Pápež v klinči s hardlajnermi

Kto sa dokáže presadiť? Hermann Häring zaujal stanovisko ku pápežskej exhortácii AMORIS LAETITIA.

Foto: Andrew Medichini/Associated Press

Ak dakto čítal encykliku LAUDATO SI‘ (Buď pochválený), tak ho forma a štýl AMORIS LAETITIA neprekvapili. Pápež sa snaží o zrozumiteľnú a jednoznačnú reč. Svoje témy odvíja pastorálne a konkretizuje ich na rozmanitých situáciách. Je tu snaha o nepredpojaté dielo, ktoré je „verné cirkvi, úprimné, realistické a tvorivé“ (preambula, čl. 2). Zároveň však hneď na začiatku dokumentu hovorí jasne, že „nie každá diskusia o doktríne, morálke alebo pastorácii sa musí ukončiť vieroučným zásahom“ (preambula, čl. 3). Je to muž pastorálnej praxe a nie pápežskej doktríny. Všetkých 325 článkov dokumentu (9 kapitol na 188 stranách) budí dojem, že nechce vynechať žiaden z možných aspektov témy; je to dakedy až únavné. Podobne ako v prípade LAUDATO SI‘ je to pre čitateľa výzva, aby „… nečítal hltavo. Pre rodiny, aj pre tých čo sú činní v pastorácii rodín, by mohlo byť užitočnejšie, ísť hlbšie odsek po odseku, alebo si vyhľadať to, čo potrebujú v konkrétnej situácii“ (preambula, čl. 7). Dokument sa tak môže stať príručkou manželských tém.

Po stopách biskupských Synod

Z hľadiska metodiky postupuje pápež rozumne. Vo veľkom rozsahu preberá oficiálne závery predchádzajúcich pastorálnych synod o manželstve a rodine. Na rozhodujúcich miestach však vyjadruje ku výsledkom synody vlastný názor a súvislosti sú tak prehľadnejšie. Témy spracoval v trojuholníku (1) popis reality, (2) pomenovanie sporných súvislostí, (3) požiadavka na milosrdné zaobchádzanie s tými, čo uviazli v problémoch. Podobne ako v prípade Synody, ostáva však aj on v tuhých hraniciach známych dogmatických výrokov. Výklad o sviatostnosti a nerozlučnosti manželstva ostáva plne v obvyklom rámci (kap. 3, čl. 71-78, a.i.). František tieto poučky maximalizuje namiesto toho, aby ich kriticky rozlišoval a skresal. Neodradili ho ani vzájomne si odporujúce výpovede Písma a tradície. Rovnako ako v prípade oboch biskupských synod sa hrdo odvoláva na učenie svojich predchodcov, vrátane Humanae vitae. Zákaz regulácie pôrodnosti sa však mlčky obíde; treba len pochopiť, čo sa podľa správnosti myslí pod úlohou „zodpovedného rodičovstva“ (kap. 3, čl. 68).

Pojednanie sa začína biblicky inšpirovanou náladovkou (kap. 1, čl. 8-30), ktorá nemá skoro nijakú teologicky výpovednú hodnotu. Ani ďalšie exegetické úvahy nevybočujú z tradičného katolíckeho rámca (napr. kap. 3, čl. 61, medzititulok): „Ježiš obnovil boží plán a vedie ho k naplneniu“; (v ďalšom kap. 3, čl. 61-66) potvrdzuje nerozlučiteľné spojenie medzi mužom a ženou; o svadbe v Káne hovorí ako o historickej udalosti (kap. 3, čl. 64 a kap. 6, čl. 216), ignoruje však Matúšovu klauzulu o rozvode (Mt, 5, 32 [1]a 19, 9 [2]) rovnako súhlas s rozvodom, ktorý Pavol udelil Korinťanom (1 Kor, 7, 15 [3]).

Empatia a láskavý záujem

Množstvo ďalších úvah o manželstve a rodine objasňuje najrozmanitejšie aspekty manželstva a rodiny (Láska v manželstve [kap. 4, čl. 89-164, 40 strán], Povedať áno novému životu [kap. 5, čl. 165-198, 19 strán], Pastorálne úvahy o manželstve [kap. 6, čl. 199-257, 33 strán], Výchova detí [kap. 7, čl. 259-290, 17 strán]). Všetko je to rozpracované veľmi podrobne, nepochybne aj s veľkým vcítením a účasťou. Výklad je doslova nadnášaný empatiou a účasťou a určite to mnohých naplní šťastím. Musím však položiť otázku, či by reč psychológov, antropológov a pedagógov k týmto témam nebola bývala výstižnejšia, prečo sa má k tomu vyjadrovať práve pápež. Napriek tomu sú tieto kapitoly najsilnejšie a pôsobia blahodarne. V spoločenstve cirkvi sa naisto neminú účinkom. V zhode so závermi ostatnej Synody rozvíja aj pápež rozsiahly program pomoci a sprevádzania snúbencov, mladých manželov a tých, čo žijú v manželstve už dlhšie. Je to dobre mienené. Ale to, čo sa dnes predstavuje ako intenzívne sprevádzanie dotknutých, sa môže ukázať ako komplexný, byrokraticky rozbujnený dozorcovský systém. Spoločenstvá sa budú síce po novom vyhlasovať za subjekty dušpastierskej činnosti, ale v skutočnosti budú rovnako ako doteraz objektmi cirkevne vernej starostlivého kléru.

