Majster a Margaréta – k 500. výročiu Reformácie

Pilát a Jeshua pred 2000 rokmi, Luther pred 500 rokmi, Bulgakov pred 100 rokmi - my hľadáme dnes svoju úlohu v divadle života.

Šapito TEATRO-TATRO foto: René Mikó

Keď som sedel ako prikovaný po zhliadnutí divadelného predstavenia Majster a Margaréta v podaní Teatro Tatro, nedokázal som myslieť na nič. Bol som plný čohosi, čo sa nedá vyrozprávať, pretože ak by sa to oblieklo do slov, bolo by to ako vietor v plátennom vreci. Herci nám totiž ponúkli takú dávku obrazov prenikajúcich až do špiku kostí, že jediný, kto sa neocitol na úrovni kontemplácie, bol bezpečnostný technik divadla. Šapito bolo rozložené v sugestívnom prostredí Železnej studienky v Bratislave, vťahovanie publika do deja bolo neodolateľné, výkony hercov hraničili s možnosťami človeka.

Autor divadelnej hry, ruský spisovateľ Michail Afanasievič Bulgakov (1891-1940), uchopil tému zápasu dobra a zla ako románové podobenstvo, tragickú grotesku. Vytvoril príbeh, v ktorom sa prelínal jeho vlastný strastiplný životný príbeh zápasu so sovietskou byrokraciou s príbehom Jeshuu ha-Nocriho, ktorý bol parafrázovaním biblického príbehu o Ježišovi z Nazareta. Nechcem ponúknuť čitateľovi opis toho, čo som v divadle navnímal. Na to predstavenie jednoducho treba ísť, odsedieť si na tvrdej lavici skoro 4 hodiny, nechať sa pokoriť okamžitým neporozumením niektorých obrazov a čakaním na ich prijatie neskôr a naopak, dovoliť iným obrazom, aby človeka premohli a okamžite naplnili hlbokým zmyslom.

Bulgakov napísal svoj vlastný príbeh o umučení Ježiša. Je tu nejaké iné evanjelium, než to podľa Matúša, Mareka, Lukáša a Jána? Ako sa mohol niekto odvážiť vstúpiť do kódexu posvätných kresťanských spisov a pridať svoju vlastnú predstavu o tom, ako to s Ježišom bolo? Ako si to mohli dovoliť všetci autori apokryfov (parabiblických spisov)? Odpoveď na tieto rozhorčenia je stručná. Napísal ju Martin Luther: sola Scriptura, sola fides, sola gratia (iba Písmo, iba viera, iba milosť). Odpoveď na tieto rozhorčenia je zároveň paradoxne pozitívna a tiež súvisí s Lutherovými kresťanskými “sola”, ktoré sú vsadené do súčasnej doby postkresťanskej. Martin Luther obrátil pozornosť zo súdobej záľahy náboženských nepodstatností na skalu, o ktorú možno oprieť svoju vieru v Ježiša Krista. Touto skalou je Písmo, Scriptura. Z členitého pohoria náboženských istôt, ktoré boli plné dolín, vrcholov a úskalí, vznikol končiar, ktorý bol nespochybniteľný, pre všetkých viditeľný a stály.

Bulgakov šiel ešte ďalej. V čase, keď už nebolo vidno ani končiar Písma, sa stal jediným viditeľným zdrojom svedectva o Bohu Biblie život veriaceho človeka. Tu je zásadný rozdiel medzi autentickým a neautentickým Písmom: neautentické vníma biblický príbeh iba ako základ pre vlastné zviditeľnenie sa prostredníctvom prevratných senzácií, neautentické Písmo neponúka človeku žiadnu spásu, záchranu, cestu von, iba tvrdí, že veci sa majú inak, než sa mali 2000 či 4000 rokov (viď napr. D. Brown: Da Vinciho kód). Bulgakov vytvoril autentické Evanjelium bez ambície pridať ku kodifikovaným štyrom ďalšie. Pochopil, kto je Ježiš a vsadil ho do svojej fantázie ako cestu von z apokalyptických vízií. Svedčí o tom stručný opis fragmentu deja tejto divadelnej hry: “O Pilátovi sa od Satana (jeho kumpáni) dozvedia, kedy pochopil svoju vinu na odsúdení Ješuu a ukáže im trest, ktorý za to dostal: tu sú veľmi plasticky a desivo vykreslené jeho výčitky. Woland (Satan) sa ukáže ako niekto, kto má na starosti výkon trestu tak, aby trestaný pochopil svoj omyl. Napokon sa ale na príhovor Margaréty nad ním zľutuje a Pilát odchádza po mesačnej ceste spolu s Ješuom, ktorého odsúdil na smrť. Všetci potom odchádzajú do večnosti, ale Woland sa bude stále vracať.” (Bulgakov pochopil, že s Ježišom treba kráčať, aby mal život zmysel, aby mala zmysel viera. Pochopil, že najviac vystihujúcim označením pre kresťanstvo je cesta, tak ako to bolo oddávna.

