December 2023

Na základe bádania umenovedcov, historikov a jazykovedcov sa v súčasnosti, aj napriek pretrvávajúcej odbornej polemike odvažujeme tvrdiť, že na južných svahoch Tribečského pohoria, východne od Nitry, stojí, s veľkou pravdepodobnosťou už od konca deviateho alebo začiatku desiateho storočia, malý, dejinami skúšaný a mnohokrát prestavaný kostol. Na základe toho, čo dnes vieme a predpokladáme, patrí kostoliansky kostolík spolu s chrámami v Kopčanoch a v Nitrianskej Blatnici medzi tri najstaršie stojace kostoly na Slovensku. Postavené boli ešte v období, ktorému hovoríme veľkomoravské. Neďaleká Nitra bola vtedy dôležitým centrom Veľkej Moravy a ešte nechyrovala o tom, že raz bude aj centrom údelného vojvodstva, teda „trenažérom“ pre nádejných uhorských kráľov. Ale to sa udialo až v polovičke jedenásteho storočia. Hrad na vrchu Gýmeš ešte nestál, postavili ho až po vpáde mongolských vojsk, v polovičke trinásteho storočia.

Kostoľanoch pod Tribečom vidíme na jednej z najstarších fresiek na území dnešného Slovenska a podľa dnešných poznatkov i v stredovýchodnej Európe obyčajný, bežný príbeh narodenia dieťaťa v interpretácii majstra z prelomu desiateho a jedenásteho storočia. Podľa biblickej legendy, ktorú v nejakej verzii v strednej Európe pozná väčšina jej obyvateľov, v stajni, medzi zvieratami, z dnešného pohľadu v úplne nevhodnom a nehygienickom prostredí, sa mladej židovskej matke Márii narodilo dieťatko. Pre majstra spred tisícročia bol takýto príbeh a prostredie miesta narodenia omnoho bližší, ako nám ľuďom dvadsiateho prvého storočia.

V kostolíku je šero, aj keď sa do malých okien v hornej časti južnej steny opiera poludňajšie slnko. Napriek všetkým úpravám z dvadsiateho a dvadsiateho prvého storočia sa snažím predstaviť si kostol z obdobia, keď sa začal formovať uhorský štát. Pozerám sa na starobylé, ešte predrománske fresky a snažím sa čítať ich posolstvo. Identifikujem scénu narodenia. Na nej je dominantná matka Mária na lôžku, za ňou batoľa v jasliach, pri ňom stojí anjel a slabo viditeľný vôl a osol. V popredí sú dve devy, ktoré kúpu malého Ježiša a napravo od nich sedí Jozef opierajúc sa o svoju palicu.

Zaujíma ma, ako fresku v tomto šere majster maliar zhotovoval. Netuším ročné obdobie, počasie v dňoch, keď ju maľoval, a rovnako ani jeho vek, aký mal zrak a citlivosť prstov na chlad… Predstavujem si, ako stál či kľačal na lešení, kúsok od neho blikotajúcim svetlom horela sviečka či fakľa, ktorá osvecovala práve nanesenú vápennú omietku a súčasne mohla ohriať jeho skrehnuté prsty… Jeho úlohou bolo naniesť na giornatu, na dennú porciu čerstvej omietky, viacerými štetcami rôzne farby tak, aby sa prepojili s omietkou, skôr než vyschne. Lebo inak by to nebola maľba al fresco, teda do čerstvej, ešte vlhkej omietky. Evidentne sa mu to podarilo, lebo obrazy, ktoré vtedy namaľoval na stenu, môžeme vďaka nemu, ale i reštaurátorom, umenovedcom a miestnym farníkom obdivovať aj dnes.

Príbeh z fresky interpretuje rozprávanie evanjelistu Lukáša. O príbehu nezvyčajnej noci narodenia malého Ježiša, počas ktorej sa prekvapení a vystrašení pastieri z plání neďaleko Betlehema vybrali na miesto, o lokalizácii ktorého im anjel, pre nás, ľudí dvadsiateho prvého storočia, povedal veľmi neurčito: „Nájdete dieťatko zavinuté do plienok a uložené v jasliach“. Nespochybňovali, nemudrovali. Išli. Netušili kam. Žiadne Google mapy s navigáciou. Iba „Nájdete…“ O ukončenej návšteve Lukáš následne píše, že keď sa pastieri vrátili, „oslavovali a chválili Boha za všetko, čo počuli a videli, ako im bolo povedané“. Boli vďační, lebo sa odvážili, videli a zažili.

O tridsať rokov neskôr niečo podobné zopakovali priatelia vtedy už rabbiho Ježiša, ktorým dnes hovoríme učeníci, apoštoli. Avšak v omnoho ťažšej situácii, po jeho smrti potupným ukrižovaním. Pre mňa sú ľudia, ktorí žili s Ježišom pred dvoma tisíckami rokov veľkou inšpiráciou. Nerezignovali, nezosypali sa, keď prišli o svojho učiteľa. Uverili mu. Prekonali strach, nepodľahli neistote, nepohodliu a hroziacim dôsledkom. Bez tohto postoja by sme si nemali prečo a ako pripomínať narodenie dieťatka, z ktorého vyrástol a dospel zrelý a múdry muž, dnes známy aj v našich končinách, hoci v prispôsobenej stredoeurópskej podobe.

Ak by sa vtedajší majstri tesári a ich pomocníci, rybári, roľníci či vinohradníci z okolia Genezaretského jazera po zážitku jeho smrti vzdali a chceli, aby ich nejaký silný a mocný politik či kňaz chránil a riešil ich životnú situáciu, dnes by na našom území a v Európe nestáli chrámy na počesť a oslavu Ježiša. Tí ľudia vtedajšej každodennosti pochopili svojho rabbiho a začali robiť tak, ako hovoril on. Premýšľali, stretávali sa, rozprávali sa, povzbudzovali a konali. Nečakali pomoc ani sľuby tých, čo mali moc. Porozumeli, že svoj život si môžu naplniť iba oni sami, že je dôležité konať a tvoriť také prostredie, v ktorom sa rozvíjajú nielen oni, ale i ďalší ľudia v ich okolí, že dôležitý je každý človek. Lebo nezáleží ani na jazyku, ani národnosti, ani pohlaví, ani farbe pleti (List svätého Pavla Galaťanom, 3,28). Jedno z nosných posolstiev Žida Ježiša sa nestratilo v prekladoch – dôležitý je každý jeden človek v úcte pred tým, komu on hovoril abba, otec. Pred Bohom.

Prajem nám, aby adventné premýšľanie a konanie malo na nás i naše okolie taký vplyv, ako fresky na výzdobu chrámu. Tak, ako stredovekí majstri vedeli správne namiešať maltu a naniesť ju na stenu. Aby sme konali správne a včas, aby sa farby prepojili s omietkou a vytvorili trvalé dielo.

Kristus kráľom Slovenska

Už ste určite počuli metafory ako televízne nebo, nebíčko v papuľke a či futbaloví a hokejoví králi. Neviem či ste niekedy prišli na chuť metaforam o filmových či televíznych bohoch a bôžikoch a tomu zodpovedajúcim geografickým lokalizáciám príbytkoch božstiev. Faktom je, že od metafor sme sa presunuli takpovediac do vecnej roviny ich doslovného chápania, vysvetľovania a následných kontroverzií ohľadom ich pravdivostnej hodnoty. Preto som ochotný veriť, že Štefan Kuffa nežartoval, keď hovoril o tom, že kráľom Slovenska by sa mal stať Ježiš Kristus. A že to myslel síce metaforicky, ale všetci to pochopili doslovne. Lebo…

 Peklo je v strede Zeme

Pamätám si jednu epizódu ako nám na Teologickom inštitúte Cyrilo-metodskej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského vysokoškolský učiteľ Alojz F. vysvetľoval na prednáške dogmatickej teológie lokalizáciu neba a pekla. Budem parafrázovať: Keďže vieme, že Zem je guľatá, je celkom isté, že peklo sa nachádza v strede Zeme. Lebo kdekoľvek sme na zemskom povrchu a ukážeme smerom dole, tak nepochybne to smeruje do jej žeravého zemského jadra. Tomu zodpovedajú metafory o neuhasínajúcom pekelnom ohni. Máme však problém presne povedať, kde je nebo. Lebo na našej guľatej planéte ukazujúc nahor smerujeme kdekoľvek a vždy inam v nekonečnom vesmíre. Nebo sa teda lokalizovať nedá.

