Odkaz prvej republiky pre kresťanov na Slovensku

Zamyslenie o tom, čo pre nás znamenala prvá republika a ako sa z nej môžeme poučiť do budúcnosti.

V týchto dňoch si pripomíname sté výročie vzniku Československa. Je to zrejme najviac podceňovaný sviatok na našom území. Bez vzniku Československa by takmer určite nevznikla Slovenská republika. Bez vzniku Československa by spoločnosť, v ktorej žijeme, bola úplne iná.

To, čo dnes nazývame Slovensko, bolo v roku 1918 zaostalým regiónom, kdesi na periférii Rakúsko-Uhorska. Naša vtedajšia vlasť Rakúsko-Uhorsko práve prehralo 1. svetovú vojnu. Svet ako dovtedy existoval sa otriasal v základoch.

Boli sme jedným z malých národov, o ktorom takmer nik vo vyspelom svete nič nevedel. Počet vzdelaných ľudí, ktorí sa hlásili k slovenskému národu sa dal počítať maximálne na stovky. Počet negramotných ľudí sa blížil k 30%. Slovenský bežný ľud žil – ak nepočítame tých pár väčších miest – život podobný tomu v stredoveku. Etnológovia hovoria, že ľudia verili poverám presne ako 300 rokov pred tým. Slovensko bolo typická poľnohospodárska krajina. Industrializácia sa k nám dostávala len veľmi pomaly. Ľudia žili z toho, čo si vypestovali na poliach a v lesoch.

Viac ako dve desaťročia prebiehala tvrdá maďarizácie, snahou vlády v Budapešti bolo mať národne čo najčistejšiu krajinu a preto sa veľmi snažili pretláčať maďarský jazyk a kultúru cez všetky štátne a cirkevné inštitúcie – školy, úrady a pod.

Slovensko trpelo na prelome storočí veľmi masívnou emigráciou. Do Ameriky odišli státisíce ľudí, čo ešte výrazne oslabovalo potenciál rozvoja krajiny.

A navyše – Slovensko ako ohraničené územie vlastne vôbec neexistovalo. Nemalo vtedy ani definované hranice. Južná hranica nebola do roku 1918 nikdy definovaná, posledných tisíc rokov bolo Slovensko súčasťou Uhorska.

Slovensko v roku 1918 jednoducho nemalo na to, aby mohlo byť samostatnou krajinou, jeho ambíciou bola nanajvýš autonómia v rámci Uhorska.

Vznik československej republiky a Slovensko

Ideou vzniku Československa sa zoberali pred rokom 1918 len niektoré elity – hlavne na Českej strane, ktoré mali niekoľko podporovateľov na Slovensku. Ale bola to výrazná menšina.

Hlavní predstavitelia novovznikajúceho štátu (najmä Masaryk, Štefánik, Beneš) pochopili, že o novom usporiadaní Rakúska-Uhorska po vojne sa rozhodne nie vo Viedni alebo v Budapešti, ale v Paríži, Londýne a Washingtone. Svojou veľmi aktívnou diplomatickou aktivitou sa im podarilo presvedčiť mocnosti, že v strednej Európe v rámci Rakúska-Uhorska existuje národ, ktorý len zhodou historických nešťastných udalostí nežije v jednom štáte – a to je národ Československý.

Táto fikcia československého národa bola potrebná, aby boli západne mocnosti  presvedčené, že nový štát bude dostatočne stabilný a neskĺzne do nekonečných vzájomných vojen po páde Rakúsko-Uhorského impéria. Len vďaka umelému spojeniu českého a slovenského národa do národa československého, bol podiel štátotvorného národa vyšší ako podiel ostatných národov v spoločnom štáte. Z obyvateľov ČSR boli len dve tretiny „Čechoslovákov“. Slovákov bolo menej ako 3 milióny, tvorili asi jednu šestinu obyvateľstva.

Beneš na Parížskych mierových rokovaniach vybojoval pre Československo (a teda aj pre súčasné Slovensko) veľké územia, ktoré nikto pred tým nepovažoval za slovenské, pretože na nich žilo oveľa viac etnických Maďarov – napr. Žitný ostrov alebo Tokaj, ale aj naše súčasné hlavné mesto – Prešporok.

Maďarsko samozrejme s takouto deľbou nesúhlasilo a na sporných územiach, ktoré pripadli ČSR, sa ešte dlhé mesiace viedla vojna. Hoci sa svetová vojna oficiálne skončila, lokálne bojovalo sa opäť. A opäť prichádzalo k utrpeniu bežných ľudí.

Po vzniku ČSR sa Slovensko začalo dramaticky vyvíjať. Zavádzala sa elektrifikácia menších miest a vidieka. Začali sa budovať fabriky a železničné trate. Už po piatich rokoch sme dosiahli predvojnovú úroveň – a po desiatich  rokoch bolo naše HDP o 50% vyššie ako pred vojnou. Predčili sme všetky okolité krajiny.