Je to posun dôrazu v zdroji inšpirácie, ktorá sa presúva tým viac na život človeka, čím viac sa v nás i okolo nás udomácňuje postmoderná a postkresťanská epocha dejín západnej civilizácie. Z bezpečne zapísaných biblických správ ako zdroja viery a života sa tieto správy prepisujú do morálne krehkého života človeka. No ak otvoríme Bibliu a začítame sa do jej príbehov, zistíme, že biblickí ľudia boli na tom rovnako ako my: o svoju vieru museli zápasiť, svoje boje vyhrávali i prehrávali. Luther obracal pozornosť človeka na Písmo. Bulgakov obracia pozornosť človeka do seba samého: nie však s ambíciou o ustanovenie človeka na miesto Boha, ale práve naopak. Vnáša človeka do dialektiky interakcie s Ježišom: “Ako v mojom živote existuje Ježiš?” Odpoveď na túto otázku si môžem dať nielen sám pre seba, ale “prečítajú” si ju z môjho života najmä ľudia v okolí. K jej čítaniu nie je už podstatná špekulatívna teológia. Podstata teológie je vtesnaná do jedného bodu a tým je vzťah človeka (mňa, takého ako sa spoznávam a spoznávajú ma iní) a Ježiša Krista (takého aký je spoznateľný v evanjeliách). Ježiša, takého aký bol a aký je, si však človek nemôže “zvesiť” z nejakého háčika svojich predstáv, ani vyextrahovať z pitvy etických a náboženských presvedčení. Prameň Ježiša vyviera v Biblii.

Biblický prameň je v súčasnosti viac skrytý, než bol v minulosti a jednotlivec i spoločnosť dokážu vnímať až jeho zmohutnené riečne koryto viditeľné v živote človeka. Ako sa dá spoznať to, že človek žije s Bohom? Dá sa to spoznať prostredníctvom milosti. Áno, aj Lutherovo “sola gratia” môže mať novú postkresťanskú paradigmu, spôsob interpretácie. Ak zdroj pre život a vieru človeka spočíval po stáročia v Písme, v akomsi “externom harddisku”, tak isto aj milosť existovala najmä mimo človeka, v Bohu. K človeku sa mohla dostať prostredníctvom zložitých scholastických rozčlenení, ktoré sa zaoberali viac mechanizmami fungovania milosti, než zdôraznením toho, čo milosť vlastne je a prečo je potrebná pre človeka. Jednoduchým pokusom bol iuridický model Božieho ospravedlnenia (ospravodlivenia) hriešnika=zločinca, aby vôbec mohol žiť tu na zemi a najmä raz v nebi. Kvôli negatívnemu obrazu človeka, ku ktorému sa hlásil aj Luther vo svojej teologickej antropológii, sa človek nikdy nezbavil ozveny zla, ktorá blúdi v jeho duševných i telesných útrobách. Kresťanská odpoveď na zlo v človeku a medzi ľuďmi je stále nezmenená: je to milosť. Milosť však v dobe postmodernej a postkresťanskej nepodmieňuje svoju existenciu náboženskými konštruktmi. Môže sa prejaviť nenábožensky, čo jej však neuberá na autenticite. Milosť nie je akýmsi magickým dažďom, ktorý na mňa padá, hoci aj to je možné. Milosť je milosťou, ktorú prejavujem voči sebe samému a voči svojmu okoliu. Milosť je darom miloty. Milosť nie je sebaospravedlnením svojich zlých myšlienok, slov a skutkov, zdôvodnením, prečo som mal právo niečo zlé myslieť, povedať alebo urobiť. Naopak: je to postavenie sa do plného zla (svojho i iných) a reagovanie prostredníctvom daru milosti: odpustenia. Milosť je objatie ľudí, ktorí sa pohnevali, milosť je odpustenie si svojich vlastných zlyhaní zasiahnuvších nielen mňa, ale aj mojich najbližších, milosť je rozhodnutie pracovať na sebe. Koľko je v nás a okolo nás rozhodnutia sa pre dobro, toľko je milosti. Ak je uživotňovanie Písma obrátením svojho života do prazákladu kresťanstva a tým je vzťah s Ježišom, tak je aj milosť uvedomením si, že to nie je akási emanácia Boha, ani v prvom rade antecedens, concomitans a subsequens (predchádzajúca, sprevádzajúca a následná milosť – scholastické termíny), ale je to Boh sám, ktorý sa prejavuje v živote človeka ako milostivý Boh. “Ako môžem nájsť milostivého Boha?” pýtal sa Luther pred 500 rokmi. “Tak, že sám budem človekom, ktorý bude dávať sebe i iným dar milosti a miloty a dovolím tak Bohu prejaviť svoju milosť cezo mňa” môže odpovedať súčasný kresťan.

