Z milosti Božej (Grâce à Dieu)

Film Z milosti Božej (2019) získal na medzinárodnom filmovom festivale Berlinale Veľkú cenu poroty – Strieborného medveďa.

Francúzsky režisér François Ozon priniesol vo februári 2019 nekompromisný príbeh o zneužívaní detí kňazmi z diecézy Lyon. Dej filmu je inšpirovaný skutočnými udalosťami zo 70. a 80. rokov 20. storočia. Ozon pracoval na snímke niekoľko rokov tajne spolupracoval s reálnymi obeťami pedofilného kňaza – Bernarda Preynata.

V čase, keď sa dokudráma dostala do francúzskej distribúcie, prebiehal súd s kardinálom Barbarinom, arcibiskupom Lyonskej diecézy, ktorý zneužívanie detí diecéznym kňazom kryl. Ľudia okolo Preynata sa distribúcii filmu snažili všemožne zabrániť. Avšak v marci 2019 francúzsky súd uznal 86-ročného kardinála Philippa Barbarina vinným, aj preto že nepreskúmal dostatočne podozrenia voči Preynatovi, ktorý sa tak mohol naďalej stretávať s malými deťmi až do roku 2015, kedy odišiel do dôchodku. Kardinála Barbarina francúzsky súd odsúdil na šesť mesiacov podmienečne. Stal sa najvyššie postaveným francúzskym duchovným, ktorý bol odsúdený v rámci pedofilných škandálov v katolíckej cirkvi. Pápež František zatiaľ kardinálovu abdikáciu neprijal, čaká na odvolací súd.

Samotný Preynat bol zbavený kňazského úradu v júli roku 2019, teda až päť mesiacov po uvedení filmu, kedy cirkevný súd zistil, že Preynat sa dopustil „trestného činu sexuálneho charakteru proti neplnoletým osobám mladším ako 16 rokov” a zneužil svoju autoritu ako vedúci skautského oddielu. Dňa 14. januára 2020 začal vo francúzskom Lyone súdny proces, podľa ktorého hrozí katolíckemu kňazovi Bernardovi Preynatovi desať rokov väzenia. 74-ročný Preynat sa priznal k zneužívaniu približne 80-ich chlapcov.

Film Z milosti Božej bol uvedený v roku 2019 na medzinárodnom filmovom festivale Berlinale, kde získal Veľkú cenu poroty – Strieborného medveďa. V rámci Ozonovho portfólia patrí k jeho najkonvenčnejším. François Ozon išiel vždy akoby až za hranu, napríklad v mierne psycho-erotickom Bazéne (2003) alebo naposledy v Dvojitom milencovi (2017). Často sa vo svojich filmoch venoval ženám – 8 žien (2002) alebo Profesionálna manželka (2010), z ktorých niektoré poznáme aj zo slovenskej distribúcie. Tentoraz prišiel s čisto mužským svetom.

Z milosti Božej začína veľavravným záberom na Lyonského arcibiskupa Barbarina, ktorý stojí na balkóne hlavnej mestskej katedrály a pozerá na strechy mesta zvrchu. Je rok 2014. Následne režisér diváka zoznamuje s distingvovaným Alexandrom, ktorý má päť detí, žije v priestrannom byte s nadštandardným vybavením, navštevuje miestny katolícky kostol, pracuje v banke ako právnik a práve sa dozvedel, že kňaz – otec Preynat, ktorý ho pred rokmi ako 10-ročného sexuálne zneužíval v skautskom tábore, je naspäť v Lyone a stále pracuje s deťmi. Listom to oznamuje arcibiskupovi Barbarinovi, ktorý však sleduje iba ochranu cirkvi. Za účasti mediátorky sa Alexander stretáva aj s kňazom Preynatom. Hoci Barbarin zločiny pripúšťa, je zrejmé, že cirkev nemá žiadny úmysel Preynata odvolať. Stačí sa len modliť a primäť Preynata požiadať o odpustenie.

