Sola scriptura po 500 rokoch

Ako blízko ako ďaleko je dnešná cirkev od reformačného princípu „sola scriptura“?

Reformation Phone case designe by SeeScottly

Reformácia formulovala princíp „sola scriptura“ v reakcii na nevyvážený vzťah cirkvi k interpretačnej tradícii na jednej strane a samotnému biblickému textu na strane druhej. Čo znamená reformačný princíp „sola scriptura“ pre dnešnú evanjelickú cirkev? Ako pristupoval k biblickému textu Luther a jeho súčasníci a ako máme pristupovať k tomu istému textu my dnes? V nasledujúcom prehľade načrtneme vývoj hermeneutiky, teda vývoj toho, ako sa evanjelická teológia od Luthera po dnešok usilovala porozumieť biblickému textu.

Lutherov hermeneutický objav ako otvorený systém

Luther sa nestal reformátorom tak, že by prišiel s vopred formulovaným hermeneutickým programom. Jeho predreformačné prednášky k biblickým spisom sú úplne v línii stredovekej cirkevnej heremeneutiky. To, čo z Luthera urobilo reformátora, je jeho výklad jedného, jediného biblického miesta – R 1,16-17. Lutherova hermeneutika je poznačená vôľou byť v službe slovu Písma, ktoré samo seba vysvetľuje. Zvestovanie tohto slova je pre neho základom a oporou viery. Pre Luthera bol biblický text posvätným písomným svedectvom zvestovaného Božieho slova od Mojžiša, cez prorokov, Ježiša až po apoštolov (sacra pagina)[1]. Tento text je Božou mocou, ktorá je prítomná všade tam, kde sa Písmo číta a kde sa s odvolaním opäť na písmo aj v kázni zvestuje. Tým sa Luther stavia proti dovtedy platnej zásade pre pochopenie zmyslu biblického textu: Písmo – výklad Písma – tradícia. Podľa Luthera sa totiž tradícia cirkvi mýlila a mýli. Tak sa aj dopracoval k výroku, ktorý sa neskôr stal jedným z reformačných „sola“. Vo svojej odpovedi na bulu pápeža Leva X. z roku 1520 vlastne opisuje svoj hermeneutický princíp: „Písmo je prostredníctvom samého seba najistejšie, najľahšie prístupné, najzrozumiteľnejšie. Je tým, ktoré sa samo sebou vykladá, ktoré všetky slová všetkými slovami zachováva, posudzuje a osvetľuje……Nechcem byť ten, čo je oslavovaný a učený. Chcem aby jedine Písmo kraľovalo (solam scripturam regnare) a aby som ho nevykladal svojím duchom, alebo duchom iných ľudí, ale aby sme mu rozumeli prostredníctvom jeho vlastného ducha.“[2]

Luther sa tak rozišiel s dovtedajším hermeneutickým princípom, ktorý bol charakteristický alegorickým výkladom. Tento princíp je zhrnutý v stredovekom exegetickom pravidle, ktoré znie takto: Doslovný zmysel učí, čo sa stalo; alegorický, čo máme veriť; morálny, čo máme robiť; anagogický, v čo máme dúfať. Luther však začína uplatňovať princíp jediného zmyslu textu (sensus unitas)[3].

Ak však domyslíme tento hermeneutický princíp do dôsledkov, musíme dospieť k dôslednej teologickej a historickej kritike biblického textu. Luther bol totiž ochotný podrobiť kritike samotné Písmo s použitím základného teologického kritéria, ktorým je evanjelium. Rozhodujúcou sa tak stáva otázka: Či a do akej miery Písmo vo svojej rôznorodosti, v jednotlivých spisoch z rozličných dôb, svojím znením poukazuje na Krista a učí o ňom ako o Pánovi a Spasiteľovi. Tam, kde sa to deje, vníma Luther Písmo ako evanjelium. Tam kde sa to nedeje, tam podľa neho ustrašené srdce nedostáva žiadnu nádej a pomoc a vládne tam protivník evanjelia, zákon.

