Ludmila Javorová: 50. výročie kňazskej vysviacky

Bol neskorý večer 28. decembra 1970 – presne pred 50-timi rokmi. Tajný rímskokatolícky biskup Felix Maria Davídek sa rozhodol, že to musí urobiť. Doba podľa neho dozrela na to, aby na kňaza vysvätil ženu.

 

Len dva dni predtým sa na fare v Kobeřicích neďaleko Brna skončil koncil Koinótés, rímskokatolíckeho spoločenstva Skrytej cirkvi v socialistickom Československu. Tajný biskup Felix Maria Davídek ho zvolal na prvý sviatok vianočný a predstavil na ňom svoju myšlienku, že dozrela doba na to, aby vysvätili na rímskokatolíckych kňazov aj ženy.

Čo ho k tomu viedlo? V prvom rade to bolo svedectvo rehoľnej predstavenej Vojtěchy Hasmandovej o hroznej situácii v ženských väzniciach, kde ženy väznené pre vieru nemali žiadny prístup ku sviatostiam, keďže tam neboli kňazi. Táto pastorálna potreba, ako aj otvorené teologické uvažovanie po II. vatikánskom koncile a vlastné presvedčenie o správnosti takéhoto kroku biskupa Davídka presvedčili, že to musí urobiť.

Napriek tomu, že koncil v Kobeřicích sa skončil nerozhodne – dokonca vnútorným rozkolom spoločenstva Koinótés, Davídek sa rozhodol, že bude konať. „Já to udělám! (…) Já to musím udělat,“ povedal 27. decembra svojej blízkej spolupracovníčke Ludmile Javorovej, ktorá vtedy mala 38 rokov. „Nezapomeň, že jsou znamení času a je to zodpovědné. Já nejednám nezodpovědně. Jestli mi dáš souhlas, tak přijď zítra večer, připrav se a já tě opravdu vysvětím,“ spomína si Javorová v najnovšej knihe rozhovorov.

„Odcházela jsem z domu a rodiče na mě volali ‚Kam jdeš?‘ Oblékla jsem se totiž jako do divadla. Řekla jsem, že někam s Felixem jedeme. Přišla jsem k Davídkovým a šla jsem k němu a řekla jsem mu, že si nedovedu vůbec představit, jak k tomu mohu přistoupit a co ho k tomu vede. On mě řekl: ‚Brání ti něco v tom?‘

‚Ne, nebrání.‘

Uvažovala jsem o tom a viděla jsem potřebu v tom, že si o to ženy řekly prostřednictvím matky představené Vojtěchy Hasmandové. Uvážila jsem, že jsem ochotna podstoupit to riziko, že mě zavřou (toho rizika jsem si vědoma stále). Dodnes důvěřuji, že můj Otec mne neopustí. Spoléhám na něj i na přímluvu Panny Marie. Felix: ‚V tom případě to podstupuješ svobodně.‘ Když se k tomu vracím, tak vím, že jsem měla vnitřní jistotu. A ta byla a je tak hluboká, že kdybych ji zahodila, něco z mého bytí by se ztratilo.“

(Citované z knihy Z. Jančáříka Ty jsi kněz navěky: Rozhovor s Ludmilou Javorovou, s. 100-101)

O svojom svätení v roku 1983 napísala aj pápežovi – vtedy už Jánovi Pavlovi II. Ten z nej sňal exkomunikáciu, do ktorej podľa cirkevnoprávnych predpisov mala upadnúť.

Ten istý poľský pápež v roku 1994 vydal apoštolský list s názvom Ordinatio Sacerdotalis, v ktorého záverečnom štvrtom bode píše: „A preto, aby sa odstránila akákoľvek pochybnosť v takej veľmi dôležitej veci, týkajúcej sa samej božskej konštitúcie Cirkvi, mocou svojho úradu ‚posilňovať bratov‘ (porov. Lk 22,32) vyhlasujem, že Cirkev nijako nemá moc udeľovať kňazskú vysviacku ženám a že toto rozhodnutie majú s definitívnou platnosťou prijať všetci veriaci Cirkvi.“

Konzervatívne kruhy v rímskokatolíckej cirkvi dnes tvrdia, že tento výrok poľského pápeža je akési večne platné vyhlásenie (dogma) a žena tak v rímskokatolíckej cirkvi bez akýchkoľvek pochybností nikdy-nikdy nebude vysvätená na kňaza. Iní teológovia zasa hovoria, že nejde o otázku viery, ale o otázku disciplíny, a tak sa názor na ňu môže a má zmeniť. To je ale už iný príbeh.

Hoci biskup Felix Maria Davídek, Ludmila Javorová a mnohí ďalší známi i neznámi členovia a členky Koinótés v čase komunistickej totality nasadzovali pre vieru svoje vlastné životy, trpeli a boli väznení, po nežnej revolúcii sa oficiálna cirkev kvôli „prílišnej odvahe“ a slobode rozhodla ich príbeh umlčať. Mnohí z nich sa stali aj v čase slobody svedkami novej totality – no tentokrát, žiaľ, vo vnútri cirkvi.

Táto skutočnosť bola kresťanskými disidentmi viackrát reflektovaná. Na Slovensku napríklad aj Antóniom Srholcom, ktorý tvrdil, že „katolícka cirkev je posledná bašta totalitného vedenia ľudí pod pláštikom Božieho“.

Švajčiarska nadácia Herberta Haaga však každý rok udeľuje Cenu za slobodu v cirkvi tým, ktorí sa zasadzujú za väčšiu slobodu v nej. A v roku 2011 túto cenu získala práve Skrytá cirkev v Československu. Svoju ďakovnú reč vtedy predniesla aj Ludmila Javorová.

„Ukázalo sa, že v čase prenasledovania sme si osvojili antitotalitárne reflexy, že sme sa naučili byť slobodní, a tak sme nezniesli ani pokus o cirkevné ujarmenie,“ napísal vo svojej reflexii Dušan Špiner, slovenský biskup Skrytej cirkvi vysvätený Felixom Davídkom.

Ďakujeme a nezabúdame! Príbeh skrytej cirkvi v Československu je pre mnohých dodnes inšpirujúci a prorocký.

V tieto dni opäť raz premýšľam nad tým, aký asi bol ten neskorý večer 28. decembra 1970 v Brne. Skúšam si predstaviť ten ohňostroj pocitov a myšlienok pri večernej ceste domov. A pritom všetkom vnútorný pokoj a presvedčenie, že takto to má byť.

V tichej modlitbe ďakujem za autentické svedectvo viery biskupa Felixa Maria Davídka, Ludmily Javorovej a Skrytej cirkvi v Československu.