Znesvätenie najposvätnejšieho

Ľudia sú cennejší ako mnoho oltárov (Mt 10, 31)

Som hlboko zasiahnutý udalosťou, ktorá sa stala pred niekoľkými dňami v rímskokatolíckom kostole v meste New Orleans v USA. Miestneho kňaza načapali ľudia, ako v neskorých nočných hodinách natáča porno, v ktorom účinkuje spolu s dvomi dominami. Potiaľto je to možno asi so zhasnutím všetkých svetiel v okruhu 100 km a zažmúrením všetkých očí v rovnakom rádiu a z nejakého uhla trochu asi aj možno vysvetliteľné: pán a dámy sú “labužníci” a natáčali si to. Potiaľto sa neprevinili voči žiadnemu z civilných zákonov. Farár nie je ani prvý ani posledný (porov. napr. video, ktorý si natáčal istý poľský biskup v spoločnosti niekoľkých sporo odetých dám v latexe, ako je uvedené v poľskom filme Klérus). Avšak natáčanie onoho filmu sa odohrávalo v kostole a aby absurdnosti nebolo dosť, porno scény odohrávali na oltári… Tu mi stiahlo vnútro prvýkrát.

Druhýkrát, keď som sa pozrel do tváre onoho mladého farára na fotografii s neurčitým a neprítomným tupým výrazom.

Tretíkrát, keď som si prečítal, že jedna z predmetných “labužníčok” sa vyhlasuje za satanistku, ktorá prišla do New Orleans “pokoriť Boha”.

A štvrtýkrát, najviac, keď som pokračoval v premýšľaní nad princípom až šialenej zvrhlosti obsiahnutom v tomto akte z New Orleans, ktorý zasahuje ako žeravý kus kovu do zapáchajúcich vredov zločinov oveľa hnusnejších a vykalkulovanejších, než je konanie oných troch pomätených ľudí na oltári kostola.

Každý človek má v sebe niečo ako “priestor pre posvätno”, akúsi “svätyňu svätých” (porov. židovský chrám v Jeruzaleme). Je to nesmierne intímny a rovnako citlivý priestor v našej osobnosti, v ktorom si uchovávame niečo ako “schránku”, v ktorej túžime mať a nachádzať iskry prapôvodnej krásy, dobra a čistoty žiariacej ešte z čias, keď neboli rozleptané temnotou okolností a egoizmom ľudských rozhodnutí. Jedni bádatelia ľudskej bytosti tvrdia, že táto schránka naozaj uchováva iskru praneporušenosti. Iní sa nazdávajú, že schránka je prázdna, lebo všetko pôvodné dobro a krása boli zničené. Na túto schránku si najčastejšie robí nárok náboženstvo, no ona spočíva ešte hlbšie, než siahajú sociokultúrnopsychologické vzorce náboženského myslenia a správania sa. Je v nej dôverná túžba po neporušenosti a rýdzosti, pravde a pokoji uprostred rôznorodých škaredostí, ktoré sa ku nám dostávajú zvonka od iných, či idú k iným z nášho vnútra. Pre niekoho je touto schránkou pritúlenie si malého dieťatka. Pre iného láskyplné milovanie sa. Pre ďalšieho premoženie mohutnosťou a krásou lesa, rieky či horského masívu. A ďalší to nachádza v hudbe, maľbe, sochách, divadle, atď. Pre mnohých je to prebývanie Boha v človeku a zároveň človeka v Bohu.

Židovstvo túto schránku urobilo zmyslami vnímateľnou archou zmluvy a uchovávalo ju v chrámovej svätyni svätých. Časť kresťanstva neskôr umiestnilo túto “schránku svätosti” do prednej časti kostola a nazvala ju svätostánkom ako súčasťou oltára, na ktorom sa sprítomňuje to najposvätnejšie z posvätného: posledná večera Ježiša a apoštolov, mystické spojenie božského a hmotného v chlebe a víne. Nič nie je tak úzkostlivo chránené našimi emóciami a presvedčeniami, ako táto schránka posvätnosti. A je to tak zaiste správne.

A rovnako nie je nič tak jednoznačne, exaltovane a spontánne trestané, ako znesvätenie najposvätnejšieho. Kto sa dotkol archy zmluvy, zomrel. Kto znesvätí svätostánok, oltár, spôsoby chleba a vína je exkomunikovaný z cirkvi najprísnejším spôsobom.

