proveniencie a obojích krídel: ľavého i pravého, by chceli zložitosť života zosystematizovať. Lebo systém je ovládateľný, na rozdiel od pluralizmu, v ktorom je možné iba prijať účasť a byť súčasťou celku väčšieho, než je názorový svet mňa a “tých našich”.

Je zaujímavé, že čím som starší, tým častejšie sa stretávam s narušovaním toho, čo bolo ešte včera istotou. Možno je to kvôli posmoderne, ako tvrdia jedni či dokonca kvôli postkresťanstvu, pritvrdzujú iní. Alebo je to jednoducho Život, ktorý sa ukazuje vo svojej slobode  a naturalizme s úsmevom alebo niekedy až rehotom, keď vidí, kam by sme Ho chceli my ľudia vo svojej pýche nasmerovávať.

Tak napríklad minule, pred viac ako rokom v Kyjeve. Prechádzal som sa v rámci spoznávacej prechádzky po ktorejsi plóshchadi, keď tu sa zrazu predo mnou objavio súsošie, na ktorom bol zádumčivý mních a arcibiskup s páliom odetým na byzantský spôsob s listinou v rukách nápadne sa ponášajúci na súsošie v Nitre pod hradom. “Kto eto?” spýtal som sa pre istotu sprievodkyne. “Vy ne znajete?” zachytil som z tónu jej hlasu 10 čiernych bodov. “Eto sviatyj Kyrillo i Mefodij. Oni nam prinisli christianskuju viru.” “Tak aj ku vám, nielen ku nám” dodal som v duchu. Uvedomil som si, že títo bratia z čias raného stredoveku nepatria iba do slovenskej a moravskej, českej , bulharskej a gréckej histórie, ale ich dosah je oveľa väčší, širší a hlbší, než sú sochy, kostoly a cyrilometodské púte. Veď úcta k týmto svätým, ako ich tituluje východné kresťanstvo: apoštolom rovným, neplynie z dôb romantizmu, keď na nich upozornili luteránski štúrovci v rámci slovenského národného obrodenia, ale vinie sa dejinami začínajúcimi Byzanciou, Kyjevskou Rusou a Franskou ríšou už viac než 1000 rokov. Cítil som sa vtedy s našou novodobou slovenskou cyrilometodskou tradíciou zoči voči dávnej kresťanskej tradícii východných Slovanov ako onen americký realiťák z TV show z minulého týždňa. Hrdil sa tým, že jadrom jeho obchodu sú historické stavby v Los Angeles…

Od súsošia som sa pobral, kam inam než do Kyjevopečerskej lavry. Tam moje premýšľanie nad Cyrilom a Metodom pokračovalo v prostredí ortodoxnej liturgie, ikon, spevov a neopakovateľnej vône ich kadidla. Prišlo mi zrazu veľmi zvláštne a čudné, že ako sa my kresťania na Slovensku tvorení zväčša latinskou (RKC) či nemeckou (ECAV) liturgiou dovolávame ortodoxnej tradície.

Kresťanstvo orientálnych cirkví je totiž iné než naše západné, hoci si s katolicizmom dogmaticky neodporujú (s výnimkou filioque, primátu rímskeho pápeža a poslednej katolíckej mariánskej dogmy). S protestantmi sú rozdiely pochopiteľne tiež dogmatické.

Byzanská duchovnosť sa nedovoláva predchádzajúcich racionálnych pochodov, nami osvojený scholastický spôsob myslenia plynúci z aristotelovských konceptov je východnému kresťanstvu viac menej cudzí. Nepreparuje realitu na časti a vrstvy, ktoré potom ponúka na spoznávanie a prijímanie. Naopak: má charakter holistický: všetko zjednocuje a volá k Bohu cez liturgiu, symboliku rituálov a meditatívnu modlitbu inak, než sa to deje u nás na západe. Chytá človeka za dušu.

