Robert de Niro, pokánie a “bzbzbzbz”

Pokánie v spovednici je (iba) obrazom pokánia v živote. Kňazské rozhrešenie je (iba) obrazom skutočného rozhrešenia udeleného v spovednici života.

K najvýznamnejším počinom filmového umenia iste patrí oceneniami ovenčený film Misia (The Mission) z roku 1986. Je to herecký koncert Jeremyho Ironsa a Roberta de Nira s prviesienkou Liama Neesona. Toto je ponorené do  Morriconeho hudby, tropických scenérií a príbehu vyrytého do kameňa. Neviem, či existuje našinec zdravého rozumu a emócií, ktorý by pri zhliadnutí tohto filmu nepociťoval obdiv a pohnutie. Zdá sa, že námet a spracovanie tohto filmu by mohli slúžiť ako inšpirácia pre odborné štúdie: filmologickými počnúc a teologickými končiac.

Hontar: Musíme pracovať vo svete, vaša Eminencia. A svet je takýto.
Altamirano: Nie, seňor Hontar, takýmto sme ho urobili my…takýmto som ho urobil ja.

Od môjho prvého stretnutia s týmto filmom pred veľa rokmi až dodnes mi ako najsilnejší obraz prechádza pred očami cesta kapitána Mendozu z väzenia k Indiánom. Žoldnier ťahajúci za sebou sieť s vojenským výstrojom. Keď mu milosrdný páter pretne lano, ktorý ho viaže so sieťou, Mendoza sa vráti, lano opäť zviaže a pokračuje v ceste hore vodopádmi. Čo ho ženie, je obrovský vzdor voči sebe samému. Od vnútornej zaťatosti sa mu na tvári nepohne ani sval. Cez deň si ťahá svoj batoh, v noci s ním spí. Je v cieli svojej cesty. Stretáva sa s Indiánmi. Tí v ňom spoznávajú lovca a vraha svojich súkmeňovcov. Náčelník vytasí nož a rozbehne sa k rezignovanému vojakovi. Chvíľa obrovského napätia sa zračí aj v tvárach misionárov. Čo urobí náčelník? Zabije? Takže ich kresťanská misia bola zbytočná a udeje sa tu archetypálny výmenný obchod oka za oko a zuba za zub? Ako toto stretnutie skončí? Má evanjelium reálnu silu v ľudských životoch alebo je len mocenským nástrojom cirkevných a svetských politikov? Náčelník prereže lano a oslobodí Mendozu. Ten sa usedavo rozplače, vyplavuje sa z neho pradávne nešťastie, je skutočne slobodný. Indiáni ho objímajú, on plače a smeje sa zároveň, misionári sú svedkami zázraku…

Nestretol som sa s plnším zobrazením témy pokánia a odpustenia, ako v tejto scéne. Zápas medzi dobrom a zlom je súčasťou existencie každého človeka. Nechcem byť teraz ako novopríchodzí pizzaboy z Jacoviec bez GPS navigácie v Petržalke. Nerád by som strávil zbytok života blúdením v teóriách, ktoré sa snažia vložiť tento zápas do ontologických, behaviorálnych a moralistických schém. (Netvrdím, že tieto schémy sú zlé, no nech sa nimi radšej zaoberajú tí, ktorí dobre poznajú Petržalku.) Môžeme sa rozhodnúť robiť dobro aj keď sa nám predkladá zlo? Apoštol Pavol to napísal jednoducho a zrozumiteľne: “Nerobím totiž to dobré, čo chcem, ale konám to, čo nechcem.” (Rim 7, 19).

Scéna plaču žoldniera je úchvatným obrazom, ktorý ma vťahuje do tajomstva zápasu dobra a zla veľmi intímnym spôsobom. Príbeh Mendozu je  v mnohom mojím vlastným príbehom a verím, že príbehom väčšiny z nás. Mendoza je princíp, obraz, archetyp človeka na ceste vychádzajúcej zo zla a smerujúcej k dobru.