 Intronizácia slovenského kráľa

Pri výzve štátneho tajomníka ministerstva kultúry sme sa dozvedeli, že nebo by bolo možné lokalizovať na Slovensko. Prečo? Ježiš Kristus ako kráľ Slovenska je podľa vierouky rímskokatolíckej cirkvi a jej liturgického sviatku Krista Kráľa, ktorý katolíci oslavujú na konci svojho liturgického roku kráľom vesmíru. Po jeho intronizácii za slovenského kráľa by sa tak dalo o čosi jednoduchšie lokalizovať nebo, keďže kde je kráľ, tam je aj jeho kráľovstvo.

 Realita prekonáva paródiu

Tento text sa čitateľom možno zdá ironický ale nie je to tak. Keď sa v sprievode poslancov ĽSNS prechádzal po parlamente Marián Kuffa so sochou Jezuliatka, upozornil som na fenomén novej úrovne argumentácie v našom politickom priestore. Jazyk metafor a literárnych druhov a obrazov vstúpil do legislatívneho zboru. Marián Kuffa v parlamente s gýčovou soškou a kŕdlikom svojich sympatizantov v sprievode Milana Mazureka už nenechával priestor na pochybnosti. Aktivistická skupinka Zastavme zlo z Istanbulu vtedy, v máji 2018 o sebe povedala niečo veľmi dôležité. Začala vnímať ĽSNS ako svojho strategického spojenca. Štefan Kuffa sa dostal v roku 2020 do parlamentu na kandidátke neoľudáckej ĽSNS.

Z jej vlajky postupne zmizol gardistický dvojkríž. Dohovor o domácom násilí na ženách a o jeho predchádzaní však ratifikovaný nebol a po Slovensku obchádza vymyslené strašidlo rodovej rovnosti a vymysleného džendžeru. Za výdatnej spolupráce režisérov hybridných informačných operácii a politikov. Komunisti hovorili o štvavých vysielačkách, dnes počúvame ako demokraticky zvolené kádre hovoria o nepriateľských médiách. Mohli by sme uvažovať, že je to možno práve preto, že dnes už „nepriateľské“ médiá pridlho „vyvážene“ dávali priestor politikom, ktorí demokraciu používajú len na jej oslabenia a zničenie.

 Nepreceňujme kritické myslenie

Návšteva vtedy bizarného kŕdlika s vystrašenými pohľadmi a so soškou v ruke v parlamente bola symbolikou, ktorú mal povinnosť dešifrovať každý vnímavý a demokraticky zmýšľajúci človek. Čo sa však stalo?  Po fašistoch sa do Národnej rady dostali už aj náboženskí fundamentalisti.  Vtedy si boli parlament pozrieť zvnútra. V sprievode neoľudákov a fašistov. KBS sa k situácii vtedy vyjadrila veľmi rezervovane. Bolo to zrejmé pri jednoznačných postojoch v iných otázkach .

Ba čo viac: Vtedajší kritici Kuffovho predstavenia boli označení za nepriateľov národa či cirkvi. Tentoraz sme sa trochu posunuli.

Dnes sa aj KBS trochu strhla. K výzve Štefana Kuffu k intronizácii Ježiša Krista za kráľa Slovenska sa KBS vyjadrila o čosi jasnejšie. „Chrám je miestom modlitby a nemá byť priestorom pre apely, ktoré rozdeľujú veriacich. Miešanie politickej agendy s duchovným slovom vyvoláva nevôľu a negatívne reakcie, ktorým rozumieme,“ píše sa v stanovisku KBS. Stanovisko trnavskej arcidiecézy bolo „vyvažujúce“ v zmysle známeho „pravda je uprostred“: „Boli sme informovaní, že vystúpenie vyvolalo pozitívne, aj negatívne reakcie. Obsah príhovorov je však záležitosťou každého prednášajúceho a arcidiecéza nijako nevstupuje ani do obsahu, ani do formy“.

 Východisko existuje

Okrem popisu a sumarizácie situácie, ktorá vzbudzuje pobavenie by som rád upozornil ako veriaci človek poznajúci metaforické vyjadrenia ľudovej zbožnosti aj na základe poznania praktizovania viery veriacimi ľuďmi v prostredí, ktoré odborne a profesionálne poznám. Zároveň je dôležité aj pochopenie náboženského jazyka v podaní ľudovej zbožnosti ale aj z hľadiska interpretácie biblických textov a ich teologickej interpretácie. Tieto interpretácie musia pri konaní jednotlivcov však prejsť skúškou správnosti.

Nejde o teóriu a prax. Ide totiž o prepojenie a celok zvyčajného správania človeka. Nejde o to, aby veriaci ľudia reprodukovali to, čo si pamätajú z hodín katechizmu či náboženskej výchovy. Konanie a rozhodovanie veriacich ľudí v dnešnej spoločnosti má stáť na humanistickom základe. Pohľad na život a pôsobenie človeka by mal byť inšpiratívny svojim „prevedením“ a kultúrou. Opravdivosť prežívania a pocitov musí spájať to, že iní sa budú cítiť v jeho prítomnosti aj akceptovaní aj rešpektovaní. Túto vrúcnosť autentickej kresťanskej viery nie je možné realizovať bez empatie a takého konania, ktoré bude budovať spoluprácu a solidaritu.

Ako sa to dá? Mikrofóny je potrebné dať iným ľuďom. Aj na teologických fakultách štátnych univerzít je čas sa nad tým zamyslieť. Ako teológ a pedagóg totiž celkom zreteľne vidím, že Biblia a jej teologické či laické interpretácie sa bez empatie, otvorenosti a spolupráce s ostatnými spoločenskými a prírodnými vedami stáva skôr inšpiráciou pre zábavné programy ako pre seriózne debaty.

 Namiesto zhrnutia

Keď sa v sprievode poslancov ĽSNS prechádzal po parlamente Marián Kuffa s gýčovou soškou Jezuliatka a kŕdlikom svojich sympatizantov v sprievode Milana Mazureka, ukázal, kto je jeho spojenec. Tak sa po fašistoch do Národnej rady dostali už aj náboženskí fundamentalisti. Jeden z nich, Štefan Kuffa, vyzval k intronizácii Ježiša Krista za kráľa Slovenska. KBS napriek jemnej bratskej korekcii v oboch prípadoch zaujala nejednoznačné stanovisko. Pravdepodobne je to jej zámer posilňovať zakliate slovenské status quo. Slovenskí biskupi a dekani teologických fakúlt nechcú prevziať akademickú ani morálnu zodpovednosť za kuffovskú úroveň teologickej reflexie a prežívania osobnej viery na spoločenskej rovine. A jej dôsledkov.

