Pokusné kresťanstvo

Nie je dôležité prísť do cieľa, je dôležité kráčať po Ceste k cieľu. Nie je dôležité vlastniť pravdu, je dôležité byť vlastnený pravdou.

Autor fotografie: Ján Ašverus

Začiatok Lukášovho Evanjelia:

1  Hoci sa už viacerí pokúšali vyrozprávať rad-radom udalosti, ktoré sa u nás stali,   2  ako nám to podali tí, čo boli od začiatku očitými svedkami a služobníkmi slova,   3  predsa som aj ja uznal za dobré dôkladne a sústavne prebádať všetko od začiatku a napísať ti, vznešený Teofil,   4  aby si poznal spoľahlivosť náuky, do ktorej ťa zasvätili.

Úvod Lukášovho evanjelia ponúka hermeneutický kľúč – akúsi osnovu pre noty, ktoré sú napísané v snahe zdeliť  živé posolstvo Evanjelia.

Lukáš nie je prvý, ktorý sa zaoberá písaním o Ježišovi. A nie je ani posledný. Spisba, hovorené prejavy, umelecké i exaktné spôsoby vyjadrenia Evanjelia sú však “iba” či “až” pokusy.

Pretože pokus nie je omyl vopred odsúdený na neúspech, no nie je ani systematizovanou pravdou v jej uzavretom priestore.

Pokus je pochodom cez otvorený priestor, je vstúpením do deja s odvahou a pokorou pred presahujúcou skutočnosťou a intelekt (lat. intellectum, vnikanie do hĺbky porov. Thomas Aquinas, Summa theologiae I, q. 16) dovoľuje človeku do nej vnísť.

Pokus rovnako nie je anarchickou snahou vyrobiť z čierneho biele, namodelovať realitu podľa svojich presvedčení a predstáv. Takéto pokusy končia fiaskom v horšom prípade v podobe zlomených osobností a životov, v lepšom vytvorením destilátu namiesto umelého hnojiva v rámci amatérskeho chemického experimentu.

Pokus nie je snahou o vtesnanie problematiky do hraníc racionality. Je to vystavovanie intelektu s jeho duchovným, duševným  a osobným rozmerom do interakcie so skutočnosťou, ktorou je hodno sa zaoberať.

Evanjelista, ako dôkladný a sústavný skúmateľ kresťanskej náuky nestavia svojich predchodcov na úroveň miestnych zlepšovateľov a vynálezcov zatvorených celé dni a noci v šope (z ktorej počuť čudné zvuky  a svetelné efekty a ich pokusy sa zväčša končia príchodom hasičov a sanitiek). Naopak, píše, že ide o autentických svedkov počiatkov existencie kresťanstva, schopných na základe vlastných skúseností podať udalosti dokonca v ich chronologickom slede. Títo autori pokusov neboli nezainteresovanými spravodajcami, stali sa služobníkmi slova. Nimi opísané udalosti mali tú moc, že zmenili životy a uchvátili ich natoľko, že sa stali služobníkmi slova.

Lukáš nedehonestuje svojich predchodcov kvôli tomu, že sa “iba” pokúšali. Naopak, ich očité svedectvo udalostí a následné svedectvo života je obdivuhodným postavením sa do prvej línie, v ktorej sa nedá skryť za systém právd a mechanizmov ich aplikovania. Jediné, čo má pokúšajúci sa človek k dispozícii, sú vlastné oči, intelekt so všetkými jeho mohutnosťami i slabinami, viera, ktorá vníma videné v širšom kontexte, než je iba prvoplánový a pokora, ktorá prijíma spoznané za svoj životný štýl.

Koľký kontrast k úvodu Lukášovho evanjelia sa nachádza v neskorších teologických pokusoch! Tým totiž často nešlo o skúsenosť, vieru a službu, ale o získanie pravdy, ktorú by bolo možné sprivatizovať.