Na začiatku je obraz chladnokrvného lovca Indiánov. Nie sú pre neho ľuďmi, sú tovarom, ktorý mu má priniesť obchodný zisk. Karty sú rozdané, obchod prekvitá. Niekto otrokov loví, ďalší s nimi obchodujú, iní  tento  neľudský obchod kamuflujú pred očami zvedavej verejnosti, otroci vykonávajú potrebnú ťažkú prácu, koneční užívatelia benefitov si plnia vrecká. Zdá sa, že všetko je pod kontrolou, každý vie, čo má robiť: kto má žiť v prebytku a kto má zomierať od nedostatku. Do tohto systému, ktorý sa zdá zastabilizovaný, však prichádza neočakávaný moment. Mendoza odhalí svoju milenku, ktorá miluje jeho mladšieho brata. Nastáva súboj a Mendoza ml. padá prebodnutý bratovým kordom. Tento súboj však nie je oným kritickým bodom: v tých časoch ide o viac menej legitímne vybavovanie si účtov. Kritickým bodom nie je ani Mendozova “chlapská” reakcia: odchádza do kláštora, kde chce zomrieť od hladu. Je európskym samurajom, ktorý k svojmu harakiri nepoužíva meč, ale nedotknutú misku s jedlom. Predsa však je žoldnierov hnev obrátený proti sebe samému neočakávanou reakciou: veď kántril Indiánov v rámci svojej pracovnej náplne. Prečo potom ten obrovský vzdor smerujúci k smrti? Išlo o jeho brata. Na dne Mendozovho mechanicizmu je predsa len srdce: city, spomienky, vzťah. Netvorí len nejaký doplnok k jeho životnému cynizmu a vzťahovému machovstvu. Srdce je podstatné, chce totiž kvôli nemu zomrieť. Aj keď by sa chcelo zdať, že Mendozov hnev obrátený proti nemu samému prežívaný v tme kláštora  je oným bodom, keď sa láme jeho charakter, nie je tomu tak. Je to len ďalší člen vzorca pomsty, najväčšieho klamstva v dejinách človeka a ľudstva, v ktorom sa pýta smrť za smrť, zlo za zlo. Očakáva sa, že za pomstou (aj voči sebe samému) bude nasledovať úľava, vyriešenie sporu, uzatvorenie konfliktu. No opak je pravdou: prichádza nové napätie, zamotávanie sa do výčitiek svedomia a spor sa prenáša ďalej, dokonca na ďalšie generácie. Do tohto prirodzeného vzorca vstupuje jezuita páter Gabriel, ktorý pozýva Mendozu k niečomu neprirodzenému: k pokániu. Na konci cesty pokánia je úplný opak konca cesty pomsty: je tam skutočná úľava, vyriešenie sporu a ukončenie konfliktu. Najmä toho najsubtílnejšieho-konfliktu so sebou samým. Úľava pramení zo zmierenia a odpustenia. A tomu predchádza vlastné pokorenie.

Ťahanie siete s s nástrojmi ničenia je obrazom ťahania sietí našich vlastných ničení. Driapanie sa vrcholmi a hlbinami života so všetkým tým zlým, čo sme urobili, vymysleli a narozprávali, je diametrálne odlišné od rýchleho kroku, ktorým sa (katolícky) penitent náhli ku spovednici, aby si tam za minútu ponižujúceho priznania sa k hriechu vypočul jemné napomenutie, prežehnal sa pri rozhrešení, následne sa pomodlil 3 otčenáše a zdravasy a život môže ísť ďalej. S Bohom je to vybavené. To je najdôležitejšie. A s ľuďmi? Požijeme, uvidíme. Veď ľudia nie sú v tejto schéme najdôležitejší. Najdôležitejší však nie je ani Boh. Najdôležitejší je penitent, ktorý si za minútu hanby získa opäť Božie odpustenie, zmazanie hriechov z tabule života a priamy príchod do neba, ak by náhodou… Najdôležitejšie je to “bzbzbz”, ktoré pôvodne znelo “…et ego te absolvo a peccatis tuis…”.

Mendoza: Otče, prišiel som vás poprosiť o požehnanie.
Gabriel: Nie. Ak robíš dobre, požehná ťa samotný Boh. A ak robíš zle, moje požehnanie ti nepomôže.