Dospelá kresťanská viera však nie je povera. Ak má teológia ambíciu byť študijným odborom s niekoľkými teologickými fakultami na štátnych univerzitách, musí sa vedieť na úrovni doby v efektívnom dialógu vysporiadať s insitnými interpretáciami na úrovni hoaxov a konšpirácií. To sa udeje len v transdisciplinárnej spolupráci a nie v  pestovaní exkluzívnej výnimočnosti a pravovernosti. Replikácia vyhlásení insitných náboženských samoukov sa dostala na úroveň tých, čo liečia rakovinu Savom. A k tomu prispieva aj teológia, ktorá rezignuje na ambíciu byť vedeckou disciplínou a robí z nej kuffovskú humoresku.

November 2023

Medená Bystrica, strieborná Štiavnica, zlatá Kremnica. Aj takto sa zvyknú označovať dnes stredoslovenské, vtedy hornouhorské banské mestá, ktoré mali v stredoveku pre pokladnicu uhorského kráľa kľúčový význam. Dokonca v určitých obdobiach patrili medzi najvýznamnejšie a najbohatšie banské oblasti na svete. Tieto mestá boli geograficky susedia, úzko spolupracovali, riešili mnohé rovnaké problémy, mali niektoré spoločné orgány (súd, spoločné zastúpenie u kráľa v Budíne…) a aj kráľ im spoločne udeľoval privilégiá. Avšak veľkú časť stredoveku boli v troch rôznych stoliciach, župách. Banská Štiavnica na severe Hontu, Kremnica v severnom Tekove a Banská Bystrica na západe Zvolenskej stolice. V súčasnosti, keď sú utlmené banícke činnosti, sa nachádzajú v jednom územnosprávnom celku – v Banskobystrickom kraji.

Banská Štiavnica sa začala stavebne rozvíjať od konca 12. storočia. Je to obdobie, keď vzhľadom na nízke výnosy z povrchovej banskej činnosti povolal kráľ Gejza II. kolonistov z nemecky hovoriacich oblastí, z Tirolska a Saska. Dôvod pozvania boli v Uhorsku vtedy neznáme technológie hlbinného dobývania rúd a ich spracovanie, ktoré mali priniesť so sebou. Pôsobenie cudzích „hostí“ (latinsky hospites) znamenalo ekonomický vzostup obyvateľov mesta, stavebný rozvoj a zlepšenie podmienok pre ich život. Ó, aká to podobnosť s tým, odkiaľ prichádza know how a investície od deväťdesiatych rokov minulého storočia…

Medzníkom v stavebnom vývoji prosperujúceho mesta bola prvá polovica 40. rokov 15. storočia. Štiavnica zažila vypálenie, devastáciu a vyvraždenie časti obyvateľov znepriatelenými vojskami uchádzačov o trón v roku 1442. A v roku 1443 poškodilo domy, chrámy, banské diela a zmenilo výzor mesta jedno z najsilnejších zemetrasení na území dnešného Slovenska. Následná obnova mu dodala podobu neskorej gotiky a neskorších architektonických štýlov.

V osemdesiatych rokoch 15. storočia sa začala stavba nového kostola. Kým v Kremnici i Bystrici prestavali pôvodný chrám, v Štiavnici stavali „od gruntu“, hneď vedľa radnice v dolnej časti Trojičného námestia.

Kostol je neskorogotický, s prvkom ranej renesancie – je postavený bez víťazného oblúka, ktorý zvyčajne oddeľuje hlavnú loď od presbytéria. Takto tvorí jeden súvislý priestor, ktorý na návštevníka pôsobí majestátne. Patrí medzi skvosty neskorej gotiky nielen na Slovensku, ale i v rámci strednej Európy. 16. novembra jubilejného roka 1500 ho zasvätili svätej Kataríne Alexandrijskej, v tom období populárnej patrónke baníkov.  

Ľudia, ktorí počas stáročí žili v Banskej Štiavnici a vytvárali ju, mali veľmi dynamické životy. Štiavničania si nemôžu ako iní obyvatelia dnešnej krajiny medzi Moravou a Uhom povedať okrídlené tvrdenie proti novotám – „vždy to tak bolo“. Príchod nových obyvateľov, ktorí hovorili inou rečou ako domáci, meniace sa technológie, jazykový mix nemčiny, slovenčiny, maďarčiny a latinčiny, ako i jazyky obchodníkov s drahými kovmi, boje pre zmenu interpretácií ideí kresťanstva, ohrozenie zvonka i zvnútra… Úspechy sa striedali so strádaním. V Štiavnici sa vyťažilo najviac rúd s drahými kovmi na konci 17. storočia, v 18. storočí bola svetovým centrom vedy a techniky. Mnohé spoločenské a politické zmeny 20. storočia máme stále v pamäti…

Dnes je Štiavnica tiché mestečko mimo hlavných ciest, kde v lete prevládajú iné autoznačky ako BS. Výhovorku, ospravedlňujúcu našu pohodlnosť načim aktualizovať na „niečo robme, vždy je to ináč“…

V novembrových dňoch nám i príroda ponúka príležitosť na premýšľanie a stíšenie. Sama sa zastavuje, pripravuje na oddych. Prajem nám, aby sme si vedeli spraviť v sebe ticho, aj keď okolo nás kričia najrozličnejší ľudia, a to dokonca i vtedy, keď mlčia…

Zastavenie sa a ticho v sebe potrebujeme, aby sme vedeli múdro a zodpovedne konať ako mnohí Štiavničania, vďaka ktorým sme dedičmi nádhery, ktorú vytvorili – a na ktorých s úctou myslíme nielen v prvých dvoch novembrových dňoch.

Obľúbenosť svätice dokazuje, že o jej ochranu mali záujem zástupcovia rôznych povolaní a stavov. Svoju ochrannú ruku držala medziiným nad dojčiacimi matkami, žiakmi, študentmi, učiteľmi, filozofmi… taktiež bola obľúbenou patrónkou v remeslách, ktoré majú do činenia s kolesom. K patronátu nad baníkmi teda prispelo koleso, ktoré baníci používali pri hlbinnom dobývaní rúd, ako i pri ich spracúvaní.

V interiéri chrámu štiavnickej Kataríny púta pozornosť výzdoba v podobe trinástich kamenosochárskych figurálnych prvkov. Jedným z nich je figurálna konzola s podobou svätej Kataríny s nástrojom svojho umučenia v pravej ruke – mečom, ktorým bola sťatá. Konzola je rebrami prepojená s nádhernou neskorogotickou hviezdicovou klenbou. Tie sa na stene chrámu križujú bez opory v konzolách a vytvárajú zväzok pretínajúcich sa línií, objímavú pätku.

Synodálna cesta namiesto „indietrizmu“

Pred synodou v Ríme, ktorá sa začala 4. októbra 2023, sa dostali na verejnosť odpovede pápeža Františka na otázky, ktoré formulovali piati konkrétni kardináli. Sú to kardináli, ktorí majú pekné spomienky sa svet včerajška. Túto záľubu v minulosti nazval František indietrizmom.

V jednej z odpovedí na otázky kardinálov pápež vysvetľuje ako je dôležitý pre pochopenie synodálnej cesty kontext. Práve kontext určuje, čo sa dnes deje a čomu cirkev ako inštitúcia aj spoločenstvo veriacich čelí.

