Pôsobenie biskupa Felixa Maria Davídka a jeho spoločenstva Koinótés

Skryté pôsobenie cirkví na Slovensku v rokoch 1948 − 1989

Úvod

Na úvod patria slová poďakovania – biskup F. M. Davídek mi bol učiteľ, priateľ a svätiteľ. Som vďačný, že môžem rozvíjať svoju duchovnú prácu ako jeho pokračovateľ. Tým, že som sa stal biskupom, pochopil som, že smrťou svätiteľa neskončí začatá vetva ani cesta biskupa F. M. Davídka. Nejde v prvom rade o postupnosť svätenia. Téma biskupskej postupnosti a súvisiace témy „svätenia“ alebo „plnosti kňazstva“ sa na teologickej úrovni dostávajú do krízy a nevieme, ako to bude v budúcnosti (s biskupmi, pápežmi alebo hoci dalajlámami…). Dôležité je to, čo sa ľudsky, nábožensky a teologicky otvorilo ako nové a čo sa cirkevný „normalizačný proces“ pokúša zničiť. Ale Davídek nie je v tomto ohrození jediný a nie je sám.

Československý rozmer Davídkovho pôsobenia

Pôsobenie biskupa F. M. Davídka malo (bez rozmýšľania a váhania nad touto definíciou) „československý“ rozmer. V 70. a 80. rokoch sme veľmi samozrejme žili v Československu, okupácia a normalizácia túto samozrejmosť akoby potvrdili. Príbeh Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku vnímal biskup F. M. Davídek ako spoločný československý problém. Vysvätený bol v československej postupnosti biskupa Róberta Pobožného. „Sibirizáciou“ bolo ohrozené celé Československo rovnako. „Brány pekelné“ boli doširoka otvorené, oslobodenie od útlaku v nedohľadne a osud kresťanov v krajinách pod vplyvom Sovietskeho zväzu dostatočne známy. V Davídkovom ponímaní bol život cirkvi v prostredí absolútneho útlaku témou originálnej českej „teológie umierajúcej cirkvi“, čo prinášalo úplne nový a praktický pohľad na malé zhromaždenia v Jeho mene. Na Slovensku sa vychádzalo skôr zo staršej optimistickej predvojnovej a vojnovej jezuitskej (kolakovičovskej, fatimskej) koncepcie „ruskej misie“ s nádejou na pád komunizmu.

Parafrázujúc občianske a ekologické heslo „mysli globálne, konaj lokálne“ konal biskup F. M. Davídek československy a myslel katolícky (celocirkevne) so silnými väzbami na NDR, Poľsko a Rím.

Nebolo by spravodlivé posudzovať zdroje myslenia a štýl konania biskupa F. M. Davídka očami dnešnej skúsenosti, veď zomrel ešte pred Nežnou revolúciou. Nehovorím o česko-slovenskom rozmere davídkovskej vetvy autoritatívne, ale ide o poznanie z presvedčenia mojej skúsenosti ako danej reality, ktorá by mohla naznačiť smer ďalšieho skúmania ako historickej skutočnosti.

Česká a slovenská teológia

Slovenská teológia nestihla po rozchode najprv s maďarskou (1918) a potom s českou (1938, 1993) dorásť na dnešnú európsku úroveň. Politicky má slovenská povojnová emigrácia asi viac vychodené cestičky do Vatikánu a z hľadiska záujmov východnej politiky väčšiu dôveru ako Davídek. Slovenský most na diaľnici do Ríma stojí na pilieroch rehoľnej orientácie (kardinál J. Ch. Korec). Cirkevná politika je súboj mocných o priazeň ešte mocnejších, v poslednom rade o priazeň „Ríma“, či už ho berieme ako pápeža alebo kúriu. Boj o moc vykazuje napríklad dnes pri kauze Bezák podobné vzorce ako za ostatných 30 rokov pri kauze Davídek. Moc uplatní ten, kto dokáže presadiť svoj preklad, svoje pretlmočenie alebo svoju interpretáciu „vôle Sv. otca“, do praktického výkonu moci. V línii J. Ch. Korca šlo predovšetkým o boj s vtedajším systémom či mocou a zároveň o budovanie cirkevnej štruktúry s vierou, že tá komunistická padne. Dávidkovi šlo o budovanie pokoncilovej teológie v nadväznosti na teologické myslenie na poli západnej teológie. K tomu sa viedli na fare k Kobeřiciach trojdňové „Koběřické semináre“. Davídek videl pole realizácie v skutkoch v našom prostredí. To ho viedlo k prekračovaniu hraníc.