Mendozovo ťahanie siete hriechov dáva spovedi inú perspektívu. Spoveď totiž nie je tým “bzbzbz”, po ktorom odídeme zo spovednice ľahší o 100 kg svojich previnení, ktoré sme nahlas vyslovili a verbálne oľutovali. Podobne ako krst nie je oným “bzbzbz”, po ktorom sú z nás hotoví kresťania so vstupenkou do neba (a ešte predtým k cirkevnému sobášu). Aj krst aj spoveď sú (len) sviatosťami, tajomnými obrazmi (mysterion) skutočnej zemitej každodennej cesty ľudského života, na ktorej sa máme meniť z ľudí horších na ľudí lepších. A k tomu nám nepomôže žiadne “bzbzbz”. K tomu nám pomôže to, čo je za spoveďou a krstom skryté a v nich obsiahnuté. K ľuďom, ktorí ma po prečítaní si “bzbzbz” obvinia z dehonestácie sviatostí mám toto: dehonestujú ich primárne tí, ktorí zo spovede a krstu robia ono “bzbzbzbz” tým spôsobom, že celá ich starosť s nápravou zla, ktoré spáchali, spočíva v rýchlom vypočutí si magickej formulky rozhrešenia. A sviatosti dehonestujú najmä tí, ktorí zo svojho postavenia teológov a pastierov kresťanskej cirkvi ratifikujú, že “Ego te absolvo” či “Ego te baptizo” je vlastne len magické “bzbzbz”. Ak sa k nemu pridajú aj životné postoje, bude to fajn. Ak sa však nepridajú, žiadna dráma sa nedeje. Veď sviatosť bola vyslúžená ex opere operato. Malo by to fungovať. “Bzbzbz”.

Mandoza, na rozdiel od odborníkov na “bzbzbzbz” ukazuje, že vyvrcholenie sviatosti pokánia nespočíva v prinesení svojho hriechu pred Boha a vo vypočutí si rozhrešenia od Boha prostredníctvom kňaza. Žoldnier ukazuje, že rozhrešenie nedáva Boh iba vo spovednici, ale sa odohráva vtedy, keď človek prinesie svoju biedu a zlyhanie, svoju ľútosť a odprosenie, svoje odhodlanie polepšiť sa a žiť lepšie k tomu človeku a k tým ľuďom, ktorým ublížil. Spovednice v kostole sú len obrazmi, symbolmi spovedníc, ktoré sú umiestnené v živote: v liste, v ktorom ktosi prosí o odpustenie ohovárania spred rokov. Alebo vo zvončeku na dome, keď zazvoní syn, ktorý roky nekomunikoval so svojimi rodičmi, či v kvetoch a slzach úprimnej ľútosti, ktoré prinesie svojej manželke neverný manžel. Atď, atď. Toľko je spovedníc a v nich skutočných “Ego te absolvo”, koľko je hriechov, ktoré sa ľutujú a ktoré túžia po odpustení. Spovedajúci kňaz bezpochyby reprezentuje Boha, ktorý odpúšťa ľutujúcemu hriešnikovi a kňazské rozhrešenie rovnako bezpochyby reprezentuje Božie odpustenie ľutujúcemu hriešnikovi. Veď prečo by Boh neodpustil ľutujúcemu človeku? Boh je milosrdný otec, ktorý vyzerá hriešnika a objíma ho, keď prichádza: živelne, prirodzene, neteologicky a neobradne, normálne, tak ako to prežíva od večnosti na večnosť. No Božie odpustenie ešte neznamená ukončenie procesu pokánia.

 

Mendoza: Pre mňa niet vykúpenia.
Gabriel: Boh nám dal bremeno slobody. Rozhodol si sa pre zločin. Máš odvahu rozhodnúť sa pre pokánie?

Mendoza oľutoval, čo vykonal a nebola to iba vražda svojho brata. Sieť so zbraňami nevliekol na cintorín s bratovým hrobom, vliekol ju k Indiánom. Tam smerovala jeho ľútosť: k tým, ktorí mu ešte odpustiť môžu. V procese pokánia je dôležitou veličinou čas. Chronos sa zdá byť nepodstatný, čakáme na kairos. A kairos si často predstavujeme ako si Jožin z bažin predstavoval praškovací letadlo. (Mimochodom, to tiež robí “bzbzbz”). Preletí, posype a bude dobre. Kairos sa však nachádza v chronos-e. V našich hodinách, dňoch a rokoch. V rozhodnutiach, ktoré robíme v čase.  Dôležité posolstvo tejto časovej perspektívy je, že netreba otáľať s rozhodnutím vydať sa na cestu k dobru. Lebo táto cesta sa odohráva v čase. A toho máme každý deň menej a menej…