Čítal som časti príhovoru biskupa, keď znovu posviacal oltár v onom americkom kostole. Ten znesvätený dali spáliť. Biskupov tón bol rozhorčený a pohnutý. Oprávnene. Veď nevedno, či je možné temnejším spôsobom znehodnotiť najposvätnejšie miesta katolíckeho náboženstva. Snažil som sa vžiť do jeho kože i do kože prítomných veriacich a behal mi z tej predstavy po chrbte mráz…

A potom som sa zamyslel nad iným. Na začiatku židovstva aj kresťanstva nestál v centre posvätnosti žiaden predmet. Centrom bol človek. Boh sa zhováral s človekom bez toho, aby k tomu potreboval oltáre, schránky, predmety znázorňujúcu posvätnosť. Bolo to ako rozhovor dvoch milujúcich sa bytostí: srdce pri srdci, myseľ pri mysli. Nebolo treba slov. V kresťanskej cirkvi veríme, že Ježiš Kristus, Boží Syn prišiel, aby vykúpil a spasil človeka. Neprišiel kvôli kostolom a oltárom. Prišiel kvôli človeku. Miestom najposvätnejším bol vtedy človek. Tomáš Halík (Čas prázdných kostelů, str. 43) hovoril v pôstnom období dramatického roku 2020: „Pro náboženství je osudné splést si symbol s realitou, k níž poukazuje, jinak řečeno: plést si prst, ukazující na měsíc s měsícem samotným. Taková záměna je úrodnou půdou pro plevel fundamentalismu a pověry, pro tento plevel dusící skutečný růst víry“.

Dejiny dosvedčujú, ako nesmierne bol a je človek znesvätený a znesväcovaný. Ako veľmi sa šliapalo a šliape po ľudskej dôstojnosti, hodnote a ľudských životoch, a to dokonca v mene Ježiša Krista! Najposvätnejšia posvätnosť sa subtílne a zbožne presunula z človeka na oltáre, sviatosti, relikvie, budovy, dokonca časti náboženského odevu. Je totiž jednoduchšie v tisícoch sentencií zaoberať sa prítomnosťou Boha v predmetoch, gestách a slovách (sviatosti), než v tichu kontemplovať Božiu prítomnosť v človeku tak, ako v tichosti kontempluje mama či otec zázrak života a lásky pri postieľke ich spiaceho bábätka. Ľudský život sa pritom stal iba nahraditeľnou komoditou, zdrojom financií pre stavbu posvätných budov a výrobu posvätných predmetov…

Hrozná vec mi napadla v súvislosti s historickým pohľadom na kresťanské náboženstvo a cirkev: čím sa líšia náboženské vojny (a dodnes pretrvávajúca religiózna nenávisť), mučenie, upaľovanie, ničenie intelektuálnych a duševných životov nekonformných mysliteľov od znesvätenia oltára v New Orleanse? Tým, že človek je “iba” človekom” a oltár je “až” oltárom? Či nie je sviatosť krstu, ktorým sa človek stáva Božím dieťaťom viac než pomazanie oltára, kalicha či kostola?

A ešte hroznejšia vec mi napadla v súvislosti s nedávnym až súčasným dianím v cirkvi: Čím sa líšia pedofilné praktiky niektorých cirkevných reprezentantov (a je ich viac než tisícky…) od poškvrnenia svätého predmetu? A čo je najhoršie: ku komu prirovnať biskupov roky nielenže kryjúcich vysvätených znesvätiteľov ľudských (detských) životov, ale prekladaním na ďalšie pastorálne stanice ich posielali ako vlkov labužníkov medzi nové stáda bezmocných jahniatok? Akým veľkým nepriateľom mnohých kresťanských náboženských fundamentalistov je Ježiš Kristus poukazujúci na človeka ako “svätyňu svätých”! A ako veľmi pre mnohých neznesiteľný musí byť pápež František, ktorý poukazuje na túto podstatnú pravdu o Bohu prebývajúcom v srdci človeka tak, ako prebýval vo veľsvätyni Jeruzalemského židovského chrámu!

Veľa ľudí si sťažuje na súčasnú postmodernú spoločnosť ako na ničiteľku tradičných hodnôt a zabehnutého spoločenského poriadku. Na druhej strane mince postmoderny a možno až postkresťanstva je to, čo tam bolo úplne na začiatku: človek. Pokúsme sa odmocniť človeka ako mieru individuálneho dobra a nájsť človeka ako svätyňu svätých. Niekedy je to ľahké hľadanie a nachádzanie. Inokedy ide o celoživotnú a nesmierne dramatickú námahu. Lebo v každom človeku, aj v tých troch z New Orleans, je schránka. A v tej schránke miesto pre iskru čistého dobra, krásy a nehy.