Zaujímavá je 8. kapitola, ktorej nadpis vzbudzuje zvedavosť – Zraniteľnosť sprevádzať, rozlišovať a začleniť (kap. 8, čl. 291-312, 16 strán). Najprv pojednáva o princípe stupňovitosti (graduality), podľa ktorého sa môže úzky vzťah medzi ľuďmi stupňovito rozvíjať až do sviatostného manželstva. Týmto ľuďom prináleží „milosrdná a podporná dušpatierska pozornosť“ (kap. 8, čl. 293). Princíp stupňovitosti, ktorý v skutočnosti znamená veľký zvrat, bol na ostatnej synode všeobecne prijatý. Teraz ho už možno považovať za pevne ukotvený. Časy sliedenia za hriechmi sú preč.

Je pápežom všetkých sto oviec

Snaha vyrovnať sa s „’neregulárnymi’ situáciami“ to poriadne zamotala (kap. 8, čl. 296 a nasl.). Vôbec tu nepoznávam myslenie a štýl pápeža Františka. Výklad je prekombinovaný filozofickými úvahami. Vynárajú sa tu komplikované texty biskupskej synody (zrejme nemeckého pôvodu): „V poriadku pastoračného prístupu k osobám, ktoré uzavreli civilný sobáš, alebo sa rozviedli a znovu zosobášili, alebo ktoré spolu žijú bez manželstva, je úlohou Cirkvi, aby im ukazovala Božiu pedagogiku milosti v ich životoch a pomáhala im dospieť k plnosti Božieho plánu v nich.“ (kap. 8, čl. 297 [4]). Dôrazne sa však prízvukuje, že tieto rozmanité konkrétne situácie sa nedajú „katalogizovať“ (kap. 8, čl. 298) a každý prípad treba hodnotiť individuálne. Tu sa aj vypočítavajú rôzne prípady s rôznou mierou pochybenia. Dotknutých je síce potrebné všetkými možnými spôsobmi integrovať do spoločenstva, ale „… vyhýbať sa pritom každej príležitosti k pohoršeniu“ (kap. 8, čl. 299 [5]).

Postuluje sa tak komplikovaná „logika integrácie“ a pápež znova láskavo cituje, že majú „žiť a dozrievať“ (kap. 8, čl. 299) ako živé údy cirkvi, ktorá sa o nich stará ako matka; nemožno však rátať so zmenou predpisov „ … v tejto veci žiadne nové zákonné úpravy kanonického typu“. Dôležité sú „chvíle premýšľania a ľútosti“ (oboje kap. 8, čl. 300 [6]), aby si človek uvedomil svoju situáciu pred Bohom. Potom príde veta, ktorá síce nie je dosť jasne naformulovaná, ale je popri všetkom nevyslovenom asi rozhodujúca: „Rozhovor s kňazom v režime Forum internum [7] prispieva ku správnemu posúdeniu, čo bráni plnej účasti na živote cirkvi a pomáha hľadať cesty ako to pozitívne podporiť a nechať rásť“ (kap. 8, čl. 300 [8]). Ale čo vlastne? Ako? Kto má čo a s akým cieľom správne posúdiť? Myslí sa tu pripustenie znovuzosobášených ku eucharistii?

Hneď v ďalšom článku sa tok myšlienok zasa obráti do protiprúdu. Defenzívnym spôsobom tvrdí, že nikomu nesmie ani napadnúť, že by (pápež) „… mal v úmysle oklieštiť nároky, ktoré kladie evanjelium“ (kap. 8, čl. 301). Toto silné tvrdenie však podkopáva hneď nasledujúci článok, podľa ktorého prípočítateľnosť činu môže byť z viacerých dôvodov oslabená alebo zneplatnená (kap. 8, čl. 302).

Myšlienkové prešľapovanie medzi áno / nie tu však nekončí. O päť čísel ďalej sa totiž postaví doprostred diania milosrdenstvo. Tu konečne prehovorí pápež František vo vlastnom mene: „Skutočne verím, že Ježiš Kristus chce cirkev vnímavú voči dobru, ktoré Duch Svätý šíri aj uprostred ľudskej slabosti: cirkev ako matku, ktorá jasne vyjadruje svoje objektívne učenie a súčasne nezanedbáva dobro, ktoré môže vykonať, aj keď sa vystavuje riziku, že sa zašpiní bahnom ulice“. (kap. 8, čl. 308 posledná veta cituje [9] EG 45). Ježiš sám je pastierom všetkých sto oviec, nielen deväťdesiatich deviatich (kap. 8, čl. 309). Kapitola vyznieva síce ako reč obhajcu, ale o pripustení znovuzosobášených tam pápež nemá ani slovíčko.

