Nemáme patent na šťastné konce

Veľkonočný príbeh je o viere a o živote. Napriek všetkému, napriek smrti.

foto: prameň Hrona

Veľkonočný príbeh Židov a kresťanov nespočíva vo vývoji mechanizmu na šťastné konce. Tento príbeh je o viere a o živote. Napriek všetkému, napriek smrti.

Blížime sa k oslave Veľkej noci. My, ktorí vieme, kde tkvie jej pôvod, obraciame svoju pozornosť ku Kristovi, historickému faktu jeho smrti v Jeruzaleme a k viere v jeho zmŕtvychvstanie. Je vhodné vnímať Veľkú noc aj z pohľadu dávnejšej než ranokresťanskej histórie a uvedomiť si historickú udalosť prechodu Hebrejov cez Červené more a ich vyslobodenie z Egypta pod vedením Mojžiša. Nech už agnostici a odmietači pochybujú a odmietajú, je zrejmé, že bez určitých historických udalostí, akokoľvek sa na ne mohol pridať možný nános mýtu, by bola minimálne história Hebrejského národa a kresťanskej cirkvi vystavená tomu, čomu tok veľrieky, o ktorom by sa chcelo veriť, že nemá prameň.

Ak je zložité pri prameni veriť, že o niekoľko desiatok kilometrov sa mení na mohutný tok rieky, ktorý ma nezadržateľnú silu, rovnako je zložité veriť, že v postave skrachovaného egyptského štátnika (a vraha) sa skrýva neskorší vodca obrovského zástupu hebrejských otrokov, ktorí sa vydali okolo roku 1200 p.n.l. s egyptským vojskom v pätách v ústrety Zemi zasľúbenej a súčasná existencia štátu Izrael je homogénnou súčasťou tejto dramatickej nieľkotisícročnej púte, ktorá zrejme ešte stále nie je zavŕšená.

Alebo, o niekoľko storočí neskôr, je výzvou v postave židovského rabbiho Ješuu z Nazareta, ktorého život bol ukončený popravou ukrižovaním, vnímať záchrancu celého ľudského pokolenia spod moci hriechu a smrti. A v skupine jeho žiakov nazývaných apoštolmi všakovako ľudsky a charakterovo komplikovaných, vidieť prvopočiatok globálneho organizmu nazývaného už 2000 rokov cirkvou, ktorá verí v Ješuovo zmŕtvychvstanie a jeho prítomnosť v súčasnosti každého človeka a sveta.

Áno, je potrebné odpútať svoju pozornosť od veľkonočných zliav na majonézu, údenú šunku, grécke brandy a likérové kraslice. Človek by mal vnímať život aj v širších a hlbších súvislostiach, než preháňanie potravín tráviacim traktom.

V tejto súvislosti chcem poslať kompliment všetkým ľuďom, ktorí hoci aj bez vedomého nasmerovania svojho života k Bohu a ku Kristovi vychádzajú takto na jar zo svojich príbytkov, aby sa vystavili teplým lúčom jarného slnka; aby v starých zvykoch kraslíc sliepok a zajačikov vnímali symboly víťazstva života nad smrťou, silu plodnosti, v ktorej spočíva postup života, najdôležitejší z pohybov vo vesmíre. Posielam kompliment našim predkom, ktorí skryli prirodzenú silu plodenia, ale aj vášne a telesnosti do zvykov, v ktorých môžeme vnímať korbáč či oblievanie dievčat vodou ako symboly tej najprirodzenejšej z prirodzených aktivít, bez ktorých by sme na svete dnes neboli ani my. No predsa len, akokoľvek je úcta a otvorenosť k životu silná a sympatická, Veľká noc je čímsi viac, než náboženským prihlásením sa ku kolobehu života.

Mojžiš s Hebrejmi vyšli z Egypta na trajektóriu života smerujúcu tam, kam ich viedla viera a hoci blúdili po púšti 40 rokov, do Egypta sa už nikdy nevrátili. Ich púť bola súborom výziev, dobrých a zlých rozhodnutí, skúseností sily a slabosti, viery a nevery.

Ježiš tým, že vstal z mŕtvych, vniesol entropiu univerza do nového vyššieho poriadku preliatia časnosti do večnosti. Tam, kde bola predtým smrť, začal život, kde bol predtým hriech, sa začína pokánie a premena k lepšiemu, culpa sa zmenila na felix culpa, kde bol predtým koniec, je teraz začiatok a nová príležitosť, kde bola predtým slabosť a bezmocnosť, je teraz sila a nádej, kde bolo predtým uväznenie, je teraz sloboda.

Som vďačný najmä ranej cirkvi, že vyslobodenie Hebrejov zo zajatia a Ježišovu smrť a zmŕtvychvstanie vpečatila do pradávnej zákonitosti kolobehu života a vytvorila každonedeľné pripomínanie si veľkonočnej udalosti smrti a zmŕtvychvstania. Ďakujem teológovi veľkému Teilhardovi za opis tohoto spojenia, ktorý spočíva v špirále univerza, ktorá stúpa od počiatočného bodu Alfa ku svojmu bodu Omega, ktorým je zjednotenie sa s vesmírnym Kristom. “Všetko čo stúpa, sa zjednocuje.” (Tout ce qui monte, converge.)

My, ľudia, ktorí vnímame život inak než na základnej úrovni Maslowovej pyramídy ľudských potrieb, snažíme sa chápať život ako postup na Teilhardovej špirále zanechávajúc za sebou prežitky minulých minút a rokov života a smerujúci k budúcim minútam a rokom, v ktorých nás čakajú nové situácie vyžadujúce si nové rozhodnutia, niektoré z nich možno veľmi ťažké a bolestné, nové dávky empatie a lásky, nové viny a nové odpustenia vín, nové strety s limitnými situáciami, vlastne všetko, čo má v sebe potenciál dvíhať nás zo súčasnej situácie do situácie nasledujúcej, ktorá nás má viac zjednotiť: so sebou samými, s inými a s Bohom, Životom, Cestou.

Aj tento rok ku nám prichádzajú veľkonočné udalosti z minulosti ako malý sotva rozpoznateľný pramienok prichádza pod spôsobom veľrieky. Prehry a víťazstvá Hebrejov na púti do Kanaánu, veľkonočná prehra a následné univerzálne víťazstvo Ježiša Krista sa chcú vteliť do našich životných príbehov. Nie na spôsob happyendov. Veď Mojžiš nedošiel do Zeme zasľúbenej, iba ju z diaľky uvidel a rany, ktoré spôsobili Ježišovi smrť, mu zostali aj po zmŕtvychvstaní. Príbeh Židov a kresťanov nespočíva vo vývoji mechanizmu na šťastné konce. Tento príbeh je o viere a o živote. Napriek všetkému, napriek smrti.

Prajem všetkým milostiplnú a požehnanú Veľkú noc 2019.