Tu som sa prichytil pri akomsi pocitu smútku: veď vtedy na začiatku sme my Slovania prichádzali k Bohu cez to, čo nám je vlastné: cez našu širokú dušu, ktorá napriek biede a útlaku z nášho okolia i vlastného vnútra v nás pretrváva, som o tom presvedčený, dodnes. Či však odolá aj ostatnému útoku  novopohanského praktického materializmu, nevedno… Pomôže modlitba o ochranu pred pohanstvom z najstaršieho dochovaného omšového formulára v Kyjevských listoch, pripisovaná Sv. Cyrilovi a Metodovi?

 

 

Na chvíľu mi bolo ľúto toho, že nás Slovákov polatinčili (s výnimkou ortodoxných kresťanov a byzantských katolíkov). Udialo sa tým niečo podstatne deštruktívne? Bola to strata historickej súnáležitosti s predkami, ktorá určuje našu identitu, o ktorú sa snažili komunisti násilnou ateizáciou spoločnosti viac než 1000 rokov tvorenou kresťanským svetonázorom?

Myslím si, že kvôli začínajúcemu príbehu kreovania slovanskosti v kontexte geopolitických pohybov začínajúcich v ranom stredoveku nešlo o podstatný zásah do “duše národa”. Bolo to skôr ako keď niekoho, kto píše ľavou rukou preonačia na pravorukého. Taký človek píše naďalej gramaticky správne, akurát si musia záujemci o prečítanie rukopisu   skočiť po pomoc do lekárne a dať to prečítať lekárnikovi.  🙂 Bolo mi ľúto, že iba niekoľko rokov po schválení staroslovienčiny ako štvrtého liturgického jazyka sa od tohoto schválenia na území Veľkej Moravy upustilo a opraty prebrala západná cirkev a cisári Svätej rímskej ríše nemeckého národa. Toľké generácie našich predkov sa muselo a musí prebíjať k Bohu cez tomistický labyrint racionality či presnú optiku Symbolických kníh. Aké by to bolo oslobodujúce nič nemusieť, nechať znieť dávne náboženské spevy vytvorené Slovanmi pre Slovanov a uprostred nich iba byť…

Tretíkrát v súvislosti s Cyrilom a Metodom som striasol ďalšiu vrstvu idealizujúcej predstavy o ich misii medzi Slovanmi. Na jednom českom TV kanáli šiel akýsi historický film. Zapol som televíziu práve do scény, keď zúbožený zarastený chlap v roztrhanom odeve prikovaný reťazami ku kamennej stene akejsi kobky zúfalo kričal na Boha, prečo ho opustil? V nasledujúcej scéne som sa dozvedel, že to bol arcibiskup Metod uväznený svojimi vlastnými: nitrianskym biskupom Vichingom, na životopise ktorého iba ťažko nájsť aspoň niečo z kvalít kresťana a rovného človeka…

Napadlo mi, že Cyril a Metod boli vo svojej situácii na tom podobne ako napr. kresťania, ktorí sa usilujú o zmenu cirkevnej politiky smerom k revízii spôsobu komunikácie so spoločnosťou. Solúnski bratia požadovali dovtedy neprijateľné: staroslovienčinu ako liturgický jazyk. Chceli, aby ľudia na území Veľkej Moravy rozumeli tomu, čo ohlasuje cirkev a tak podporili opodstatnenosť existencie cirkvi vo svete a súdobej spoločnosti. Cyril a Metod sa usilovali o schválenie svojej praktickej a liturgickej teológie rímskym biskupom, ako sa o to usilujú súčasní a im predchádzajúci reformní katolíci. Nazdávam sa, že ich, naša misia je autentickým nasledovaním misie solúnskych bratov, tiež označovanými svojimi oponentmi za rozkolníkov. Určite majú, máme väčšie právo dovolávať sa cyrilometodskej tradície, než politickí pohrobkovia cézaropapistických spoločenských konštruktov na konci ktorých je upevnenie vlastnej moci, či tí náboženskí  profesionáli, ktorí sa promujú za strážcov viery zamieňajúc si náboženský systém s intímnym vzťahom k živému Bohu.

A konečne: v zápase o súčasné kresťanstvo nejde o ľavé či pravé krídlo, proreformných či protireformných. Ide o Evanjelium. A o to, kým sme v tomto zápase my?

Konštantín – Cyril bol Predslovom. “Evanjeliu svätému som Predslovom.”  (Konštatín filozof, Proglas.)