Rigoletto a Jeruzalem. (Všetko je inak)

Všetko môže byť inak. A čo ak aj je? Zmena ako nástroj vývoja od seba k sebe.

Obrázok:  http://www.allmusic.com/album/verdi-rigoletto-highlights-mw0001382526

Poznáte tie chytľavé melódie, ktoré si po vypočutí pospevujete? A keď nikto nie je doma (a myslíte si, že nie sú doma ani susedia), zmeníte kúpeľňu na koncertné štúdio alebo opernú scénu, chytíte do ruky sprchovú ružicu ako mikrofón a dáte to naplno? Jednou takto notoricky známou piesňou z opier a kúpeľní je ária Verdiho opery Rigoletto “Donna e mobile”. Jej ľahké tóny zdupľoval Luciano Pavarotti svojím lišiackym úsmevom a aj my sa cítime optimisticky, keď počujeme alebo si pohmkávame túto áriu.

Takto nadľahčene nastavený som šiel na operu Rigoletto do známej exteriérovej divadelnej destinácie Sankt Margarethen v severnom Rakúsku. Keďže som bol v ten deň zaneprázdnený, nestihol som si prečítať dej opery. Žiaľ, nepatrím v oblasti operného umenia ku expertom. Ovládam ho iba na užívateľskej úrovni. Do spektakulárnej scenérie bývalého kameňolomu z rímskych čias premeneného na divadlo som vstupoval ako  sovietsky vojak do kostola z istej príhody (myslel si, že sviečky na oltári slúžia na zapálenie cigarety…). Nazdal som sa, keďže scéna bola poňatá veľkolepo a ladená do optimistických farieb, bola poňatá veľkolepo a okolo sa usmievali postarší Rakúšania posrkávajúci víno, že pôjde o tematicky odľahčené predstavenie. Mal som spozornieť hneď na začiatku, lebo väčšina z divákov mala na sebe pršiplášť, iba ja a moja manželka Zorka sme sa spoľahli sna vieru, že predsa na takomto veľkolepom predstavení pod holým nebom nemôže pršať. (Dve dámy z istého televízneho programu by určite doplnili, že veď aj preto, že je to v Rakúsku.)

Keď som v prvej časti predstavenia videl rozpustilé gestá zboristov predstavujúcich párty na šľachtickom dvore, vedel som, že som urobil chybu, keď som sa nezoznámil s dejom. Zorka mi potichu šepkala dej a ja som sa stále hlbšie a hlbšie vtláčal do stoličky. Až na mieste som sa dozvedel, že opera Rigoletto je temná tragédia. Dostavil sa ten pocit, že všetko je inak, vy sa neviete rýchlo preorientovať a zostanete v akomsi pocitovom a názorovom medzipriestore, z ktorého sa dostanete až po čase, keď si uvedomíte realitu. Niekedy tento medzičas trvá hodiny a niekedy roky.

Obrázok: http://cine-max.sk/1827/filmy/pripravujeme/rigoletto-z-barcelony-–-artmax-opera

Preorientovať sa vo vnímaní opery mi trvalo krátky čas. Operná scéna sa menila z dramatických farieb na šedivé, dej stále viac vťahoval do svojej tragiky. A nakoniec:  čo myslíte, ako obstála naša slovenská odvaha v kontraste s rakúskou opatrnosťou? Zostali sme síce so Zorkou odvážni, no premoknutí do nitky. Dokonca sme ušli pred búrkou ešte pred odznením onej najznámejšej árie…

Ako pristúpiť k prebudeniu, coming out-u, vytriezveniu, zisteniu, že všetko je inak? Všetko je inak nie na úrovni pocitov, ale na úrovni čísiel a faktov. Áno, prvá reakcia je medzipriestor neurčitosti, keď človek iba pozerá a snaží sa zžiť s novou realitou. Potom prichádzajú na rad emócie. Iné sú emócie, keď človek zistí, že to posledné číslo na Lotte nie je 6, ako si myslel, ale je 8 a teda vyhral Jackpot a iné sú, keď zistí, že náhla výpoveď z práce nie je prvoparílový žart kolegov, ale autentický dokument podpísaný predsedom predstavenstva.