Ústava nového štátu bola založená po vzore  USA a Francúzska. Slovensko sa, ako súčasť ČSR , stalo demokratickou krajinou s riadnymi voľbami. Prvá republika nám priniesla všeobecné volebné právo, a to aj pre ženy – už v roku 1919, oveľa skôr ako v okolitých krajinách. Bol zavedený 8 hodinový pracovný čas a neskôr aj zdravotné poistenie a poistenie proti nezamestnanosti. A realitou sa stalo to, po čom túžili národní buditelia posledné desaťročia. Slovenčinsa stala úradným jazykom.

Tým, že na Slovensku prakticky chýbala vlastná inteligencia a v úradoch boli hlavne ľudia lojálni dovtedajšej moci v Budapešti, na ktorých sa nová moc nemohla spoľahnúť, na Slovensko prišli tisíce českých úradníkov a tisíce českých učiteľov.

Práve tí svojou prácou veľmi prispeli k pretváraniu Slovenska na modernú krajinu. Zakladali sa nové školy, ktoré začali produkovať lokálnu inteligenciu. Bola založená prvá naozajstná slovenská univerzita – Univerzita Komenského, čo  bol projekt českých profesorov. Bolo založené národné divadlo, tiež len vďaka českej pomoci.

Prvá ČSR však mala aj svoje odvrátené stránky. Ako národný štát Čechov a Slovákov boli menšiny na druhej koľaji. Nemci, Ukrajinci, Rusíni boli občania druhej kategórie. Ale najhoršie novú republiku vnímali Maďari, ktorí boli len donedávna majoritným národom. Voči národnostným menšinám sme sa ako dominantný národ dopúšťali mnohých neprávostí.

Zložitý bol aj vzťah k rôznym cirkvám. Ťažko to niesla najmä Rímsko-katolícka cirkev, ktorá prichádzala o svoje dominantné postavenie na Slovensku. Do veľkej miery oprávnene, ale často bola aj terčom hlúpych a zbytočných protináboženských útokov.

Napriek tomu, že Slovensko si v spoločnej republike výrazne politicky, hospodársky aj kultúrne polepšilo, Československá republika bola centralistický štát, ktorý viedol jednotnú politiku. Rozhodovalo s v Prahe, a to často bez ohľadu na veľmi odlišnú situáciu v Česku a na Slovensku (nehovoriac o Podkarpatskej Rusi). Častokrát hospodárske ale aj iné opatrenia prospeli rozvinutému Česku ale pre Slovensko neboli úplne vhodné.

Masarykov vklad

Najväčšiu zásluhu na tom, ako vyzerala ČSR a teda aj na zásadnom a pozitívnom rozvoji Slovenska po roku 1918 mal Tomáš Garrigue Masaryk.

Na Slovensku sa o ňom v súčasnosti skôr mlčí. Na rozdiel od Českej republiky, ťažko nájdeme na Slovensku nejakú ulicu alebo námestie pomenované po tomto našom prvom prezidentovi. Je často hodnotený ako protikatolícky čechoslovakista, ako nejaký „humanistický ateista“, ktorý bránil slovenskej autonómii a bojoval proti Rímu.

Masaryk bol však extrémne zaujímavý a inšpiratívny aj z náboženského hľadiska.

TGM. Zdroj: Wikipedia

Masaryk bol spolovice Slovák, pochádzal z chudobného prostredia, jeho otec bol kočiš. Bol vychovávaný ako rímsky katolík. Študoval filozofiu a sociológiu vo Viedni a Lipsku. A tu písal aj svoje filozofické diela, v ktorých sa venoval aj náboženstvu.

Keď mal 30 rokov, opustil Rímsko-katolícku cirkev. Bol kritický najmä voči katolíckemu dogmatizmu, ktorý bol strnulý a nevyvíjal sa.

Kritizoval aj vtedy aktuálnu teológiu, ktorá sa vymedzovala proti výsledkom prírodných vied, ktoré na konci 19. storočia zažívali dramaticky rozkvet a menili tak chápanie postavenia vzťahu človeka, prírody a miesto v Boha v tom všetkom. Masarykov názor bol, že teológia nemôže protirečiť výsledkom prírodných vied a nemá sa pokúšať byť ich konkurenciou.

Masaryk sa vymedzoval aj proti zasahovaniu cirkvi do politiky. Odmietal prerastanie náboženstva a politiky. Masaryk sa staval hlavne proti politizácii katolicizmu v podobe austrokatolicizmu a štátnemu náboženstvu, ale bol kritický aj voči ruskej teokracii v jej ortodoxnej podobe.

 

Uvedomme si, že Masaryk žil v dobe Prvého vatikánskeho koncilu, keď sa v cirkvi práve aplikovali do života závery o neomylnosti pápeža a bol sformulovaný „sylabus omylov“, ktoré bojovali proti primátu svedomia, odluke cirkvi od štátu, dôležitosti  prírodných vied.

Masaryk bol však osobne veľmi náboženský človek. Náboženstvu prisudzoval úplne zásadnú dôležitosť a kľúčovú úlohu v živote spoločnosti aj jednotlivca.

