Ráno 21. júla 1969 na Mesiaci …

pri prvom Armstrongovom kroku sme boli všetci!

 

Už sa blížilo výročie, čo prišli Rusi. Vo vzduchu hustol vzdor a ešte sa zdalo, že sa dá.

V tú nedeľu sme sa vracali z púte na Svatý Hostýn do Charitného domova v Piešťanoch (dnes je to opäť jezuitský kláštor). Autobus sa na spiatočnej ceste pokazil za Trenčínom. Pár kilometrov od Piešťan sme čakali na náhradný autobus a pomaly sa stmievalo.

Sedel som na priekope a pozeral na Mesiac, či ich vidno, ako obiehajú okolo. Na púti sme boli s rehoľnými sestrami, ktoré sa liečili v Piešťanoch (vtedy ešte v rehoľnom habite). Všetci sme mali spoločnú starosť, či prídeme domov tak, aby sme stihli prenos z pristátia na Mesiaci. Napokon sme boli kúsok po polnoci doma a kvôli takémuto čiernobielemu obrázku sme čakali do štvrtej ráno…

V roku 1969 už v januári nami zalomcoval príbeh Jana Palacha, ktorý sa na protest proti okupácii upálil. Ďalší masový, verejný a bezbolestný protest, boli demonštrácie v uliciach po dvoch víťazstvách nad Rusmi na hokejových Majstrovstvách sveta v Štokholme.

Príbeh spojený s Mesiacom sa odohral tiež spontánne, ale úplne inak. Tiež masovo, ale v obývačkách a mysliach. Spojil nás virtuálne, ostal v pamäti veľmi dlho a doznieva dodnes.

Boli sme vtedy so sestrou tínedžeri a jediné deti v jedálni charitného domova. Boli tam aj dvaja farári, niekoľko civilov v cirkevných službách, ale najmä vyše 30 sestričiek rôznych reholí. Modlili sa ruženec, vyčarili čaj, koláče a malinovku. Niekoľko hodín sme svorne čakali pred obrazovkou.

A potom to konečne prišlo. Krôčik pre človeka

Zážitok si nosím v sebe, opatrujem fotky z výstavy a som dojatý ako spontánne a s verejným záujmom „sa oslavuje“ tento výročitý deň u nás. Noviny sú plné informácií a podrobností, organizujú sa výstavy a besedy.

Dnes to už neznie ako súboj a vzbura, ale najmä ako … skok pre ľudstvo.