Doteraz o tom nevedeli

Pápež hovorí, že „jednotlivé formulácie pravdy nemôžu byť nikdy správne pochopené, ak sú predkladané izolovane, vytrhnuté z bohatého a harmonického kontextu celého Zjavenia. „Hierarchia právd“ predpokladá aj uvedenie každej pravdy do náležitej súvislosti s centrálnymi pravdami a s učením cirkvi ako celkom. To môže nakoniec viesť k rôznym spôsobom výkladu toho istého učenia, aj keď tým, ktorí snívajú o monolitnom učení obhajovanom všetkými bez nuáns sa to môže zdať ako nedokonalý rozptyl.
V skutočnosti však takáto rozmanitosť pomáha lepšie prejaviť a rozvinúť rôzne aspekty nevyčerpateľného bohatstva evanjelia (Evangelii gaudium, 40) Každý teologický prúd má svoje ohrozenia ale aj svoje príležitosti.“[1]

Rozum a cit

V perspektíve protirečení kresťanského životného štýlu a cirkevných posolstiev je potrebné v slovenskom kontexte konštatovať, že tento konflikt interpretácií toho, čo ešte je a čo už nie je kresťanské sa neodohráva na racionálnej rovine. Ocitli sme sa skôr na rovine emóciami, pocitmi a stereotypmi udržovaného etického konsenzu cirkvi prvej polovice 20. storočia.

V dnešnej situácii na Slovensku „nemôžeme“ spraviť krok dopredu nie preto, že by sa to nedalo. Avšak isté stereotypy katolíckej interpretácie toho, čo poznáme ako „katolícku morálnu teológiu“ sú už tak zvnútornené, že „nemôžeme“ spraviť krok k novej interpretácií preto, lebo sme si to ako cirkev a spoločenstvo veriacich „zakázali“. A na tento druh zakazovania sme si už takpovediac aj zvykli.

Ideologizácia kresťanstva

Preto je v podstate možné hovoriť o „cirkevnej kolonizácii“ svedomia radových veriacich. Táto teoretická ideologizácia kresťanského posolstva z neho spravila dogmatický súbor nereflektovaných postulátov. Zabúda sa pritom na konkrétnych ľudí. Úradná cirkev týmto následne triumfalisticky absolutizuje svoje klerikalizmom determinované uvažovanie  a následne ho zdôvodňuje ešte aj s pocitom mravnej nadradenosti.

Zo života arcibiskupa

„Epizóda“ pri voľbách prezidentky Zuzany Čaputovej je známa. Jej prípadnú voľbu arcibiskup označil za hriech. Zuzana Čaputová napriek tomu bola zvolená za prezidentku Slovenskej republiky aj hlasmi významnej časti nominálnych katolíkov, ktorí arcibiskupove[2] ultimátum nevzali na vedomie. Arcibiskup Orosch sa podobne znevažujúco a nadradene vyjadril[3] aj o obetiach teroristického útoku na bar Tepláreň v októbri 2022 v Bratislave, pri ktorej boli zavraždení Matúš Horváth a Juraj Vankulič len preto, lebo to boli otvorene queer ľudia.

Je rozmanitosť hriech?

Neochota otvorene diskutovať na túto tému je na Slovensku starostlivo strážená. Už náznak dialógu je vnímaný ako neprijateľný a otvorená polemika je kvalifikovaná ako útok na rímskokatolícku cirkev či tradičné hodnoty a cyrilometodskú tradíciu. Takto je rozmanitosť hriechom a je zakázané o nej hovoriť, ba o nej čo i len uvažovať.

Teologická debata na túto tému je označovaná za dobrodružstvo odpadlíkov a herézu. Slovenské teologické fakulty túto debatu ani nevedú, ani nepodporujú. Aj to je dôvodom toho, že racionálny dialóg na túto tému naša spoločnosť nevie viesť.

Pápež o rozmanitosti a o tom, ako ju má cirkev vnímať hovorí a nahlas o nej uvažuje. Pozýva k rozhovoru a spoločnému uvažovaniu. Pozýva na cestu k novým riešeniam. A je to podľa jeho prístupu nielen dovolené, ale dokonca nevyhnutné. Musí to byť možné, lebo to je potrebné.

Lokálne riešenia namiesto centralizácie

Ten zásadný rozdiel je v tom, že podľa Františkových odpovedí piatim kardinálom nemajú katolíci v cirkvi dôvod nepoužívať vlastný rozum. Je to vlastne povzbudenie k tomu, aby katolíci konali podobne autonómne a zodpovedne ako to robia nemeckí katolíci.

To je práve tá cesta po ktorej môžu vykročiť tí, ktorí chcú niečo kodifikovať na univerzálnej rovine. Platnosť niektorých prístupov niekde, neznamená, že musia byť v povinnej výbave a súčasťou pastoračnej praxe kdekoľvek inde na svete. Zdieľanie lokálnych riešení namiesto centralizácie. To je naozaj revolučné a pluralistické.

Nemecká cirkev môže ísť „ďalej“ a stále ostane katolíckou. A teda ak nemecká cirkev chce od roku 2026 požehnávať spolužitie gejov a lezieb, tak to bude v tejto perspektíve úplne v poriadku. Nemeckí biskupi to neponúkajú ako univerzálne riešenie tam, kde táto skúsenosť ešte spracovaná nie je. Aj táto intepretácia je zrejmá z odpovede pápeža Františka na otázky piatich kardinálov ešte tesne pred otvorením synody. Pápež takto prakticky varuje pred tzv. neužitočným „indietrismom[4] a odmieta ho. Je potrebné hľadať nové riešenia starých problémov a „indietrizmus“ (z talianskeho slova indietro s významom dozadu)hodnotí ako neužitočnú záľubu v prekonanej a nefunkčnej cirkevnej praxi minulosti.

Schizma sa konať nebude

Zároveň tento prípadný krok požehnávania gejských a lezbických párov (mimochodom požehnávanie týchto párov nie je a nebude nateraz sviatosťou manželstva) v nemeckej rímskokatolíckej cirkvi nebude ani ohrozením viery či cirkvi. Len to bude v Nemecku inak. Prečo?

Vo významnej miere aj preto, lebo v Nemecku majú toľko akademicky formovaných teológov, že títo teologicky vzdelaní veriaci ľudia budú vedieť o tejto téme, svojej skúsenosti viery a jej novom uchopení aj rozprávať aj sa dohodnúť na novej cirkevnej praxi. Teologickú debatu totiž vedú profesori teológie na teologických fakultách ale moderujú ju aj vo verejnoprávnych médiách či farnostiach s bežnými veriacim a biskupmi už roky a desaťročia.

Princíp subsidiarity

Ak sa teda máme niečím inšpirovať tak práve tým, že princíp subsidiarity nás neoprávňuje báť sa schizmy v Nemecku či kdekoľvek inde na svete. Naopak aj iné časti univerzálnej cirkvi môžu skúsiť hľadať subsidiárne autonómne riešenia. Bez snahy vnucovať ich iným partikulárnym cirkvám je v niektorých častiach cirkvi reflexia ďalej a budúcnosť už „prišla“.

Priestor by mala dostať morálna integrita a intelektuálna poctivosť tých, čo hľadajú nové odpovede na staré otázky. Defenzívna pozícia obrancov opustených cirkevných pevností z 19. storočia  je mimo toho spektra.

Zdá sa, že pápež František ja otvorený prijať, podporiť a odobriť pluralitu tohto vývoja a nebrániť tým lokálnym cirkvám, ktoré sú otvorené prelomovým riešeniam pastoračnej služby v katolíckej cirkvi týkajúcich sa LGBTI+ ľuďom.  

Slovensko pred hranicami

Ak aj v Ríme na synode o synodálnej ceste otvoria „závoru“  k novému spôsobu práce na spoločnej ceste viery, na Slovensku zatiaľ nebudú pastieri a kňazi. ktorí by tejto zrelej viere ľudí sprevádzali. Ešte „chvíľu“ sa aj slovenská úradná cirkev bude vymaňovať z predsudkov populizmu a stereotypov. Nemecká odvážna skúsenosť je takpovediac skúsenosťou prvolezcov, ktorú si môže následne osvojiť aj univerzálna cirkev alebo iné lokálne cirkvi, ktoré sa na toto riešenie budú cítiť zrelé.

