Nedeľná nekázeň denníka N a odkaz na podcast.
Keď nás zabíjajú na Ukrajine alebo pred Teplárňou, sľubujeme, že nikdy nezabudneme. Ako dlho trvá nikdy?
Na Dušičky si dávam záležať, aby som si pripomenul čo najviac ľudí, ktorí sú mi dajakým spôsobom blízki. Ale moja pamäť nevládze spomínať hlbšie ako po prvú svetovú vojnu, podopretá rozprávaním starého otca a pomníkmi pred kostolom v každej dedine. Potom je na rade druhá svetová vojna aj s partizánmi a holokaustom. A cez ruskú okupáciu v roku 1968 som už na dnešnej Ukrajine. Spomeniem si aj na osobnosti známe z verejného života, ale najviac duše venujem tým dušičkám, čo sú mi bližšie ako košeľa pod kabátom. V mojej spomienke žijú a menia sa.
Časom všetko bledne, stráca sa a zmenšuje, ostáva len to dobré a ešte ho pribúda. Ako láskavosť, čo vyrastá z tvrdosti života, v ktorom rozochvení stáli ako na teľacích nohách. Ich myseľ a činy, ktoré vyzerali také nehotové, dozrievajú za prahom, cez ktorý ich už len tušíme. Neviem, či to bude večne, ale určite dlhšie, ako keby koniec bol koncom.
Neuroveda hovorí, že mozog máme väčší ako nohy, a preto sa musí vyvíjať až tri roky od počatia, kým je použiteľne ľudský. Ale čo ak je náš mozog až taký veľký, že musí ešte dozrievať aj po smrti? Možno preto pociťujeme prechod poza smrť ako súvislý dej. Život, ktorého rozvrh sme sotva stihli rozpracovať, vnímame ako život večný.
Ponad našu deravú spomienku nás so všetkými víťazstvami nad utrpením spájajú príbehy silných aj silné príbehy slabých. Našich postrácaných blízkych aj najbližších. Nikdy nezabudnime, že sa máme stále snažiť nezabúdať.