Vystupovanie či zostupovanie do reality života napriek svojej emocionálnej náročnosti je podstatne dôležité. Je totiž prejavom životodarneho pohybu z oblasti svojich predstáv a ideí do súvislostí, ktoré sa odohrávajú inde, než iba v mojich názoroch, presvedčeniach a predstavách. Tento posun je neustály, lebo nakoniec, aj to, čo som dnes spoznal ako realitu, neznamená, že ide o jej finálnu podobu bez možnosti ďalšieho posunu. Z môjho zistenia reality o deji opery Rigoletto je totiž možné ísť ďalej napr. k tomu, čo svedčí táto temná dráma o duševnom stave Giuseppe Verdiho? Veď, nakoniec, život samotný je sledom výstupov a zostupov do reality. Ak sa niekto zastaví a zabetónuje vo svojom presvedčení, názore, spôsobe vnímania života, v istom zmysle prestáva žiť. Život okolo sa totiž posúva svojím tempom ďalej, no človek nepohnutý zotrváva na svojom.

Z tohto pohybu smerom k realite a zreálňovaniu nie je suspendovaný ani život viery prežívaný v prostredí kresťanskej cirkvi. V tejto súvislosti si spomínam na svoje druhé významné zistenie, že všetko je inak. (O prvom napíšem inokedy.) Bolo to v roku 1996 na púti do Svätej zeme. Bol som vzrušený, že sa budem môcť fyzicky dotknúť miest, kde žil a učil Ježiš Kristus. Predstavoval som si pamätné miesta v Jeruzaleme, Betleheme. No keď sme tam prišli, bol som šokovaný. Žiadna tajomná aura posvätnosti týchto miest, mystická atmosféra, ľudia preniknutí duchom kresťanstva, židovstva a islamu. Všetko bolo zakostolované bez ladu a skladu s tmavými stenami, modliaci sa ľudia sa premiešavali s nervóznymi, všade pouliční predavači, trhy a v sakrálnom priestore bolo cítiť napätie medzi kresťanskými cirkvami. Trvalo mi celé mesiace po návrate, kým som tieto zážitky a nové poznatky v sebe spracoval. Vyšlo mi z toho oslobodzujúce poznanie: Veď toto je reálny život, sväté miesta sú spojené nielen s Ježišom Kristom a apoštolmi, ale aj s nespočetnými konfliktami a vojnami. Je v nich vykresaný život židov, kresťanov i moslimov. Nie je idealizovaný v mojej predstavivosti, ale v skutočnosti taký aký bol a aký je.

Obrázok: https://kandalaft.blog.sme.sk/c/76644/Izrael-Palestina-posvatne-miesta-styroch-nabozenstiev.html

Aký je zmysel vstupovania a zostupovania do reality života, niekedy postupným schodiskom a niekedy skokom cez “všetko je inak.”? Myslím si, že cieľom tohoto pohybu je sloboda. Oslobodzovanie sa od seba, zacentrovanosti na seba. Je to zmena nasmerovania, nastúpenie na smer od seba k iným, k životu takému, aký je nielen vo mne, ale aj mimo mňa. Toto oslobodzovanie prostredníctvom prijímania reality nie je bezbolestné a nie je jednoduché, no  prináša život. Učí nás umeniu prechádzania cez múry: tmavé a začmudené múry Baziliky Božieho hrobu a vidieť za nimi evanjeliovú scénu smrti a vzkriesenia Krista. Svätá zem sa však netýka iba Krista, je výpoveďou o každom človeku, o zomieraní a kriesení nielen fyzického života.

Ide o život, pre ktorý nie sú podstatné iba fungujúce životné funkcie, ale je podstatná viera, nádej a láska. Tieto tri božské cnosti nie je zložité prežívať, ak sa veci v živote dejú podľa našich predstáv a presvedčení. No ich božský pôvod možno sledovať vtedy, keď sa dejú tragédie, ako bola tá Rigolettova resp. Verdiho a napriek tomu človek ďalej verí, ďalej dúfa a ďalej miluje. Aj keď prší a predstavenie zostáva nedopozerané…