Tým Luther položil základy nielen pre filologickú kritiku biblického textu ale aj pre formulovanie teologických kritérií, ktoré slúžia ako kľúč na hľadanie významu biblického textu. Sola scriptura tak na jednej strane pre porozumenie biblického textu stanovuje striktné hranice, ktorým je biblický text sám. Na druhej strane však otvára možnosť interpretovať ten istý biblický text optikou teologického kritéria, ktoré je formulované prostredníctvom teologickej abstrakcie a nie prostredníctvom doslovného významu textu. Tým stojí nad samotným textom a aj nad tradícou cirkvi. Lutherova hermeneutika teda nie je uzavretý a ohraničený systém.

Neomylnosť Biblie ako slepá ulička

V dnešnej dobe sme stále častejšie svedkami toho, ako mnohí princíp sola scriptura chápu tak, že sa ním vlastne evanjelická cirkev hlási k učeniu o neomylnosti biblického textu. Mnohým evanjelickým farárom sú veľmi blízke vyjadrenia baptistického kazateľa C. H. Spurgeona ako napr. „Ak Biblia nie je neomylná, kde potom máme hľadať neomylnosť?“[4] Spurgeon v prospech neomylnosti Písma argumentuje takto: „Či sú vari kritici Písma neomylní? Je to, čo sa menuje vedou, neomylné?[5] Podobne sa k neomylnosti biblického textu hlási aj rímskokatolícka cirkev vo svojich vyjadreniach spred II. vatikánskeho koncilu.[6] Neomylnosť Písma sa tak stáva základným hermeneutickým východiskom moderného fundamentalizmu. Podľa evanjelického teológa Gerharda Maiera však nemožno argumentovať tak skratkovito v zmysle tézy: Pretože veríme, že Biblia je Božie slovo a pretože Boh sa nemôže mýliť, musí byť aj Biblia neomylná.[7]

Luteránska ortodoxia sa so svojím učením o inšpirácii Písma Duchom svätým a z toho plynúcim dôrazom na neomylnosť Písma dostala do vážneho sporu s racionalistickým prístupom k interpretácii biblického textu na konci 17. a na začiatku 18. storočia. Tento zásadný spor ako aj množstvo energie, ktorú investovala do vymedzovania sa voči rímskokatolíckej cirkvi luteránsku ortodoxiu vyčerpal natoľko, že sa už iba bezmocne prizerala dynamickému rozvoju exegetických a hermeneutických princípov v dobe osvietenstva.

Do sporu medzi luteránskou ortodoxiou a rímskokatolíckou cirkvou v otázke metódy porozumenia biblického textu významne zasiahol Benedictus de Spinoza (známy aj ako Baruch Spinoza, 1632-1677), keď vo svojom traktáte De interpretatione Scripturae píše: „Metóda výkladu Písma sa v ničom nemôže odlišovať od metódy výkladu prírody a musí s ňou byť naplno zhodná.[8]

Spinozova téza otvára novú cestu, ktorá sa neskôr v evanjelickej teológii naplno presadí ako historicko-kritická metóda a dôraz luteránskej ortodoxie na Písmo ako zvláštne inšpirované a neomylné svedectvo odsunie do okrajovej sféry niekoľkých ultrakonzervatívnych luteránskych zoskupení v Spojených štátoch amerických. Tie sa opakovane usilujú o export tohto prístupu do evanjelických cirkví vo východnej Európe. Vo zvláštnom mixe s dedičstvom pietizmu, evanjelikálnymi vplyvmi a snahe zachovať si kredit v očiach rímskokatolíckej cirkvi tak aj slovenskí evanjelici inklinujú skôr k tomuto prekonanému hermeneutickému princípu a so skepsou až odmietaním sa stavajú k rozhodujúcim exegetickým objavom nemeckej evanjelickej teológie 20. storočia.