Bola mu cudzia akákoľvek teológia, ktorá bola len teóriou – bez praktického vplyv na ľudský život. Preferoval zostať v katolíckom kontexte, ale bez teokratických, klerikálnych a okázalých obradných prvkov.

Etika nie je pre písací stôl, náboženstvo nie je pre kostol“.

O sebe hovoril, že má akúsi detskú katolícku vieru. Myslel tým, že má takú prostú, intímnu vieru v Boha a vzťah s Bohom. Na bohoslužby chodieval len zriedka, ale údajne sa každý deň modlil a každý si čítal  Sv. Písmo.  V jeho spisoch  aj veta Jít za Ježíšem, to je mi všechno.

Kresťanské a filozofické  postoje Masaryka výrazne ovplyvnili étos celej krajiny. Pretavili sa do zákonov a oficiálnej politiky. A tým zmenili aj realitu každodenného života. Mnohé civilizačné zmeny, ktoré na Slovensku prebehli v 20-tych a 30-tych rokoch a teraz sú pre nás samozrejmosťou, boli vďaka Masarykovmu progresívnemu vnímaniu náboženstva a politiky v službe pravde a ľuďom.

Stredná Európa vtedy a teraz

Naša stredná Európa je miestom, kde žijú rôzne malé národy. Hranice sa  často posúvajú všetkými smermi. Raz niekto patrí k väčšine,  ale rýchlo sa môže ocitnúť v inej krajine menšinovom postavení.

Dejiny strednej Európy sú aj dejinami utrpenia. Tu sme si navzájom ubližovali len preto, že niekto patrí k inému národu, že je niekto katolík a iný evanjelik. Alebo niekto je kresťan a niekto je žid.

História nám ukázala, že ak sa neprestaneme deliť na skupiny – toto sme my a toto sú oni – skôr či neskôr nám takéto delenie prinesie utrpenie. Všetci sme si navzájom ublížili. Raz oni nám, inokedy my im.

A nie je to otázkou iba dávnej minulosti. Už v našej pamäti je, aká nenávisť bola voči Čechom pri delení republiky v rokoch 1992. Alebo aká nenávisť bola medzi nami v druhej polovici 90-rokov voči Maďarom. Pamätáme si heslá: „Maďari za Dunaj“ alebo „Do tankoch na Budapešť“.

Aj dnes máme pred sebou rovnako náročné výzvy. Spoločnosť je čoraz viac fragmentovaná. Vidíme spory na úrovni eticko–kultúrnych otázkach.

Menší, ale na ilustráciu vhodný je spor o parkovaní v Petržalke – my Petržalčania vs oni CP-čkári (ako keby tu existovalo 100 tis. od nepamäti rodených Petržalčanov).

Na Slovensku bude žiť v nasledujúcich rokoch čoraz viac naozajstných cudzincov. Úplne iného etnika a úplne iného náboženstva. Je tu medzi nami 300 tis. Rómov, ktorými ako väčšinový národ pohŕdame a v princípe ich ignorujeme.

Výzvou pre nás kresťanov je zmierňovať všetky tieto napätia. Nesmieme sa nenechať zavliecť do sporov my vs. oni. Táto kmeňová mentalita je len cestou k ďalším budúcim konfliktom.

V Bostone som v roku 2016 pri návšteve jedného z najstarších kostolov videl na hlavnom priečelí kostola úžasný plagát – ktorý ponúkal univerzálne riešenie týchto problémov.

Boston 2016. Foto: R. Kočan

Dal by sa preložiť ako „Budeš milovať svojho (moslimského) blížneho“

Majme radi svojich susedov. Správajme sa k ľuďom, ktorí sú odlišní – ako keby boli súčasťou nášho „kmeňa“. Buďme k nim otvorení a tolerantní.

V každodennom živote obrusujme hrany nenávisti – voči iným národom, konfesiám, náboženstvám, sociálnym skupinám, LFGBT ľuďom, imigrantom. Buďme zárodkom spoločnosti, kde tieto triediace znaky nebudú rozhodujúce.

Buďme vďační za prvú Československú republiku. Buďme vďační českému národu, že nám pomohli k veľkému civilizačnému pokroku. Odpusťme im, že nebrali do úvahy Slovákov ako vlastný národ, ktorý má túžbu spravovať si veci po svojom.

Buďme si však aj vedomí, že aj my Slováci  sme boli a aj sme nespravodliví voči menšinám. Že sme sa historicky neprístojne správali k ľuďom, ktorí „nepatria k nám“ – a že, keď sme boli v pozícii väčšinového národa, používali sme podobné metódy.

Ako kresťania, za odkaz prvej republiky by sme si mohli zobrať Masarykovu myšlienku:

„Nepotrebujeme mravnosť a náboženstvo abstraktne, v sústavách a v knihách, ale v živote, v hospodárení a v politike.  Etika nie je pre písací stôl, náboženstvo nie je pre kostol“.