Výnimky na tejto ceste budú skôr potvrdením tohto stavu alebo v lepšom prípade dôsledkom zdravej reakcie na populistické a vyprázdnené formalistické kultúrne kresťanstvo, ktorému síce chýba obsah ale formálne sa svojimi ambíciami ani netají, ani sa za ne nehanbí.

Viera, ktorá prestáva myslieť a vníma modernú dobu ako svoje ohrozenie si však toto protirečenie nemá ako všimnúť. Strata kontaktu úradnej cirkvi s ľuďmi a ich konkrétnymi životnými situáciami vedie na úrovni cirkevného vedenia k pocitu odmietnutia viery a nepriateľstva voči cirkvi.

Rím sa nás týka

Ak preto na Slovensku budeme počúvať harmonizujúce komentáre o tom, že sa na synode v Ríme nič zvláštne okrem vanutia Ducha Svätého nedeje, nebude to celkom pravda. Snaha zamlčať to, čo sa deje v univerzálnej cirkvi prípadne sa tváriť, že sa nás to netýka bola zrejmá už uplynulé desaťročie.  Slovenskí biskupi sa tvárili, že sa ich prípady utajovania zneužívania maloletých klerikmi vo svete netýka.

Artikulovaný hlas pápeža volajúci po štrukturálnej reforme cirkvi ktorá sa dotkne kňazov, biskupov, laikov, postavenia žien či queer ľudí a ktorá sa má vydať na cestu bez „akovždy“ riešení, triumfalizmu a klerikalizmu vyrušuje nielen slovenských biskupov. Indietrizmus ako záľuba v minulosti, o ktorom hovorí pápež František má svoje špecifické slovenské podoby. Svet včerajška sa bez dialógu a otvorenej mysle opúšťa len ťažko.  

Modlitba a intelektuálna reflexia patria k sebe a v Ríme sa o to už pokúšajú.  A ukazujú aj Slovensku, že sa toho netreba báť. Budúcnosť zatiaľ vždy prišla. Praje tým, ktorí sa na ňu pripravia. Pápež František na ceste tretím tisícročím hľadá aj medzi slovenskými biskupmi spojencov. Medzi bežnými veriacim ich už má.


[1] https://www.vaticannews.va/cs/papez/news/2023-10/papez-reaguje-na-dubia-peti-kardinalu.html?fbclid=IwAR11PBZkYkwy5pdk64qWz60Md2W7Ps6nwO-_n5GKMq7q8fRtESSmdHyxVOI

[2]  https://www.tvlux.sk/archiv/play/1-postna-nedelahttps://video.sme.sk/c/22127440/oroschova-kazen-mohla-ovplyvnit-volbu-prezidenta-video.htmlhttps://dennikn.sk/1406263/podpora-caputovej-je-tazky-hriech-tvrdil-arcibiskup-predstavitelia-cirkvi-odsudili-aj-radicovu-pred-desiatimi-rokmi/

[3] https://domov.sme.sk/c/23063332/orosch-vyjadrenie-lgbt-peticia-cirkev.htmlhttps://www.omediach.com/hoaxy/23795-trnavsky-arcibiskup-dnes-koriguje-svoje-vyhlasenie

[4] https://www.laciviltacattolica.it/articolo/qui-lacqua-e-stata-smossa-per-bene/

Text v skrátenej verzii bol uverejnený v denníku SME

Október 2023

Liptovskú župu, Liptov ohraničujú hrebene Západných Tatier, Roháčov na severe a vrcholy Nízkych Tatier na juhu, kde pramení a medzi ktorými preteká rieka Váh. Spolu s ďalšími pamätihodnosťami, zaujímavosťami a atrakciami vytvárajú z tohto regiónu v súčasnosti jednu z najviac preferovaných turistických destinácií na Slovensku.

Zo stredoveku sa na Liptove zachovali najmä menšie gotické kostoly a kostolíky, viaceré plné nádherných gotických fresiek, avšak jeden chrám sa im vymyká. Uprostred Liptovskej kotliny, na východnom okraji Liptovského Mikuláša, mimo hlavnej cesty, je skutočná perla, neskorogotický kostol v Okoličnom.

Chrám bol postavený ako súčasť kláštora františkánov. Pri dobrom počasí si možno z južného brehu Váhu užívať panorámu kláštora a chrámu s hrebeňmi Západných Tatier na pozadí. Južné múry kláštora stoja pri Váhu. V uplynulých storočiach kostol i kláštor v čase záplav niekoľko ráz poškodili vody rieky.

Okoličiansky kostol patrí medzi to najvzácnejšie z neskorej gotiky, čo dnes na území Slovenska máme. Bol vystavaný v priebehu štvrťstoročia, v rokoch 1476-1492. Pod strmou strechou sa nachádza krov, hustý ako les, nad loďou je vysoký 12 metrov, čo je zhruba výška štvorposchodového domu. Vnútorné vybavenie chrámu bolo dokončené okolo roku 1500.

Pri našej návšteve nás očarila klenba. Mali sme šťastie, pripravoval sa sobáš, preto fresky na klenbe boli osvietené. Keďže kostol je priestor posvätný, aj klenba má byť dôstojná. Budovanie klenieb má vyše trojtisícročnú históriu. Konštrukcia rebrovej klenby umožnila preklenúť rozsiahle plochy. Rebrá majú za úlohu uniesť váhu celej klenby. Fígeľ je v tom, že váhu a napätie muriva, kameňov či tehál, ktoré sú uložené medzi rebrami, odvádzajú jednotlivé články rebier: od svorníka až k základom kostola, alebo sa opierajú o podporu, pätku v stene, ktorú spolu so stenami podopiera oporný stĺp z vonkajšej strany a tiaž celej klenby dokážu uniesť.

Od realizácie prvej rebrovej klenby, ktorá mala malé rozpätie, teda bola úzka, sa majstri architekti a stavbári učili zákonitostiam fyziky a mechaniky a postupne rozpätie klenieb rozširovali, vytvárali nové tvary a obrazce. Jedným z nich je klenba, ktorá má usporiadanie rebier v tvare hviezdy. Plocha medzi rebrami sa ponúkala pre tvorivých maliarov, ktorí v rámci stanoveného kánonu mohli realizovať svoje zručnosti a majstrovstvo na plochách, ktoré boli viditeľné z rôznych častí chrámu.

Vďaka zápisu v kronike františkánov z roku 1884, nájdenému okolo roku 2015, poznaniu a skúmaniu umenovedcov druhého desaťročia 21. storočia, môžeme obdivovať očarujúce neskorogotické fresky z konca 15. storočia na gotickej hviezdicovej klenbe v Okoličnom. Dlhé obdobie bola totiž ukrytá pod omietkou s bielym náterom.

V jej poliach sa nachádzajú dôležití a v tej dobe moderní svätci. Teda pred vyše päťsto rokmi museli byť pre rehoľníkov a predpokladám, že aj pre časť veriacich inšpirujúci, v tej dobe rozpoznateľní a nasledovania hodní kresťania: františkánski svätci – sv. Bonaventura a Bernardín Sienský, sv. František v čase stigmatizácie a v stredoveku hojne uctievaná Panna Mária s dieťaťom.

Chrám s kláštorom v Okoličnom mal pohnuté osudy. Už po niekoľkých desiatkach rokov existencie kláštora, v sedemdesiatych rokoch 16. storočia, opustili poslední františkáni kláštor. Nemali z čoho žiť, nakoľko sa veriaci stali protestantmi. Poznačili ho i stavovské povstania a povodne. Kláštor začal byť funkčný až po vyše sto rokoch, pred rokom 1700, ale spolu s kostolom ho bolo treba zrekonštruovať. Po rekonštrukcii do barokového šatu kostol dostal nové zasvätenie, patrocínium františkánskeho svätého, Petra z Alkantary. Počas druhej svetovej vojny bol kostol opäť poškodený. Rehoľníci nemali na ružiach nastlané ani počas prenasledovania v päťdesiatych rokoch 20. storočia… A až v súčasnosti objavujeme skrývanú krásu neskorej gotiky, a to vďaka zanieteným ľuďom, ktorí majú záujem a starajú sa o tento neskorostredoveký skvost na Liptove.