Prvá tretina filmu beží takmer bez dialógov. Cez filmové obrazy postavy čítajú zozbieranú korešpondenciu – žiadosti kardinálovi, e-maily mediátorky, odpovede Barbarina, ako aj apel na pápeža alebo trestné podanie na políciu. Všetko z archívu dospelého a nahnevaného Alexandra. Podobný spôsob používa Ozon aj v ďalších dvoch častiach filmu, kedy scenár vychádza priamo z prepisov vypočúvania na polícii, tlačových správ či listov rodičov zneužitých detí. Hoci sledujeme film, herci hrajú výsostne reálne situácie. Z tohto dôvodu sa o filme hovorí ako o dokudráme.

V druhej časti sa na základe Alexandrovho anonymného trestného oznámenia dá do pohybu iná skupina dospelých. Film je už dynamickejší. Najmä rôznorodosťou skupiny, prostredia ako aj spôsobenej ujmy. Hoci mnohí z obetí žijú v partnerských zväzkoch, niektorí ostali sami, majú psychické problémy, iní skončili samovraždou, niekto sa stále bojí hovoriť, niekto na cirkev zanevrel… Hlavným organizátorom je temperamentný Françoise, otec troch malých dcér, IT odborník. V detstve sa rodičom s bozkom od kňaza síce zdôveril, ale s bratom si len vyslúžil zákaz skautu. Listy Françoisových rodičov adresované arcibiskupskému úradu spred 30-ich rokov ostali však rovnako bez zodpovedajúceho riešenia ako listy Alexandra. V tejto časti sledujeme komplexnosť a mimoriadnu závažnosť celej tragédie – od flashbackových mini príbehoch samotných chlapcov v letných skautských táboroch, cez postoje ich rodičov až po súčasnosť. Obete vytvárajú občianske združenie (La Parole Libérée / Oslobodené slovo), zvolávajú tlačovú konferenciu, informujú verejnosť. Vytváarajú webovú a facebookovú stránku, kde sa zaznamenávajú ďalšie príbehy… Počet prihlásených obetí narastá. Stále však hľadajú živý prípad, ktorý ešte nie je premlčaný. Ozon vo filme taktiež nevynecháva tlačovku z marca 2016, kde sa kardinál Barbarin preriekol: „… ale ja osobne som nikdy nekryl ani jediný takýto čin. Vďakabohu (alebo z milosti Božej) je to všetko premlčané.“

V tretej časti vstupuje do príbehu jemný Emanuel, ktorý má vysoké IQ, epilepsiu, je bez zamestnania a životom sa len pretĺka. Práve na ňom skutočne vidieť, ako pravda pomáha a oslobodzuje. Emanuel po svojom coming oute je konečne šťastný, vstupuje do spoločenstva, v ktorom nemá tajomstvo a jeho život sa začína meniť. Preynatovi, s ktorým sa stretáva na polícii, nevie a nechce odpustiť.

François Ozon našiel pre svoj film ten správny odstup, prostredníctvom ktorého sa priblížil k tým najdelikátnejším udalostiam. Vyhol sa melodramatickým zvratom a k obetiam pristupuje mimoriadne citlivo a presvedčivo. Aj krátke flashbacky z minulosti sú poznačené detskou naivitou. Ozon sa vnára do mikrokozmu jednotlivých mužov, ktorí boli ako deti zneužívaní. Film je rozvážnou sondou do dospelých duší kontaminovaných sexuálnymi atakmi, dotýka sa témy pravdy, strachu, hnevu a odpustenia a v neposlednom rade skúma svedomie a obranné mechanizmy cirkvi ako inštitúcie.

Film Z milosti Božej, spoločne s Oscarom ovenčeným Spotlightom a poľským Klérom, je v posledných rokoch ďalšou zhnitou šupkou na cibuli, ktorú filmári ošúpali, aby cirkev obnažili. Je to zatiaľ boj s časom – niečo sa olúpe a niečo hnilé sa znovu objaví.