Nesplnená požiadavka Novembra

Nedeľná nekázeň Denníka N z 20. októbra 2019 od Petra Križana.

Náboženský život je život symbolov, ktoré sú plné obsahu a významov. Blahozvesť, mučeník, desatoro, krst… Státisíce rokov si tvoríme náboženskú skúsenosť a postupne viac rozumieme, ale svojou činnosťou aj viac zahmlievame. Ako nočná obloha, ktorú nám kazí vlastné svetlo, a výhľad onedlho zakryje kozmický odpad na obežnej dráhe. Ako výstava Madon, na ktorej sa pomedzi vzácne exponáty kultúrnych dejín prepletáme s nákladom gypsového gýča. Naše kresťanské cirkvi by mali po tieto dni prispieť do výstavy symbolov Nežnej revolúcie. Ony sa však pomedzi exponáty vláčia s otrockým jarmom na krku.

V revolúcii 1989 sme získali aj náboženskú slobodu. Už 2. vatikánsky koncil sa v Deklarácii o náboženskej slobode prihlásil k ochrane práv všetkých ľudí, bez ohľadu na ich etnikum a vierovyznanie. Nejde v prvom rade o slobody pre (katolícku) cirkev v sekulárnom štáte, ale o slobodu občanov cirkvi v nej samotnej. Slovenský parlament vyzval vládu, aby zvýšila úsilie na podporu vo svete prenasledovaným kresťanom. Pritom ten istý parlament požaduje na registráciu novej náboženskej spoločnosti 50.000 podpisov dospelých členov! Konferencia (katolíckych) biskupov Slovenska vo svojich normách komunikácie s médiami ustanovuje po kauze Bezák, že nik nemá právo vystupovať v médiách v mene Cirkvi, ak na to nebol v zhode s kánonickým právom ustanovený alebo splnomocnený.

Medzi ambicióznymi 12 požiadavkami z 25. novembra 1989 je aj jedna nesplnená: Žiadame dôslednú odluku cirkvi od štátu. Cirkvi požívajú privilégiá, ktoré sekulárne spoločenstvá nemôžu dosiahnuť, napr. daňové úľavy, nekontrolované zhromažďovacie právo, účasť v pripomienkovom konaní k zákonom alebo miliónové dotácie na prevádzku biskupských úradov. Sloboda v cirkvách je len pre tých, ktorých si vyvolia mocní, a len v priestore obmedzenej suverenity. Ostatní majú na ústach zámok, ktorým v Novembri štrngali. Cirkevní hodnostári ako rybári ľudí (Mk 1, 17) hádžu siete len na pravoboku svojich lodí a lovia nacionalistov, fundamentalistov a extrémistov. Nechali sme ich 30 rokov, nech sa spolčujú, sami sme sa zanedbávali a podpísalo sa to na nás.

Teraz vidíme, že možno nielen cirkevní hodnostári, ani my sami nie sme dosť pripravení, aby sme smeli sláviť výročie Nežnej revolúcie. Vieme skritizovať Oroscha a Burkeho, ktorých spoločná omša plánovaná na 17. novembra je oslavou cirkevnej neslobody. Neprimeranosť ich duchovnej výbavy sa nedá prekryť ani arcibiskupskou mitrou, ani kardinálskym klobúkom. Ale kde sú ľudia Novembra, keď im to dovolia? Kedy by sme mali žiadať slobodu v cirkvách a odluku cirkví od väzby na štát, ak nie teraz?

Matúš (Mt 22, 8 – 12) cituje jedno z Ježišových podobenstiev o Kráľovstve. Kráľ rozposlal pozvánky na svadbu svojho syna, ale povolaní odmietli. Medzi kráľovými poslami a nehodnými hosťami vypukli dokonca krvavé zrážky. Napriek takejto skľučujúcej atmosfére v pozadí chcel kráľ zaplniť svadobnú sálu a predsa len umožniť slávnosť. Ale nebral kohokoľvek. Chlapíka, ktorý sa prišiel len lakomo najesť a napiť, a nedal si ani len tú námahu, aby sa umyl, učesal a obliekol, vyhodil von!

Čo by však spravil Pán, keby na jeho hostine boli napokon nevhodne ustrojení všetci? Stihneme sa slávnostne naladiť a najmä slávnostnosť chvíle domyslieť? Alebo bude lepšie, ak oslávime výročie každý sám dakde v horách? Kým ešte cez ten odpad vidno hviezdy…

Článok vznikol ako súčasť seriálu Denníka N Nedeľná nekázeň. 

Audioverzia článku je aj vo verzii podcastu (zdrama):