Všetkým nám prajem, nielen do októbrových dní, aby sme ich žili ako dobrí správcovia chrámu. Ak by sa aj okolo nás premlelo čokoľvek, želám nám, aby sme mali silu rozumieť, pátrať, objavovať a tvoriť. Aby sme sa podporovali, vytvárali prostredie, v ktorom budú môcť ľudia okolo nás žiť svoj každodenný život so svojimi výzvami a šíriť pokoj.

To, ako budeme konať, je naozaj len na nás – aktívne a tvorivo alebo pasívne a ufrflane.

Je to ako s okoličianskym kostolom – ak by sa oň ľudia, blízki či vzdialení napriek priazni či nepriazni nestarali, nemal by som o čom písať…

Majster z Okoličného a gotické umenie Spiša okolo roku 1500: https://issuu.com/sng.sk/docs/mzo_issuu

Kostol sv. Petra z Alkantary-prehliadka interiéru: https://www.mikulas.sk/bohatstvo-duchovnych-pamiatok/kostol-sv-petra-z-alkantary-prehliadka-interieru

Rozhodovanie vo voľbách je komplexné, nevymeníme ho za zjednodušujúci pohľad biskupov

Slovenskí katolícki biskupi pripravili dva týždne pred parlamentnými voľbami vyhlásenie, ktoré sa túto nedeľu číta vo všetkých katolíckych kostoloch po celom Slovensku.

Vyzývajú v ňom veriacich zaujímať sa o celospoločenské a politické dianie a zúčastniť sa volieb. Hoci nedávajú konkrétne odporúčanie koho voliť, je zrejmé, koho odporúčajú nevoliť. 

Pre biskupov je rozhodovanie vo voľbách jednorozmerná úloha, rozhodovanie zjednodušili na vymedzenie sa po ideologickej línii. 

Je nám ľúto, že biskupi vo svojej výzve premeškali príležitosť vymedziť sa voči konkrétnym politikom a stranám, ktoré sa cynicky a prospechársky síce hlásia ku kresťanstvu a konzervatívnym hodnotám, pritom však ich predchádzajúce konanie v štátnych funkciách, politickom a spoločenskom účinkovaní (a často aj v ich osobnom živote) sú v priamom rozpore s kresťanským učením a dobrými mravmi.

V ok21 – Spoločnosti pre otvorené kresťanstvo 21. storočia sme presvedčení, že rozhodovanie vo voľbách má byť komplexnejšie. Vo voľbách nejde o predstieranie zápasu dobra so zlom v kultúrnej vojne.

Nasledujúce voľby môžu rozhodnúť aj o tom, či Slovensko zostane právnym štátom, či zostane ukotvené v európskom civilizačnom rámci, či bude dobrým domovom pre nasledujúce generácie, či vyjde v ústrety menšinám, či bude hospodársky prosperovať a bude tak mať prostriedky, aby bolo možné postarať sa o chorých, starších a tých menej šťastných. 

Veríme, že sa kresťania pri svojom volebnom rozhodovaní vo svojom svedomí budú rozhodovať komplexnejšie a nie len na základe zjednodušených úvah kultúrnych vojen.

v Bratislave, 16. septembra 2023

Výbor ok21 – Spoločnosť pre otvorené kresťanstvo 21. storočia

Nebudeš klamať

Nepreriektnuť krivé svedectvo voči blížnemu bolo pre mňa ako chlapca trochu nezrozumiteľné prikázanie. Išlo skôr o biblické zachytenie toho, ako fungovala spoločnosť v čase, keď desatoro niekedy pred 2500 rokmi vznikalo a zapísali ho.

Kmeňová spoločnosť a dnešok

Dnes už nežijeme v kmeňovej spoločnosti, ktorú by spravovali patriarchovia či múdri starcovia, ktorí riešili spory v spoločenstvách, ktoré zapísali desatoro. Ale práve tieto svedectvá a proces ich overovania stáli na začiatku toho, čo dnes vnímame ako systéme spravodlivosti a súdnictva.

Inštitucionálna ochrana pravdy

Inštitucionálna ochrana spočíva aj v riešení sporov, spravodlivosti pred súdom, v princípe rovnakého zaobchádzania a rovnakej dôstojnosti všetkých ľudí. Sú však aj bežné situácie, ktoré sa moci súdov trochu vymykajú a sú zatiaľ takpovediac nepopísané. A tam je potrebná nová aktualizácia a interpretácia tohto prikázania.

Klamstvo ohľadom zjedenej čokolády či nejakej drobnosti pri domácich prácach sa postupne stáva závažnejším. Dospelí ľudia si často nehovoria pravdu a majú jednoznačný úmysel druhého oklamať. Neraz aj s úmyslom spôsobiť mu materiálnu škodu alebo mu nejako inak ublížiť.

Hoaxy a dezinformácie

Na spoločenskej úrovni dnes čelíme takzvanej dezinformačnej kampani na rôznych úrovniach. Najlepšie to vnímame na neďalekej Ukrajine, kde sa ruský agresor vydáva za bojovníka za mier a obviňuje z konfliktu svoju ukrajinskú obeť. Nie je jednoduché overiť si pravdivosť niektorých informácií, keďže informačných kanálov je veľmi veľa a interentová sieť a kanály elektronických médií veľmi uľahčujú a urýchľujú šírenie rôzneho obsahu, informácií, fotografií či iných dát.

„Len“ slušnosť…

Imperatív hovoriť pravdu a neklamať je často len etickej povahy. Postupne sa však ukazuje, že hovoriť pravdu a overovať si zdroje našich informácií bude stále potrebnejšie. Aj označovanie dobrých zdrojov sa bude musieť inšpirovať označovaním prameňov pitnej vody a vody, ktorú by sme piť nemali. Inak nám hrozí črevná alebo iná komplikácia. Otráviť sa môžeme podobne aj falošnými informáciami a klamstvami propagandy.

Verejní činitelia a toxické reči

Žiaľ, aj verejní činitelia v politickom boji často volia lož a nepravdivé či inak pokrivené tvrdenia na získanie sympatií u svojho publika. Neraz je to spojené aj s očierňovaním názorových oponentov alebo nepohodlných ľudí. Imperatív hovoriť pravdu preto nesie dnes so sebou aj aktívnu povinnosť overovať si zdroje našich informácií. Toxický obsah, ktorý používajú dezinformátori v hybridnej vojne postupne prekrúca realitu a robí zo sveta zlé miesto pre život.

Neklamať…

Neklamať a neveriť hocičomu, je dnes aktualizovaná výzva, ktorú v sebe nesie toto archaické vyjadrenie o tom, že nemáme o nikom vydávať krivé svedectvo. V osobnom rozhovore, pred verejnosťou alebo len tak, na obrazovkách našich počítačov či telefónov.

Ďalšie zamyslenia k Dekalógu sú na adrese: https://mirokocur.sk/blog/

September 2023

Kostolík z konca románskeho obdobia v krásnom prostredí Štiavnických vrchov pod majestátnym Sitnom by asi veľmi nebolo prečo spomínať, nakoľko na území dnešného Slovenska je viacero podobných stavieb. Kostol svätého Egídia nad obcou Ilija má však jedinečnú odlišnosť – a tou je západný portál kostola.