A tak sa evanjeliová inkluzivita vyjadrená v osobe Ježiša, v mene toho istého Ježiša mení na exkluzivitu, na nás (vlastníkov, vyznávačov pravdy) a na tých druhých (mýliacich sa, heretikov, schizmatikov).

Možno bolo potrebné, tak ako šiel čas a pokusy prerozprávať Ježišov príbeh sa čoraz viac rozkošacovali a stávali sa protirečivými, zhromaždiť momenty, o ktorých sa verilo, že sú pravdivé. Možno bolo potrebné elaborovať kresťanskú teológiu do rozmerov univerzálnej no predsa len uzatvorenej vedy, ktorej slúžia všetky ostatné vedecké i menej vedecké odbory.

A možno to potrebné nebolo. Možno stačilo ďalej sa pokúšať vyrozprávať Ježišov príbeh a veriť, že má moc meniť životy, ak je prijatý vo viere v Božiu prítomnosť. Možno stačilo namiesto vytvárania zložitých vedeckých konceptov, pozývať seba i iných stále nazad k Ježišovi evanjelií, k jeho životu a učeniu o viere, nádeji a láske zakotvenej v Bohu a rovnako aj v človeku. Zrejme by utrpela uzavretosť teologických systémov, no zachránili by sa státisíce či milióny ľudských životov zmarených v kresťanských náboženských vojnách, pogromoch a prenasledovaniach.

Možno je takýto na prvý pohľad neteologický obrat potrebné uskutočňovať dnes, keď sa už azda všetka teológia minula, všetky bludy rozkúskovali Kristovo telo ako laserové lúče telá vojakov v istom televíznom horore (kde na jednom konci sekajúceho lúča bol “bludár”, no na druhom bol ten, ktorý má pravdu a tak sa obaja zúčastnili (zúčastňujú) úradného výseku ľudského a kresťanského “mäsa”).

Zdá sa, že snaha o návrat k rabimu Jeshuovi je nefér voči dvojtisícročným dejinám kresťanstva a voči vývoju kresťanskej teológie. No nie je tomu tak. Toto obrátenie sa k jednoduchým a jasným životným postojom chce iba ukázať, že kresťanstvo a kresťanská teológia nemusia byť dve strany jednej mince.

Naopak, môže ísť o dva odlišné druhy platidiel. Jedno je v univerzitnom numizmatickom laboratóriu. Môže mať charakter vedeckého odboru marginálne sa dotýkajúceho každodenného života. Je vyleštené, skladované vo vákuu a ideálnych laboratórnych podmienkach knižníc, študovní, sanktuárií a dekrétov. Druhé platidlo je naopak ošúchané a poškriabané. Platí sa ním totiž v každodenných situáciách, v ktorých sa človek chce stať lepším a užitočnejším. Teológia by mala skúmať práve toto platidlo v reálnych podmienkach, ošetrovať ho od inflácie a vracať nazad do každodenného života. Nemala by strácať čas, energiu a kredibilitu zaoberaním sa vývojom uzamykania svätostánku v stredovekých kostoloch na hornom toku Visly (porov. doktorská práca istého biskupa).

Čo ak je táto jednoduchá cesta evanjelia cestou pre cirkev v postmodernej a postkresťanskej dobe a čo ak ňou bola stále? Je možné, aby súčasná cirkev pokorne a nevlastnícky zopakovala s Lukášom, že 1  Hoci sa už viacerí pokúšali vyrozprávať rad-radom udalosti, ktoré sa u nás stali,   2  ako nám to podali tí, čo boli od začiatku očitými svedkami a služobníkmi slova,   3  predsa som aj ja uznal(a) za dobré dôkladne a sústavne prebádať všetko od začiatku a napísať ti, vznešený Teofil,   4  aby si poznal spoľahlivosť náuky, do ktorej ťa zasvätili. ?

Čím skôr pochopíme, že kresťanská viera nie je vlastnením pravdy, ale nasledovaním toho, ktorý je Pravdou, tým skôr postavíme pevný bod v súčasnom močiari hodnôt a nehodnôt.