Požiar v Notre Dame ako veľkonočný symbol

Päťnásobný symbol konca a začiatku. Toho, čo bolo a čo môže prísť

foto:Notre Dame horí

Celý svet pred krátkym časom zarazene sledoval zábery z horiaceho chrámu Matky Božej v Paríži. Bol to zvláštny druh úžasu z niečoho nepredstaviteľného na spôsob pádu budov Svetového obchodného centra v New Yorku v septembri 2001, ktorý bol spojený, na rozdiel od požiaru Notre Dame, s údesom zo smrti tisícok ľudí.

Myslím si, že zničenie strechy chrámu a s tým spojená devastácia atmosféry panorámy Paríža, znamená pre mnohých z nás silnejšiu emóciu, než aká by sa dostavila pri podobnom nešťastí, ktoré by sa odohralo napr. v Chráme sv. Petra v Ríme. Notre Dame má iný než iba náboženský význam, je vyjadrením princípu hlbšieho než manifestovanie existencie svetového náboženstva. Notre Dame je znamením civilizácie, ktorá sa vytvorila v západnej časti Európy a my všetci, chtiac-nechtiac, sme jej súčasťou v miere intenzívnejšej, než spolupatričnosť k tradícii, na počiatku ktorej bola Kyjevská Rus. Notre Dame je tiež miestom, kam vstúpili milióny návštevníkov, aby pocítili históriu a vystavili sa hre svetla prenikajúceho cez starodávne vitráže do tmavého interiéru kostola, tak ako vystavujeme temné a zranené zákutia svojho života svetlu pravdy a uzdravovania. Áno, Chrám Matky Božej má nadnáboženský spirituálny charakter.

Po prvoplánovom pocite divnej nepredstaviteľnosti, ktorá sa stala realitou, nasledoval zostup do tejto udalosti ako do symbolu tak viacvýznamovo príznačného a nového, že sa mu zrejme vyrovná máločo.

  1. Európska civilizácia ničí samú seba (teraz nebudú nasledovať xenofóbne, protimigrantské a LGBTI agendy.) Ak totiž Európa, s Rímom spojené právo, s Gréckom spojená klasická filozofia a s Parížom spojená rovnosť, bratstvo a sloboda skutočne znamená zdôraznenie ľudskej autonómie a individuality a ak toto všetko stratilo potrebné a podstatné spojivo spoločného zjednocujúceho náboženstva, ktorým už nie je kresťanstvo ale ani sekulárny humanizmus, ktoré nahradil praktický materializmus, ktorý nutne smeruje k hedonizmu bez záujmu o psyché a kultúru, takýto geopolitický priestor je odsúdený na zánik.
  2. Žiaden posvätný priestor nie je vyňatý z možnosti deštrukcie už iba tým, že je posvätný. Jednoznačne to vidno na osude Jeruzalemského židovského chrámu viackrát zničeného a už neobnoveného. Posvätnosť nie je mágia, ktorá účinkuje sama osebe, nie je to žiadne ex opere operato. Posvätnosť treba vytvárať a stále sa o ňu starať, nechať ju pôsobiť na seba a seba pôsobiť na posvätno a tak sa s ním zjednocovať. Ak to platí o posvätnosti priestorov, o to viac je to zrejmé v posvätnosti ľudských životov. Žiaden človek sa nestal osobnosťou s charakterom bez práce na sebe, bez metanoie a žiaden partnerský vzťah neprežil, ak nebol spojený s pestovaním vzájomnej empatie a komunikácie.
  3. Viera človeka nevychádza zo symbolov, ale sídli v srdci a mysli. Otázka: čo by sa stalo s katolíckou vierou, ak by bol zničený Vatikán? Čo by sa stalo s kresťanstvom a židovstvom, ak by bol zničený Jeruzalem? Čo by sa stalo, ak by manželia prišli o svadobné obrúčky? Nič podstatného. Naopak, museli by si vystačiť s tým, s čím prví kresťania: s vierou v Krista, s mojžišovským sklonením sa pred mystériom Boha hovoriaceho z horiaceho kra, manželia by si museli vystačiť s tým, čo bolo na začiatku: s vierou, ktorá verí v lásku. Symboly nie sú prameňom, ani cieľom a ani náplňou viery, sú iba jej komunikačnými kanálmi.
  4. Netreba sa báť zničenia toho, čo bolo. Zanechávanie starých spôsobov patrí k prirodzenej evolúcii osoby i spoločnosti. Občas je dokonca potrebné, aby staré a nefunkčné skončilo v plameni svojej neopodstatnenosti. V Rímskokatolíckej cirkvi je tento princíp neuralgickým bodom. Trvanie na predošlých paradigmách a smútenie za časom, keď ešte všetko šlo podľa “kostolného poriadku” je sebaľútosť. A psychológia o nej hovorí, ako o najzbytočnejšej emócii. Je potrebné priznať si bolesť, lebo keď staré horí, či keď sa amputuje chorý a mŕtvy úd (a v tomto prípade ide vždy o operáciu bez anestézie), oddeľuje sa časť starého presvedčenia, zomiera starý človek, končí sa nefunkčný vzťah, ide o osobnú a spoločenskú drámu, ktorej sme všetci vystavení a opäť bez anestézie. Dôležitá skutočnosť zo záchranárskych prác v Paríži: väčšinu najvzácnejších historických a liturgických artefaktov sa podarilo zachrániť. Rovnako zostala pokope stavba katedrály a vitráže, veže. Podstata zostala. To je veľmi dobrá správa.
  5. Netreba sa báť toho, čo bude. Požiar v Notre Dame zjednotil názorovo a politicky roztrúsené Francúzsko a podobne celý svet západnej civilizácie. Chrám opravia do 5 rokov a bude zaiste dokonca krajší, než bol pred požiarom. Tento symbol úzko súvisí s Veľkou nocou a jej posolstvom o tom, že posledné slovo Boha nie je smrť, ale život, nie je koniec, ale začiatok nových možností, otvorených nových dvier – do chrámu Notre Dame i do ľudských sŕdc.