Amish women at the beach, Chincoteague, Virginia, USA Foto: Pasteur, 2007
Ak nahotu na pláži, úplnú alebo skoro úplnú, považujete za nemorálnu, nájdete si hygienické dôvody aj normy v centimetroch nad koleno alebo pod zadok. Každý predsa vie, že ak sa nosia krátke sukne, prechladnú vaječníky. Nedovolíte odhaliť lýtka, obmedzíte bikiny, zakážete monokiny. Včera ste varovali pred vyzliekaním a dnes varujete pre obliekaním. Zakážete moslimkám v bazéne burkiny a mníškam na pláži habit.
„Cirkev, pokiaľ sa chce pravdivo držať Krista, nemôže v danom smere ustúpiť. Ako jedna z mála v dnešnom svete totiž vie, že sú veci, o ktorých sa nediskutuje. Aj keď si tí okolo myslia pravý opak.“ píše Karol Lovaš a luteránski biskupi prvý raz citujú katolíka na svojej webovej stránke. To „nediskutuje sa“ sa nevzťahuje na SSS alebo XXL plavky. Diskutovať sa nemôže o čomkoľvek, čo práve Cirkev s veľkým „CCC“ vyhlásila. Najmä v zóne sexuality. Áno, v tom sú evanjelickí a katolícki biskupi, žiaľ, naozaj zajedno. Sedlajú však koňa, ktorý ich povláči, lebo s väčšou pravdepodobnosťou platí obrátená veta. Rozhovor Gianniho Vattima (G. V.) s Richardom Rortym (R. R.) sa končí krátkou spoločnou úvahou o prirodzenosti a sexuálnej morálke. „R. R. … domnívám se, že pokud by se církve vzdaly pokusů diktovat lidem sexuální chování, přišly by o smysl své existence. Při životě je totiž udržuje tato hluboká, ve freudovském duchu vysvětlitelná touha po čistotě, po rituální čistotě. Je zde něco hlubokého, na co je možné se odvolávat, a církve se na to také odvolávat umějí. Jakmile je však křesťanství zredukováno na požadavek, aby jediným zákonem byla láska, ideál čistoty ztrácí důležitost. G. V. To je v dnešní době stále aktuálnější, protože všechny ty představy mravní čistoty a sexuální morálky církev aplikuje na otázky bioetiky, a proto otázka bioetiky nabývá na významu, neboť porušování sexuální čistoty lidi už nijak zvlášť nezajímá, ani když se týká kněží. Když ovšem dojde na modifikace DNA, stává se důležitost této otázky zjevnější, stejně jako absurdita postoje církve k ní. Možná, že postoj církve k otázkám spojeným se sexem zlikviduje právě bioetika. R. R. I to je možné. G. V. A snad se nyní, v době AIDS, změní i názor na zakazování ochranných prostředků. Je to absurdní, ale papež to nemůže vyslovit nahlas, protože by tak vystoupil proti církvi. R. R. Ano. Pokud by něco takového prohlásil, znamenalo by to, že neexistuje žádná „přirozená“ sexualita.“
Karol Lovaš cituje biskupa Václava Malého, podľa ktorého reálne hrozí „zámerné plodenie detí v homosexuálnom vzťahu, pričom dôsledky plynúce z takéhoto plodenia dieťaťa sa nedajú postihovať vzhľadom k tomu, že je zaručená anonymita darcov.“
Po prvé, anonymita darcov je relatívna. Krajiny, v ktorých majú konzervatívci prevahu, si vydobyli právo na svojstojnosť členských štátov EÚ v etických otázkach. Preto Českej republike nik nebráni, aby, naopak, darca mal povinnosť strpieť stretnutie so svojím biologickým dieťaťom a priznať sa k nemu. Daktoré krajiny vidia väčšiu polovicu na strane práva darcu na anonymitu, iné na strane práva dieťaťa poznať svojho biologického otca alebo matku.
Po druhé, Lovaš cituje české pomery, ale tam majú homosexuálni partneri uznané rozsiahle práva. Na Slovensku argumentovali (katolícki) oponenti registrovaného partnerstva napr. takto: homosexuálni partneri/partnerky sa dožadujú práva sprevádzať svojho partnera/partnerku keď zomiera v nemocnici. Chcú mať právo na informácie o zdravotnom stave ako každý iný „blízky človek“ a vzájomne sa o seba postarať (na jednej strane starostlivosť, na druhej možnosť dediť). Odpoveď kresťanských politikov bola, že všetko toto si môžu homosexuálni partneri zabezpečiť v rámci aktuálne platných zákonov, napr. testamentom, alebo notárskou zápisnicou. Takže to znamená, že ak sa homosexuálni partneri prepracujú ku dieťaťu pri dodržiavaní platných zákonov, tak sa riadia odporúčaním prinajmenšom kresťanskej demokracie, ak nie aj samotných biskupov.
Lovaš kritizuje protestantské „cirkvi a cirkvičky“, lebo v boji za slobodu a práva nenachádzajú pochopenie ani u tých, za ktorých sa zasadzujú. Záleží na veľkosti? Ak nemôže mať „cirkvička“ pravdu, prečo si máme pamätať hlas biskupskej menšiny v evanjelickej cirkvi? Aj Lovaš je príslušníkom minoritnej skupinky „rehole a reholičky“, premonštráti majú na Slovensku 20 členov. Na záver si dovolím prekrútiť citát: „Hlas biskupov by sme si mali zapamätať. Aby sme sa raz nemuseli sťažovať, že nebol nikto, kto nás pred skratkovitosťou nimi zvolenej cesty nevaroval.“