Predpokladáme, že na mieste, kde dnes kostolík stojí, žili pravdepodobne od 12. storočia pustovníci, eremiti benediktínskeho rádu. V tomto období si postavili aj kostol, na základoch ktorého stojí ten dnešný. Známe historické materiály o súčasnom chráme nám prezrádzajú, že bol postavený krátko po vpáde Mongolov.

Prísť niekam, na nové miesto, z dôvodu, že je tam lepšie, pretože tam máme príležitosť na svoj rozvoj či lepšiu kvalitu života, to poznáme – a vieme pochopiť.

Ale existuje aj iná dimenzia – prísť niekam, netušiac, ako tam ľudia žijú, aké podmienky nás čakajú, „len tak“ z presvedčenia, aby sme tam priniesli to, čo je z našej skúsenosti najlepšie, tvoriť tam, budovať, komunikovať s ľuďmi, to je iná liga… Som vďačný za rehoľníkov, mníchov počas obdobia, ktorému dnes hovoríme stredovek, ktorí mali ten najvyšší cieľ a konali tak, aby ho dosiahli. V prípade lokality dnešnej Ilije to boli benediktínski pustovníci. Bohu vďaka za nich!

Portál, vstup do chrámu v Iliji, hraničný priestor medzi každodenným, všedným, profánnym a mimoriadnym, slávnostným, sakrálnym je nečakaný a prekvapujúci. Spomaľujúci. Jednoduchý. Krásny, až sa človek zastaví…

Nepoznáme mená majstrov ani kamenársku hutu, v ktorej pracovali. Možno pracovali aj na iných benediktínskych chrámoch v Uhorsku, v Jáku, či susednom Českom kráľovstve v Třebíči alebo u ďalších susedov, v Rakúsku, vo Viedni.

Ústupkový portál s bohatým ostením a s rastlinnou a figurálnou výzdobou hlavíc je nádherný. Nie je symetrický, pravá južná i ľavá severná strana oblúka portálu majú rozdielne motívy výzdoby. Majstrovstvo rúk kamenárov trinásteho storočia, ktoré nás oslovuje dodnes. Dotyk nečakaného. Obdivujem unavenú krásu vytesanú z tufu pred takmer osemsto rokmi. V dobrom a dnes i v tom horšom…

Pri pohľade na nie tak dávno obnovené časti portálu s údivom a nepochopením pozerám na novotvary nábežnej rímsy nad hlavicami stĺpov z dvadsiateho prvého storočia, ktoré sa vľavo, na severnej strane portálu tlačia do pozornosti. Južná strana nábežnej rímsy nad hlavicami je očarujúca, priznáva všetky straty rokov i stáročí. Nie som reštaurátor ani umenovedec. Len návštevník a pozorovateľ, ktorému je divno, až smutno. Nerozumiem, a môže to byť len preto, lebo nie som odborník, prečo sú časti rímsy nad hlavicami stĺpov na severnej strane ostenia mohutné a vizuálne väčšie a „ťažšie“, ako časti, ktoré sa nám zachovali z trinásteho storočia. Netuším, prečo pri pätkách pilastrov južnej strany ostenia je nahromadené množstvo žltej hmoty, ktorá, predpokladám, zostala po dokončení obnovy vzácneho portálu…

Slovanská či slovenská verzia názvu obce podľa svätého pustovníka Iliju, teda Egídia, je známa minimálne od roku 1773. Ilija patrí medzi obce a mestečká tohto prekrásneho regiónu a spolu s mestom Banská Štiavnica ponúkli Európe a svetu skvelých vedcov, baníkov, umelcov, ktorí tu vyrastali, alebo mnohí prišli z celej Európy. Aj vďaka ich poznaniu a tvorbe, ktoré tu stáročia rozvíjali, mohla v roku 1763 vzniknúť prvá technická univerzita na svete. Ich diela sú dnes naše spoločné dedičstvo Uhorska, Habsburskej ríše, hodnôt kresťanskej Európy.

Len nám ho načim aktualizovať, „zdnešniť“, aby bolo zrozumiteľné i pre ľudí súčasnosti a ďalšie generácie.

P.S.

Zachovalé časti severnej časti hlavíc stĺpov sa stali motívom na poštovú známku, vydanú začiatkom roka 2009. Jednu z prvých, ktoré boli vydané v eurách. Teším sa a vďačne píšem, že som hrdý na to, že ľuďom v Európe môžeme ponúknuť časť spoločného európskeho dedičstva, ktoré nás spája.

P.S. 2

Od konca sedemdesiatych rokov 18. storočia je portál chránený podbráním veže kostola. Takže, ak ho chceme vidieť, treba prísť v čase, keď sa slúži bohoslužba, alebo sa dohodnúť s pánom kostolníkom, ochotným a srdečným mužom.

August 2023

Kraj pod Malými Karpatmi je čarovný.

Pod najdlhším pohorím na Slovensku sa tiahnu vinice, kľukatia cesty a ďalej, smerom na juh a juhovýchod, k Sencu a Trnave, sa rozprestiera úrodná rovina. V lete býva plná strnísk a polí s ešte nepokoseným obilím, slnečnicou a kukuricou. Úpätie Karpát vonia na jeseň zrelým hroznom, lahodným burčiakom a mladým vínom. V Dolných Orešanoch pestovali naši predkovia Modrý Portugal, Orešanské červené, ktoré je však dnes vzácnosťou medzi tunajšími sortami.

Na mieste, kde sa stará cesta z Modry do Smoleníc uprostred Dolných Orešian prudko zatáča na sever, stojí gotický Kostol Nanebovzatia Panny Márie. Najstaršie zmienky o ňom siahajú do 14. storočia.

V jeho svätyni ma vznešenými tvarmi zaujal svätostánok z druhej polovice 15. storočia. V lodi to bola sieťová rebrová klenba. Moju pozornosť upútala freska s jedenástimi apoštolmi, uprostred ktorej je baroková kazateľnica. Barokovým majstrom sa jej umiestnenie vôbec nepodarilo. Osadili ju na mieste, kde bola pôvodne postava Krista a dvanásteho apoštola… Na ospravedlnenie im slúži fakt, že ešte v 17. storočí bola freska zakrytá vrstvou omietky. Podobne nešťastne, z môjho pohľadu, konali pri prebúraní okna v severnej stene. Zničili fresku na vonkajšej fasáde a odniesla si to hlava svätého Krištofa…

Dolnoorešiansky kostol od minulého roka reštaurujú. Teda jeho fasádu. Mám rád, keď sa môžem pozrieť pod povrch, tentoraz doslovne. Stavba miestami očistená na tehlu od rôznych nánosov mladšej omietky umožňuje vidieť pozostatky vonkajšej, pôvodnej gotickej výmaľby.

Najviac ma upútali vonkajšie oporné piliere chrámu. Vždy som si predstavoval, že sú postavené z veľkých a pevných opracovaných kameňov alebo kvádrov. A tu, pri pohľade pod kožu kostola, vidím, že je to mix väčších, nepravidelných kameňov, až po celkom drobné. Pokladám za kumšt gotických majstrov vedieť ich nielen poukladať na seba a vedľa seba, ale dobre namiešať aj ich spojivo, maltu. Tá spája kamene do jedného celku.

Tento celok, oporný pilier, má veľmi dôležitú úlohu. Spolu s rebrami vo vnútri kostola tvorí nosný systém celej stavby kostola. Nie je to ľahká úloha. Tehly či kamene medzi rebrami tvoria klenbu, ktorá má svoju váhu a tlačí na steny. Steny tak potrebujú oporu v podobe vonkajších pilierov, ináč by sa pod váhou klenby zrútili. Naproti pilieru je z vnútornej strany presbytéria kostola zapustené rebro, ktoré plynulo pokračuje k vrcholu klenby. Svoj začiatok má v jej strede.