Overtúrou k vyvrcholeniu príbehu o pokání je stretnutie Mendozu s Indiánmi: svojimi niekdajšími obeťami. Prichádza ku nim so svojou biedou, s dôkazmi o svojej vine, prináša im svoje sebaobvinenie. Až doteraz “sa mal”. Bola to jeho minulosť, jeho hriechy, jeho život. V tomto momente sa však všetko mení. Už “sa nemá”. Dáva sa k dispozícii svojim obetiam. Jeho minulosť, jeho osobnosť, jeho zloba a vzdor už nie sú iba jeho. Vypúšťa ich a stávajú sa súčasťou života jeho obetí. Jeho príbeh už nie je len v jeho rukách, zrazu je v rukách iných. Nastáva úplná výmena vzťahu: z lovca sa stáva obeť a Indiáni majú plné právo vziať obeti život. Vážnosť hodnoty tohto príbehu dostáva  nový dôraz. Už to nie je o tom, čo urobil a robí Mendoza. Čo urobí náčelník, čo urobia Indiáni? Pokánie agresora z neho robí bývalého agresora.  A zároveň dáva obeti možnosť stať sa bývalou obeťou. Ak sa tak obeť rozhodne. A zároveň pokánie jednotlivca môže vplývať na celú komunitu, spoločenstvo. Už nie je v pokání sám. Tak ako svojím zlom vytvoril negatívnu spoločenskú väzbu, svojim pokáním ponúka pozitívnu spoločenskú väzbu s okolím, najmä s tým, ktoré bolo jeho zlobou zasiahnuté najintenzívnejšie.

Toto je zásadný moment. Bude mať pokánie jednotlivca silu posolstva pre obeť a spoločnosť? Bude prijaté prostredníctvom odpustenia a darovania druhej šance? Alebo zostane prítomné iba v kajúcnikovi, ktorý skončí ako odsúdenec na fyzickom alebo morálnom popravisku bez toho, aby svojou zmenou pozitívne zasiahol svoje okolie?

Hodnota Mendozovho pokánia bola naplnená v momente odovzdania seba samého Indiánom. Vypustil svoju minulosť a dal ju do rúk tým, ktorých ňou negatívne zasiahol. A náčelník spolu so svojimi súkmeňovcami jeho ponuku prijal. Vrátil Mendozovi dôstojnosť, ktorú stratil, keď robil zlo.  (Dôstojnosť agresorovi môže vrátiť iba jeho obeť.) Zápas s hnevom a neodpustením namierený voči Mendozovi sa zmenil na zápas o odpustenie odohrávajúci sa v mysliach indiánov. Na Mendozovi už nie je nič, voči čomu by bolo potrebné mieriť hnev. Všetko odovzdal svojim bývalým obetiam. Teraz sú na rade ony. Odpustiť? Neodpustiť?

Odpustiť.

Et ego te absolvo. V tomto momente sa naplňuje udalosť pokánia a odpustenia. Sviatosť pokánia, ktorá naznačuje realitu, ju dosiahla a spojila sa s ňou. Už nie je viac solitérnou záležitosťou psychohygienickej sprchy jednotlivca. Naberá svoj existenciálny rozmer v živote a pôsobí aj na iných. Boh, ktorý prostredníctvom znaku odpustil kajúcemu hriešnikovi v spovednici prostredníctvom spovedníka, odpúšťa teraz existenciálne prostredníctvom obete, ktorá sa zmenila na darcu odpustenia. Boh prítomný v spovedníkovi a Boh prítomný v udalosti odpustenia v živote je ten istý a odpustenie je to isté.

Mendozov príbeh zabíjania Indiánov (a brata), vzdoru, pokánia a odpustenia končí. Aby ho vystriedal ďalší príbeh, ďalšie situácie vyžadujúce rozhodnutia, ďalšie možnosti dobrých aj zlých rozhodnutí, hnevu, vzdoru, pokánia…

Ako aj naše príbehy.

Altamirano: A tak, Vaša svätosť, teraz sú vaši kňazi mŕtvi a ja som zostal nažive.
Ale popravde, som to ja, kto je mŕtvy a oni žijú. Lebo tak ako vždy, Vaša Svätosť, duch zomrelých prežije v pamäti živých.