Zoči-voči hrôzam prvej svetovej vojny sa o syntézu viery a rozumu pokúša reformovaný teológ Karl Barth (1886-1968), ktorý výraznou mierou ovplyvnil aj luteránsku teológiu. Pre Bartha sú Písmo a jeho autori Božou vecou a jeho zámerom. Je to Božie slovo a jeho zjavenie v Ježišovi Kristovi. Preto je Písmo správne vykladané len vtedy, keď pomocou historicko-kritickej analýzy bude vykladané ako svedectvo o Božom zjavení. Barth sa otvorene hlásil ku Kalvínovmu učeniu o inšpirácii Písma Duchom svätým. Preto odmietal takú teologicko-kritickú interpretáciu, ktorá vychádza z predpokladu, že ten, kto text vykladá disponuje textom a vecou, ktorú text chce vyjadriť.

Akokoľvek sa tento Barthov prístup môže zdať príťažlivý, prináša so sebou opäť starý problém, s ktorým sa už vyrovnával aj Luther. Barth totiž napriek svojmu kritickému prístupu k biblickému textu, nekriticky predpokladá, že Písmo je pravdou a obsahuje Božie zjavenie. Čím podrobnejšie a čím angažovanejšie sa však teológ zaoberá biblickým textom, čím viac je verný vedeckej metodológii a rešpektu k pravde, čím viac sa pokúša pochopiť biblický text nezávisle na cirkevných dogmách, tým ťažšie, ba až nemožné sa ukazuje rešpektovanie Barthovho postkritického prístupu, ktorý je vo svojej podstate dogmatický.[9] Barthova dobre mienená a široko rešpektovaná odpoveď na krízu liberálnej teológie tak uvrhla biblickú teológiu do slepej uličky.

Bultmann nás vracia k Lutherovi

V hľadaní zmysluplnej syntézy medzi vierou a historicko-kritickým prístupom k biblickému textu posunul modernú teológiu snáď najvýznamnejším spôsobom Rudolf Bultmann (1884-1976). Hoci v podmienkach slovenskej evanjelickej teológie sa na neho väčšina našich teologických učiteľov na prelome tisícročí pozerá kriticky a varuje pred jeho hermeneutickým programom odmytologizovania novozmluvného textu, Bultmann stojí najbližšie Lutherovmu princípu teologickej kritiky Písma. To, čo z neho urobilo kľúčovú postavu hermeneutickej a teologickej diskusie od momentu jeho vystúpenia v jeho programovom spise „Neues Testament und Mythologie“ (Nová zmluva a mytológia, 1941), je práve dôkladne premyslená a zdôvodnená syntéza historickej a vedeckej kritiky biblického textu s teologickými otázkami o jeho význame a zmysle. V skratke môžeme jeho syntézu označiť ako existenciálnu interpretáciu Novej zmluvy.

Na rozdiel od Bartha, ktorý bol kalvín, Bultman ako luterán zdôrazňuje, že slovom Božím je zvestované evanjelium o Božej láske, ktorá sa zjavila v Ježišovi Kristovi. Toto Božie slovo povoláva k viere a odpustením hriechov človeku umožňuje nový život. Bultmann ako slovo Božie označuje zvesť o Kristovi (Christus Kerygma) a to sa jednoducho nerovná Písmu ako takému. Slovom Božím je v Písme a na základe Písma ústne zvestované a cirkev konštituujúce evanjelium (AV čl. 7. a 8.). Táto zvesť nepodlieha historickej alebo teologickej kritike. Ona sama je kritériom a meradlom teológie. To nie je nič iné ako to, čo zdôrazňoval Luther.[10]

Bultmann sa kriticky postavil k Barthovej hermeneutike a posunul kritický prístup k biblickým textom tam, kam ho posunul aj Luther, keď si nad textom R 1,16-17 uvedomil, že vyjadrenie o Božej spravodlivosti je nezlučiteľné s vyjadreniami o Božej milosti. Preto k čistej historickej kritike textu pripája teologickú kritiku. Preto dokáže povedať, že tam, kde sám Pavel píše proti duchu ním zvestovaného evanjelia o ospravedlnení, treba na neho uplatniť teologické kritérium evanjelia. Mierou Bultmannovej teologickej kritiky biblického textu je ním radikálne pochopený reformačný vzťah slova a viery.