Bulgakovova postava Wolanda (Satana) je charakteristická svojou počiatočnou uhladenosťou, atraktivitou a napätou magickosťou, ktoré sa v postupe divadelnej hry menia na prvoplánové zlo. Zlo veľmi často vystupuje pod maskou dobra a až neskôr sa prejavuje vo svojej desivej odkrytosti. Postmoderný a postkresťanský človek sa môže takto ľahko nazdať, a robí tak bona fide, že sa stáva etickou a gnozeologickou normou pre seba a iných. V istom zmysle, že sa stáva Bohom. O tom, aké je to intenzívne a subtílne pokušenie, svedčia nielen dejiny kresťanskej civilizácie poznačené neustálymi deviáciami odkazu evanjelií, ale predznamenáva ho aj archetypálne pokušenie človeka: “…budete ako Boh…” (Gn 3,4). Aby sa človek nedal oklamať sebou samým a nezakotvil svoju existenciu v slepej uličke ateistického humanizmu, ponúka Luther svoje tretie “sola”: fides. Vieru, ktorá ma dve neoddeliteľné vetvy: Boha a človeka.

Človek, ak chce veriť v Boha, by mal rovnako veriť v seba. Viera v seba neznamená, že som živou Bibliou a milosťou, lebo som lepší od iných (a teda som chodiacou pýchou, ktorá mi dovoľuje klásť sa nad ostatných a posudzovať ich). Naopak znamená, že verím, že nie som sebaľútostivým nepodarkom života, ale mám v sebe priestory a schopnosti, ktoré mi dávajú múdrosť robiť dobré rozhodnutia, ktoré ma robia partnerom vo vzťahu s Ježišom a ktoré mi dávajú silu k obdarovávaniu milosťou.

Človek, ktorý chce veriť v seba, by mal rovnako veriť v Boha. To znamená, že v konečnom dôsledku prameň milosti nespočíva vo mne, nie som samospasiteľným prístrojom na dobré konce, ale spočíva v Bohu alebo už akokoľvek nazveme túto osobnú univerzálnu Lásku. Odvolanie sa na Boha mi dáva silu zápasiť s najväčším zlom na svete: so svojou vlastnou pýchou, vierou iba v seba.

Po skončení divadelnej hry Majster a Margaréta zaznel niekoľkominútový potlesk. Potom všetko stíchlo a zástup ľudí sa začal uberať z divadelného šapito k neďalekému parkovisku a zastávke MHD. Všade bolo cítiť posvätné zasiahnutie obrazov z javiska do životov nás divákov. Možno sme sa vydali na cestu na spôsob cesty Piláta s Jeshuom. Oni kráčali spolu pred 2000 rokmi, Luther hľadal a našiel svoju cestu pred 500 rokmi, Bulgakov pred 100 rokmi. My kráčame dnes. Aby sme hľadali a nachádzali svoje úlohy v divadle života, “lebo sme sa stali divadlom pre svet anjelov i ľudí” (1 Kor 4,9).