Prekračovanie hraníc

Jeho prvé prekročenie hranice bolo svätenie ženatých mužov a smerovalo v prospech Slovenska, v prospech slovenských gréckokatolíkov (dnes z toho po „presväteniach“ prvých biskupov davídkovskej vetvy ostal český Apoštolský exarchát). Krátko nato sa biskup F. M. Davídek odhodlal svätiť ženy za kňažky a ženatých mužov za biskupov. Viedla ho k tomu intuícia a starosť o ľudí, ale mal aj dobré teologické dôvody podporené interpretáciou kanonického práva. Myslím, že vo svojej dobe a za okolností, v ktorých pôsobil, sa orientovane a bezpečne pohyboval v hraniciach, o ktoré sa v cirkvi intenzívne zápasí aj dnes. Cirkevno-politicky ho však odstavili, lebo bol osamelý (nemal vychodené cesty do Ríma a nestáli za ním mocné kňazské rehole). Spor o svätenie žien a ženatých biskupov nebol pomlčkový (česko-slovenský). Ak však chceme hovoriť o vzťahu biskupa F. M. Davídka ku Slovensku, tak jeho konanie umožnilo korcovskej línii, aby sa voči nemu vymedzila, a tak sa od neho „očistila“ (čo je stále aktuálny bonmot slovenskej cirkevnej politiky). Davídek presadzoval svoju moc tak, že sa nemohol na nikoho odvolať. Rovnako však aj P. Hnilica vysvätil J. Ch. Korca a J. Ch. Korec vysvätil D. Kaľatu na základe svojej vlastnej úvahy a v rámci svojej vlastnej jurisdikcie.

Skryté pôsobenie alebo skrytá cirkev

Vo vzťahu k pôsobeniu davídkovskej vetvy sa mi veľmi páči názov sympózia, ktorý hovorí o skrytom pôsobení cirkvi, nie o skrytej cirkvi. Otvára sa tak priestor, aby sme sa mohli na jednom mieste stretnúť všetci, ktorí sme pôsobili v skrytosti bez toho, že by sme sa hneď sporili o to, kto skrytú cirkev reprezentuje a kto má právo sa k nej hlásiť. Ja sa hlásim k podielu na tej časti cirkvi, ktorá je dnes úradnou cirkvou „umlčaná“ (pomenovanie „umlčaná cirkev“ používam pre skrytú cirkev po roku 1989, keď úradná cirkev odmietla uznať cirkevnú legálnosť biskupskej vetvy Jana Blahu).

ÚPN nie je hodnotovo neutrálny

Ústav pamäti národa (ÚPN) má ťažkú úlohu. Našu pokrkvanú minulosť má dokumentovať a uchovávať ju v pamäti. Ale nie ako hodnotovo neutrálna inštitúcia. Má pomôcť „národu“, aby sa rozpamätal na tých, ktorí trpeli zlovôľou zločineckých režimov. Spravodlivosť, o ktorú smerom dozadu ide, je určite úlohou cirkvi. Ale ÚPN ako strážca a zrkadlo pamäti by mal byť stranícky, mal by straniť tým, ktorým hrozí vymazanie z pamäti a pripomínať ich. Biskup F. M. Davídek, jeho spolupracovníčky a spolupracovníci a ich pôsobenie, to všetko je ohrozené vymazaním z pamäti cirkvi na Slovensku. V roku 2015 zomreli traja kňazi davídkovskej vetvy – Jozef Fajnor, Eduard Kožuch a Vendelín Laca. Všetkých som ich odprevadil, Jozefa pochovával Anton Srholec v prítomnosti biskupského vikára, ďalších dvoch pochoval miestny ordinár. Za ostatných 25 rokov ich úradná cirkev opakovane odstrčila, dokonca pred ich pôsobením varovali z kazateľníc. Nechali ich vymrieť na pokraji záujmu a úcty, teraz ich však pochovali s kňazskými poctami a ako biologicky zneškodnených si ich privlastnili. Krivdy ostatných 25 rokov nemá ÚPN v popise práce. Sú to nové viny moci, ktoré raz bude skúmať iný ústav. Možno to bude Ústav pamäti cirkvi? Dnes však ÚPN, tak ako mu to prislúcha, dovolí účastníkom tohto sympózia, aby v zrkadle jeho pamäti videli biskupa F. M. Davídka, vrátane jeho vzťahu ku vtedajšiemu aj dnešnému Slovensku. Vďaka pamäti vieme, že na začiatku československej Davídkovej línie boli odvážni slovenskí jezuiti – biskupi, ktorí konali na základe svojej vlastnej úvahy a v rámci svojej vlastnej jurisdikcie. Rovnako ako potom biskup F. M. Davídek konal na základe svojej vlastnej úvahy a v rámci svojej vlastnej jurisdikcie. Vďaka Ústavu to snáď z pamäti nevymaže ani politická objednávka.

Záverom

Najväčší prínos biskupa F. M. Davídka pre cirkev (aj slovenskú) je otvorenie teológie modernej filozofii a prírodným vedám a snaha o obojsmerné vzájomné zosúladenie kresťanskej teórie a kresťanského života. Nielen život podľa učenia, ale aj učenie odvodené zo života. Život predchádza pravidlám. Ale smerom dopredu, keď ide o nové myslenie, keď sa ešte len rodí to, čo raz bude v pamäti, to je výzva nie pre ÚPN, ale pre cirkev.

Príspevok Dušana Špinera sme prevzali so súhlasom editora a vydavateľa Zborníka z vedeckej konferencie (Bratislava, 3.-4. novembra 2015), Pavla Jakubčina a Ústavu pamäti národa.