Tým Bultmann kladie základ toho, čo označujeme ako kérygmatický a existenciálny prístup k biblickému textu. Jeho úvahy sa tak stávajú predelom, keď historický, tzv. diachrónny prístup k pochopeniu textu narazil na svoje hranice. Diachrónna interpretácia sa totiž sústreďuje predovšetkým na vznik textu a na to, čo jeho vzniku prechádzalo. Necháva však bokom samotného autora a jeho myslenie. Bez toho ale nie je možné interpretovať zmysel, ktorý autor vedome vložil do konkrétnej literárnej formy textu. Preto sa v kríze diachrónneho prístupu k biblickému textu rodí nový, tzv. synchrónny prístup, ktorý je určujúcou hermeneutickou metódou súčasnosti.[11]

Hermeneutika po Bultmannovi – kontextuálna kritika textu

Bultmannov prístup kriticky zhodnotil zakladateľ modernej hermeneutiky francúzsky filozof Paul Ricoeur (1913 – 2005). Hoci Bultmannov hermeneutický program uznával a hodnotil pozitívne, predsa formuloval dve výhrady, ktoré posunuli riešenie otázky porozumenia historicky vzdialených textov do novej polohy.

Ricoeur Bultmannovi vytýkal jeho predstavu, že len reč, ktorá nevylučuje subjektívny moment, je čistou a dokonalou rečou. Ale do akej miery môže byť taká reč ešte rečou a ako vôbec bez nároku na objektivitu dokáže odovzdávať nejaký zmysel? Ricoeur vlastne kritizuje Bultmanna práve v tom bode, na ktorom Bultmannovi tak veľmi záležalo. Podľa Ricoeura nemôže byť zvesť (kérygma) dôvodom na odmytologizovanie biblického textu, keď nedokáže sprostredkovať objektívne porozumenie viery.[12]

Druhou Ricoeurovou výhradou voči Bultmannovi bolo to, že vo svojej kritike biblického textu sa príliš ľahko vzdáva otázky objektívneho zmyslu a tým aj zmysluplnosti textu vôbec. Teória interpretácie, ktorá sa príliš sústreďuje na moment rozhodnutia vynecháva moment samotného zmyslu textu.[13]

Ricoeur hodnotil inak cenný vklad Bultmanna k otázke porozumenia textu ako isté zúženie na prílišnú subjektivitu. Po zlyhaní pokusov o špeciálnu hermeneutiku znovuzrodenia prezentovanú pietizmom a tiež po zlyhaní radikálnej historickej kritiky ústiacej do Bultmannovského zúženia textu na subjektívny význam, sa s Riceourom otvára nová, pre nás súčasná epocha hermeneutických riešení.

Súčasná doba je tak charakterizovaná rozvojom tzv. kontextuálnej hermeneutiky. V istom zmysle ide o kombináciu Bultmannovho dôrazu na zmysel textu ako zvesti pre existenciu jednotlivca a Ricoeurovho dôrazu na hľadanie objektívneho zmyslu textu. Výsledkom je čítanie biblického textu s dôrazom na kontext, na súvislosti v ktorých sa práve nachádza spoločenstvo tých, čo biblický text čítajú a hľadajú v ňom zvesť evanjelia pre svoju situáciu.

Sme ovplyvnení atmosférou, v ktorej sa rozpadli ideály pokroku, emancipácie, poznania, vedy. Už ich nechápeme ako niečo bezproblémové a ľahko dosiahnuteľné. Nateraz samozrejme nie je možné povedať, kto zo súčasných teoretikov hermeneutiky bude v očiach budúcej generácie hodnotený ako ten, čo posunul porozumenie biblického textu ďalej, smerom k novému, pre našu dobu relevantnému zmyslu. Za zmienku stoja však aspoň tie najvplyvnejšie postavy, od ktorých sa môžeme dnes učiť. Prvým je Jacques Derrida (1930 – 2004), francúzsky filozof alžírskeho pôvodu, ktorý naznačuje, že naše myslenie a naša reč sú v zajatí konvencií a tie nám bránia, aby sme rozvíjali svoju tvorivosť. Preto vyzýva k obnoveniu moci myslenia, schopnosti provokovať a vyrušovať. Hovorí o kríze rozumu v západnom myslení a ako dôvod tejto krízy uvádza metafyziku.