Vonkajšie piliere sú spojnicou medzi svorníkom na vrchole klenby a základmi kostola v zemi. Vyvažujú bočným tlakom vertikálne sily, vznikajúce váhou muriva klenby. Keďže rebrá v chráme a vonkajšie oporné piliere sú opreté o seba z dvoch strán, sú v protitlaku a navzájom udržujú tlaky klenby v rovnováhe, čím zabezpečujú statiku chrámu.

Oporný pilier, ktorý tvoria dômyselne poskladané kamene rôzneho tvaru i veľkosti a spolu ich drží kvalitné spojivo, je pre mňa obrazom pre našu spoločnosť v dvadsiatom treťom roku dvadsiateho prvého storočia.

Aj my sme rozliční, veľkí i malí, šikovní i nemotorní, konáme rôzne, ukážkovo, kostrbato i nesprávne. Hľadáme svoje miesto aj úlohu, ale hľadáme i to spojivo.

Čo to je? Čo ním má byť? Čo nás môže držať pospolu? Čo pre to robíme?

Fotil som v auguste 2022 a v júli 2023.

Júl 2023

Počas cesty z Košíc na Dargovský priesmyk je už zďaleka vidieť vežu kostola v Svinici. Túto scenériu kostola, ktorého počiatky siahajú do polovice 12. storočia, mám veľmi rád. Potom, kráčajúc nahor k starému chrámu, každým schodom vo mne rastie túžba nahliadnuť za múrik a vnímať chrám vcelku. Po otvorení bránky ma očarí impozantnosť veže. Je viac ako dvakrát vyššia ako hrebeň strechy kostola. Oporné piliere dodávajú veži zvláštnosť a pocit stability. Tá je potrebná, lebo sa šplhá až do výšky piateho poschodia. Keď stojím pod ňou a pozerám nahor, vnímam, aký som maličký…

V dvanástom storočí vyrástol na okraji bývalej dediny, na návrší, prvý jednoloďový chrám. V priebehu storočí menil svoju veľkosť i podobu. Tá dnešná pochádza z 15. a 16. storočia. V interiéri si upútajú pozornosť pozostatky nádherných fresiek v troch radoch nad sebou, ktorých nosnou témou je Posledný súd. Predpokladá sa, že fresky boli na celej ploche pôvodných románskych stien chrámu. To musela byť nádhera! Dnes môžeme obdivovať iba zlomok z nich. Rozhodne patria medzi jedny z najvzácnejších italizujúcich fresiek zo 14. storočia na našom území.

presbytériu upúta svorník s nezvyčajným symbolom svine, časť erbu pánov zo Svinice, ktorí boli jednou z vetiev starého rodu Abovcov. Zo zemepanskej empory, ktorá je na prvom poschodí prepojená s vežou, si môžeme chrám prehliadnuť. A pokračovať do veže.

Veže ľudia stavali oddávna. Jeden z najstarších príbehov stavby veže, zikkuratu v starovekom Babylone, nám približuje kniha Genesis. Chrámy kresťanov v prvých storočiach, keď ich už stavať mohli, nezdobili veže. Prvé campanilly, samostatne stojace veže, zvonice, sa objavujú v šiestom storočí na Apeninskom polostrove. Od siedmeho storočia sa v inom náboženskom prostredí, v islame, začínajú pri mešitách stavať štíhle veže, minarety, z ktorých muezíni dodnes päťkrát denne vyzývajú k modlitbe. Na severozápade Európy, v Írsku, sa zhruba od 9. do 12. storočia pri chrámoch stavali kruhové veže, cloigthithe. Ich strohosť a prísnosť, či v lesnom údolí alebo uprostred vodnej plochy, lákajú k návšteve. Aj s výhľadom do ďaleka.

Až v románskom období, od 11. storočia začína byť veža bežnou súčasťou kostola v Európe a stáva sa neodmysliteľnou súčasťou siluety európskych miest. Dodnes.

Veže kostolov sú rozličného tvaru, priemeru, výšky, ako súčasť chrámu, alebo samostatne stojace. Ukončenie veží má taktiež podoby od výmyslu sveta – klasické strechy, ihlany, cibule, skrutky,…

Mnohé kostolné veže gotických katedrál a kostolov dostavali až v 19. storočí. To je prípad aj najvyššej kostolnej veže na svete, mestského kostola v Ulme, v nemeckom Württembersku. Jej výška dosahuje viac ako 161 metrov a dokončili ju v roku 1890. Prekonala dovtedy najvyššiu vežu katedrály v Kolíne nad Rýnom z roku 1880 s vyše 157 metrami. Katedrála sv. Víta v Prahe má výšku hlavnej južnej veže 96 a pol metra a dokončili ju až v roku 1929.

Kostolná veža mala v stredovekých mestách viacero funkcií. Nám v súčasnosti asi ako prvé napadne, že bola zvonicou. Zvon oznamoval omšu, čas modlitby, úmrtie človeka, búrku… Zároveň mohla byť pozorovateľňou pre miestneho strážnika alebo vojakov, ktorých úlohou bolo hlásiť nebezpečenstvo požiaru alebo cudzích vojsk. Dnes na dostupné kostolné veže stúpajú výhľadu chtiví turisti. Nezanedbateľnou funkciou bola jej reprezentatívnosť. Mestá, bohaté obce, spočiatku i niektoré mníšske rády niekedy radi stavali povšimnutiahodné veže, aby ukázali, čo si môžu dovoliť.

Toto však nie je prípad vysokej kostolnej veže vo Svinici. V 16. storočí bol okolo kostola postavený obranný múr. Veža bola nadstavaná do dnešnej výšky a upravená na obranu v súvislosti s tureckým nebezpečenstvom.

Vždy obdivujem prácu ľudí vo výškach, výšky nemusím. Ale pohľad z výšky a nadhľad ma veľmi láka. Preto sa vždy premôžem a vyberiem sa smerom nahor. Na najvyššom poschodí svinickej veže som bol niekoľkokrát, naposledy pred štrnástimi rokmi. Zakaždým to stálo za to. Vidieť, čo všetko sa nachádza vo veži, nazrieť medzi kostolnú klenbu a strechu, vidieť celú drevenú konštrukciu krovu. Strechy i veže. Rebríky mali vtedy už svoje roky a raz sa mi medzi tretím a štvrtým poschodím zlomila priečka pod nohou… Keď som na najvyššom poschodí rozdýchal zážitok z rebríka, jedna z myšlienok na stredovekých stavbárov, zvonárov, ale i vojakov bola, ako často sa to stalo aj im?… Ďalej som skúmal, čo mohli obrancovia obce i veže cez úzku štrbinu v stene vidieť. Aj keď v stredoveku stromy „Na hore“, na „Várhegy“ neboli, cez zorný uhol štrbiny vo veži nevideli veľa, dobrý výhľad nemali…

Pohľad zo susedných okien najvyššieho poschodia veže kostola bol odmenou: Svinica obkolesená bukovými a dubovými lesmi Slanských vrchov, hrebeň strechy alebo bezprostredné okolie kostola. To bola chvíľa, keď som mimovoľne v duchu ďakoval tým, ktorí vežu postavili, obránili, zreštaurovali a dodnes sa o ňu i o kostol na návrší nad Svinicou starajú.

Na prázdniny, ktoré sa začínajú v prvý júlový deň, nám prajem odvahu chcieť objavovať nové veci, mať dobré výhľady a zážitky, ktoré v nás vyvolajú vďačnosť za tých, vďaka ktorým ich máme. Pekné leto, priatelia!

Fotil som v októbri 2007 a v apríli 2009.