Nádej medzi riadkami

Kto chce brať naozaj vážne to, čo je na papieri, musí vnímať pápežovo mlčanie ako veľkú prehru, keď narazil na šíky neomylných. Proti ich odporu sa František nedokázal presadiť. Nanajvýš sa môže odvolať na vyššie citovanú výhradu, že nič nie je definitívne dané (preambula, čl. 3). Za prehru považujem aj vyjadrenia ku zaobchádzaniu s homosexuálmi (kap. 6, čl. 250 a nasl.). S odvolávkou na katechizmus necháva po starom zásadné odsúdenie homosexuality. Výzvu, aby sme homosexuálne orientovanými ľuďmi zaobchádzali láskavo a s rešpektom, cituje tiež len z katechizmu.

Možno sa objavia aj iné interpretácie, lebo dokument nie je úplne uzatvorený do seba. V najbližších týždňoch sa budú o tom viesť spory. Pripustenie znovuzosobášených nie je zakázané a preto sa biskupi môžu cítiť oprávnení, aby sa na základe dostatočných dôvodov rozhodli aj pre nekonvenčné kroky. Postupne budú ďalší a ďalší čítať medzi riadkami a majú na to dosť dobrých dôvodov. V súvislosti s možnými diskusiami je v dokumente pasáž, ktorá vzdialene pripomína Martina Luthera: „ …aj v situácii objektívnej viny … je s pomocou cirkvi možné žiť v Božej milosti, je možné milovať, je možné napredovať v milosti a láske“ (kap. 8, čl. 305, poznámka č. 351 [10], ktorá cituje EG44, a 47). Pod čiarou nie je len odkaz, ale aj rozsiahla citácia rozširujúci pápežov text: „Rovnako zdôrazňujem, že eucharistia nie je odmena pre dokonalých, ale veľkoryso darovaný hojivý prostriedok a pokrm pre slabých“. Pápež sformuloval argumenty pre možné pripustenie (ku sviatostiam), vyvodenie praktických dôsledkov však prenechal tým, ktorí súzvučia s jeho spôsobom myslenia a závermi. Z tohto pohľadu dopomohol hardlajnerom k Pyrrhovmu víťazstvu a už sa vie, že konkrétni kardináli pôjdu pápežovou cestou. Otvorila sa tak debata, ktorú už nedokáže potlačiť ani kardinál Müller.

Čo ešte treba spraviť

ôsma kapitola dokumentu je preto veľmi zaujímavým dokladom stretu záujmov vo vnútri samotnej kúrie. Napriek tomu treba jasne povedať, že ak by bol pápež zbehlejší exegéta, mohol rozkryť mýtus o objektívne nerozlučiteľnom manželstve. Mohol objasniť, že Písmo nevie o žiadnom sviatostnom manželstve a že odsúdenie homosexuality nemá s kvalitnou interpretáciou Písma nič spoločné. Ak by bol historicky podkutý dogmatik, bol by si už dávnejšie všimol sociálnu podmienenosť premeny katolíckeho učenia o manželstve a homofóbiu by vykázal za plot. Keby si nechal poradiť od naslovovzatých odborníkov, prekukol by pascu neomylnosti, ktorá z princípu bráni každej inovácii. Poľahky mohol prijať sebavedomé rozhodnutie s významnými dôsledkami.

Spory sa teraz budú ťahať ešte niekoľko rokov. Bude mať myšlienka milosrdenstva svoju vlastnú dynamiku a prekoná nemilosrdné dogmatické stanoviská, alebo bude len alibi cirkvi, ktorá chce pod značkou milosrdenstva predať svoje nemilosrdné stereotypy? V sekularizovanej spoločnosti s tým neuspeje. Napokon aj v tomto dokumente sa môžeme dočítať, že „nikoho neslobodno natrvalo odsúdiť, to nie je logika evanjelia“ (kap. 8, čl. 297).

[1] (Mt 5, 32) No ja vám hovorím: “Každý, kto prepustí svoju manželku, okrem prípadu smilstva, vystavuje ju cudzoložstvu; a kto si vezme prepustenú ženu, cudzoloží.“

[2] (Mt 19, 9) A hovorím vám: „Každý, kto prepustí svoju manželku pre iné ako pre smilstvo a vezme si inú, cudzoloží.“

[3] (1 Kor 7, 15) No ak neveriaci chce odísť, nech odíde. V takomto prípade nie sú brat alebo sestra otrocky viazaní; veď Boh nás povolal žiť v pokoji.

biblické citáty preberáme zo stránky http://www.svatepismo.sk/

[4] Relatio Synodi, 2014, 25 (podľa prekladu KBS) https://www.tkkbs.sk/view.php?cisloclanku=20141022030

[5] Relatio finalis, 2015, 84, (podľa českého prekladu, KBS) http://rodina.kbs.sk/uploads/kcfinder/files/1511%20Zaverecna%20sprava%20v%20cestine.pdf

[6] tamže, 85

[7] Kan. 130 CIC1983

[8] Familiaris consortio, 34

[9] Evangelii gaudium, 45, https://www.kbs.sk/pdf/FR01/FR01EG2013.pdf

[10] Evangelii gaudium, 44 a 47