Druhým je francúzsky židovský filozof litovského pôvodu Emmanuel Lévinas (1906 – 1996), ktorý kritizuje západnú filozofiu pre jej prílišnú sústredenosť na subjekt a jeho autonómiu. Egocentrická motivácia západnej filozofie ju podľa neho paradoxne obrala o silu postaviť sa proti násiliu páchanému na iných. Bytie uväznené v sebe samom je totiž podľa Lévinasa odtrhnuté od svojho zdroja, ktorým je „ten druhý“.

  1. D. Hirsch Jr. (1928 – ) tvrdí, že autorov zámer je jediným normatívnym kritériom pre interpretáciu textu. Význam sa podľa neho tvorí jedine prostredníctvom vedomia. A vedomie je vždy vedomím niečoho. Pri určovaní významu reči a textu je preto nevyhnutné poznať intenciu, zámer autora.[14]

Záver

Reformácia sa prihlásila k princípu sola scriptura. Tým ale vôbec nestanovila raz a navždy nemenný a jednoznačný význam biblického textu. A už vôbec nás nezbavila povinnosti hľadať význam biblického textu pre nás osobne a pre spoločenstvo, ktoré tvoríme ako ľudia tu a v tejto dobe. Máme v rukách bohaté dedičstvo plynúce zo zápasov o správne porozumenie biblickému textu. Nevzdávajme sa ho. Bez takéhoto hľadania zmyslu biblického textu vo zvestovanom evanjeliu pre dnešného človeka stráca teológia a ňou formovaná cirkev svoju podstatu. Prestáva totiž byť creautra verbi, teda produktom zvestovaného slova Božieho.

(Skrátená verzia štúdie, ktorá vyšla v časopise Melanchton. Ondrej Prostredník, Evanjelická bohoslovecká fakulta Univerzity Komenského v Bratislave)

[1] HAGEN, Kenneth: Luther’s Approach to Scripture as seen in his “Commentaries” on Galatians 1519-1538, Mohr-Siebeck, 1993, s. 146; STUHLMACHER, Peter: Vom Verstehen des Neuen Testaments, Vandenhoeck & Ruprecht, 1986, s. 98

[2] WA 7,97,23n.

[3] POKORNÝ Petr: Hermeneutika jako teorie porozumění, Vyšehrad, 2005, s. 146.

[4] SPURGEON, C. H.: Es steht geschrieben, Wuppertal und Kassel, 1980, s. 31

[5] SPURGEON s. 33

[6] PIUS XII.: Rundschreiben über die zeitgemässe Förderung der biblischen Studien, Freiburg/Breisgau, 1947

[7] MAIER, Gerhard: Biblische Hermeneutik, Brockhaus, 1998, s. 122.

[8] SPINOZA: Tractatus theologico-politicus, vyd. G. Gawlick a F. Niewöhner, Darmstadt, Wissenschaftliche Buchgesellschaft, 1979, s. 231.

[9] STUHLMACHER, s. 185.

[10] Citované podľa BRATSCH, H. W. (vyd): Kerygma und Mythos II., Herbert Reich (1952), s. 207.

[11] POKORNÝ, Petr: Hermeneutika jako teorie porozumění, Vyšehrad, 2005, s. 155

[12] RICOEUR, Paul: Hermeneutik und Strukturalismus. Der Konflikt der Interpretationen I, Kösel-Verlag, 1973, s. 193.

[13] RICOEUR, s. 194.

[14] SCHMIDT, Lawrence Kennedy: Understanding Hermeneutics, Taylor and Francis, 2006, s. 134