A genocída a hladomor a stále znova …

Sviatok biskupov Timoteja a Títa. Deň pamiatky na obete holokaustu.

Rímske katakomby

Zopár strohých správ spred dvoch tisícročí o dvoch mužoch z blízkosti apoštola Pavla. Cirkev sa k nim obracia ako ku svätým. Lebo boli vtedy na počiatku a boli blízko iných kresťanov. Žili v dobe, kedy ešte k autenticite pastierstva neboli potrebné doktoráty z teológie. Ani bezúhonné cévéčko a lojalita k cirkevným štruktúram. Bola len viera v Boha a Ježiša, život a služba. Jedno pretavené v druhom a treťom a opačne a všetko navzájom. Vyznanie viery apoštolov iba vznikalo. Sviatosti boli dve. Ľahkosť a nadšenie z počiatkov, tak podobné ľahkosti a nadšeniu počiatkov všetkého, bolo zaťažené ťažobou a bolesťou prvých prenasledovaní ľudí, ktorí sa rozhodli vnímať svet (svoj i univerzum) cez optiku učenia rabbiho z Nazareta. A najmä: verili, že napriek tomu, že zomrel, je stále s nimi, nezostal zomretý. Ježiš vtedy dávno v odľahlom konci spoznaného sveta učil o najväčšej moci lásky. Lásky zakotvenej vo viere. A jeho nasledovníci týmto učením žili a šírili ho svojimi slovami a životmi.

Učenie o moci a univerzálnosti lásky bolo potlačené mučením a smrťou. Absurdné a predsa tak reálne a historicky potvrdené a stále potvrdzované. Nikto nie je väčším nepriateľom mnohých než ten, kto sa snaží šíriť pokoj. (Presne podľa vzoru Ježiša Krista).

Napriek tomu moc kresťanskej cesty sa pretlačila ďalej cez mučenia, stínania, predhadzovanie levom v koloseách, upaľovaniu potretím smolou a ukrižovávaniu.

2000 rokov sa kresťanstvo vžívalo do rôznych kultúr na celom svete. A nevžívalo. Stalo sa náboženstvom, v mene ktorého sa ľudia vraždili, upaľovali, prenasledovali.

A milovali, odpúšťali si, pomáhali si, prekonávali spoločne životné problémy.

Po 2000 rokoch uživotňovania kresťanstva na svete nastal tektonický zlom histórie: koncentráky. To znamená 6 miliónov priemyselne zavraždených mužov, žien a detí. Napriek odporu, napriek Bonhoefferovi a spol. či von Galenovi.

Alebo sovietke gulagy. To znamená ďalšie milióny zabitých mužov, žien a detí (vrátane ukrajinského hladomoru).

Nie, neprekvasilo.

A prekvasilo. Životy Bonhoeffera, Kolbeho či von Galena a im podobných. A toľkých im podobných, ktorí súcitili, prekonali strach a skrývali Židov, vystavovali falošné krstné listy, podvádzali, riskovali, len aby nezabili ľudskosť v sebe, keďže už bola zabitá v spoločnosti.

Alebo prechovávali kresťanskú vieru a iné náboženské presvedčenia napriek násilnej ateizácii socialistickej spoločnosti.

Dnes: (pravoslávne) Rusko dupká pri (pravoslávnej) Ukrajine, lebo (protestantská) Amerika. Ukrajina nedupká pri hraniciach s Ruskom, lebo Američania, ale sa bráni. V konflikte už zahynulo niekoľko tisíc synov a dcér, bratov a sestier, otcov a matiek… Koľkí stratili domovy, istoty, sny?

Alebo utečenci: tí naozajstní, ktorí utekajú s tým najnutnejším a s deťmi na rukách, aby si zachránili holé životy a našli zmysel života. Lebo zmysel na umieranie je hneď poruke.

A mnohí kresťania chcú potápať lode s utečencami, ľuďmi. Alebo ich posielať nazad, kde čaká smrť. Chcú zabíjať (opäť) v mene kresťanstva, lebo sa obávajú, že tí iní budú zabíjať. Alebo len tak, kvôli bezpečnosti vlastného komfortu.

Tak prekvasilo, či neprakvasilo?

Minulý rok prišiel na Slovensko pápež František. “Prišiel obrátiť katolíkov na kresťanstvo,” (Facebook).

“Blahoslavení šíritelia pokoja.” (Evanjelium) A je jedno, či hovoria po rusky či po anglicky. Či nemecky. Alebo francúzsky. Alebo po slovensky.

Dvaja mladí biskupi z počiatkov cirkvi verili, milovali, siali zbožie slova o ceste nachádzania cez straty, naplnenia cez vyprázdnenie svojho ega. Boli by to robili, ak by vedeli, ako s ich vierou, láskou a zbožnosťou naloží svet? A budeme nakladať my?

Prekvasuje či neprekvasuje?