Mária už má kontrakcie …

... porodí len tak na ceste?

foto: pixabay.

Predstavujem si Jozefa, ako bezmyšlienkovito hľadí pred seba. Spýtal sa už všetkých, prosil, žiadal. Jeho manželka má každú chvíľu porodiť. Nikto, skutočne sa nenašiel nikto, kto by sa v tejto dramatickej situácii zľutoval a poskytol nastávajúcej mamičke a jej dieťaťu potrebné súkromie a zázemie… Mária už má kontrakcie a nevie, čo má v tejto situácii robiť. Porodí len tak na ceste? Bez pomoci pôrodnej baby? Je to absurdné: veď jej anjel oznámil, jasne si to pamätá: “…tvoj syn sa bude volať Synom Najvyššieho…” Anjel to potvrdil aj Jozefovi v sne. A teraz toto? Nie, netreba špeciálnu starostlivosť, celebritného pôrodníka, značkovú posteľnú bielizeň. Stačí to, čo je potrebné pre normálny pôrod, dôstojný, ľudský… To akože prečo sa Izraelský národ označuje za Bohom vyvolený, viac než tisíc rokov hlásiaci sa k Bohu Abraháma, Izáka a Jakuba, živému Bohu, ktorý prikazuje svojim, aby sa milovali? A teraz, keď je potrebné preukázať aspoň štipku ľudskosti, sa nenájde NIKTO s normálnym srdcom a empatiou?

Niet inej možnosti. Obaja sa vyberú do neďalekej jaskyne, kde pastieri schovávajú ovce. A tam, v chlade zjemnenom iba ohňom, ktorý nakládol Jozef, v capacinovom smrade a žiadnej hygiene a áno, v blízkosti ovčích exkrementov, Mária porodila svojho syna, prerezala mu pupočnú šnúru, poumývala v zohriatej vode, zabalila ho do plienok, ktoré mala pripravené ešte z Nazareta a položila ho do válova, z ktorého jedávali ovce: jasličiek. A dala mu meno Ježiš. Uprostred tejto situácie sa zrazu zjavili anjeli, oslavovali Boha a volali: Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle… Akoby tu stáli vedľa seba protiklady, ktoré spolu tvoria nezmysel: bezmocnosť a viera, vyvolený národ a absencia ľudskosti, bábätko, ktoré je Synom Najvyššieho, smrad oviec a nad ním anjelské Glória in excelsis…

Vianoce sú o tom, ako sa z nezmyslu stáva zmysel, Logos, ten, ktorý bol na počiatku a ktorý sa uskutočňuje teraz. (Porov. Jn 1). Kľúčom k ceste od nezmyslu ku zmyslu je viera v Boha, ktorý spolu s nami existuje v rozhádzanom (gr. diabolein) svete a má ako jediný moc spájať do jednoty svet a nás v ňom: do jednoty protikladov. Ak sú absurdnosti sveta výsledkom diela človeka, aj zjednocovanie sa nedeje inak, než cez človeka.

Žijeme vo svete plnom nezmyslov. Na jednom konci zeme ľudia kupujú kabelky v hodnote menšieho automobilu a na opačnom konci tej istej zeme zomierajú deti od hladu. Niekto sa radostne vráti domov s negatívnymi výsledkami z histológie a o niekoľko kilometrov ďalej sa zrazí vlak s automobilom, v ktorom zahynie mama s malou dcérou, zatiaľ čo ich doma čaká ich malý syn a braček. Veď si iba odskočili k zubárovi…

Vianoce by chceli byť akousi krátkodobou anestéziou voči tejto absurdnosti. V TV idú reklamy so šťastnými ľuďmi, ktorí majú konečne ten správny paušál. O Vianociach hovoríme ako o sviatkoch pokoja a lásky. Kupujeme vianočné stromčeky, tieto mláďatá stromov, ktoré sme neľútostne vyťali, lebo ideme mať sviatky, na počiatku ktorých bolo bábätko. Máme radi varené víno na vianočných trhoch a v obchodoch si vyberáme tovar, po ktorý sa vrhneme počas povianočných výpredajov tak rýchlo, živelne a s presvedčením, ako vegán na pšeničné klíčky po dni strávenom u bratanca na zabíjačke. A potom zase nazad do reality…

Vianoce nie sú umelým zdôraznením života, v ktorom sú všetci zdraví a bohatí. Sú objatím nášho reálneho života, so všetkým dobrom a krásou, ale aj zlom a špatnosťou, s ktorými sa denne stretávame okolo seba i v sebe.

Vianoce sú rozhodnutím vydať sa na cestu od nezmyslu ku zmyslu, od rozhádzanej a drsnej absurdnosti k upokojujúcej a nežnej jednote hoci aj protikladov. Na túto cestu viery sa vstupuje cez bránu bezmocnosti, ktorá sa pokorne skláňa pred veľkosťou Života, ktorý presahuje všetko a každého. Vstupuje sa na ňu denne a vždy odznova.

Na začiatku prvých Vianoc bola Jozefova a Máriina bezmocnosť a rozčarovanosť nad absurdnosťou situácie pôrodu, do ktorej sa dostali.

Jadrom prvých Vianoc je viera, že napriek všetkej absurdnosti Boh splní to, čo prisľúbil: že to splní v nás a cez nás. No nie bez nás.

Smutná skúsenosť prvých Vianoc je tvrdosť ľudského srdca, ktoré môže odolávať potrebe a príkazu lásky, hoci sa navonok hlási k ľudu Bohom vyvolenému.

Paradox prvých Vianoc je to, že Slovo sa môže stať telom aj v prostredí nečistoty a vylúčenosti.

Slávnostnosť prvých Vianoc spočíva nie v pozemských ozdobách, ale v speve anjelov nad ľudským životom.

Nech sa prvé Vianoce vtelia do Vianoc roku 2018 a do každého dňa nastávajúceho roka 2019.