Máj 2024

Keď návštevník zavíta do malebného kraja menom Šariš, územia bývalých sopiek, plného pahorkov a neveľmi vysokých pohorí, môže si plnými dúškami užívať jeho prírodné krásy a bohatosť kultúrneho dedičstva. Popri známom Prešove, Bardejove či Stropkove si začína pamätať aj mestečká a dediny, v ktorých nájde pôvodné gotické námestie, renesančný palác alebo drevený kostolík.

Rieka Torysa spájala a spája tri mestá – Sabinov, Veľký Šariš a Prešov. Aj v týchto mestách sa zhruba od 13. storočia usádzali hostia z nemecky hovoriacich krajín. Skúsení a šikovní novousadlíci mali postupne vplyv na chod miest. Zo svojej domoviny si so sebou prinášali to, čo pre svoj každodenný život považovali za najdôležitejšie. Predpokladám, že medzi nimi boli aj malé sochy Panny Márie či krucifixy, čo boli vtedy najrozšírenejšie skulptúry, pri ktorých sa modlili.

Sochy na rôznych miestach kostola, na stenách, podstavcoch či oltároch tak, ako ich dnes poznáme, neboli v ranom stredoveku rozšírené.

Od rozpadu Rímskej ríše v piatom storočí stáli voľné plastiky, sochy v sakrálnom umení približne pol tisícročia na okraji záujmu. Takéto zobrazenia biblických postáv či svätých pripomínali oslavu rôznych božstiev, teda modloslužobníctvo. Zároveň v ôsmom a deviatom storočí prebiehal spor medzi teológmi v Konštantínopole a Ríme o ne/možnosti a ne/prípustnosti tvorby, vytvárania obrazov Boha alebo svätých – obrazoborectvo (ikonoklazmus).

V prvých storočiach stredoveku aj obraz Ukrižovaného, dnes tak známe a časté zobrazenie, zohrával minimálnu žiadnu úlohu. V nasledujúcich storočiach prichádzalo k postupnej zmene. Môžeme preto predpokladať, že v predrománskych a románskych chrámoch aj na našom území sa nachádzali aj drobné drevené sošky, tie sa však nezachovali. Jednak drevo nie je trvanlivý materiál, a k zániku drevených sôch prispeli prepady, vojny, požiare… Taktiež prirodzená túžba človeka po novom, modernom odsúvala do zabudnutia pôvodné zariadenia kostolov. Na našom území sa aj kamenné plastiky z tohto obdobia zachovali iba vo veľmi obmedzenom počte, najčastejšie len vo fragmentoch. V neskorom stredoveku už boli drevené sochy neoddeliteľnou súčasťou výzdoby chrámov, ako súčasť oltárnych skríň, retabulí. Z nich sa nám zachovalo najviac sôch.

Drevo na sochy bolo z kmeňa stromu, u nás často lipového. Vždy sa starostlivo vybralo a dlhodobo vysúšalo. Keď sa pozrieme na drevené sochy zozadu, všimneme si, že sú vydlabané. Dôvodom je, že drevo sušením mení svoj tvar a praská. Preto sa z kmeňa vybralo jadro, aby drevo ďalej nepracovalo a zabránilo sa poškodeniu hotovej sochy.

Sabinov bol počtom obyvateľov i rozlohou vždy malým mestečkom. Jeho obyvatelia boli predovšetkým remeselníci, roľníci a obchodníci, časť z nich obchodovala s vínom z tokajskej oblasti, kde vlastnili vinice. Dôkazom, že sa mestu v čase vrcholného stredoveku darilo, je aj veľkosť a výzdoba farského kostola na námestí. Jeho súčasná podoba pochádza z 15. a 16. storočia, kedy starší objekt z 13. storočia prestavali po veľkom požiari aj vďaka dotácii kráľa Mateja Korvína. V chráme zaujme rovnaká výška lode i kaplniek a ich rebrová výzdoba. Moju pozornosť zvlášť upútali tri hviezdicové polia klenby hlavnej lode.

V  prvom oblúku do južnej kaplnky od oltára je umiestnená socha svätého Jána apoštola. Podobne ako ďalšie dve voľne umiestnené sochy sv. Jakuba a sv. Ondreja, aj táto pochádza z obdobia okolo roku 1510. Všetky boli vyhotovené v dielni Majstra Pavla z Levoče. Svätý Ján drží v rukách kalich. Podľa legendy z neho vypil jed, ktorým ho chceli otráviť, a nič sa mu nestalo. Popri ďalších atribútoch sv. Jána apoštola býva aj had ako zdroj jedu.

Stredoveké drevené sochy ma inšpirujú k niečomu, čo nie je vôbec jednoduché. Na to, aby zvládli pnutie dreva a neboli poškodené či až zničené, z nich bolo treba vybrať vnútro kmeňa, to, čo to napätie a následnú deštrukciu vyvolávalo.

Prajem nám, zvlášť v týchto týždňoch, aby sme dokázali zo seba vylupnúť to, čo je deštruktívne, ničiace, aby pokoj vychádzal z nášho vnútra. A ak sa nám to podarí, možno sa stane, čo hovorí legenda o svätom Jánovi – ani jed nám neublíži.

Ďalšie zdroje (popri odkazoch v texte):

Buran D. a kol.: Gotika. Dejiny slovenského výtvarného umenia, SNG, Bratislava 2003

Kapitoly: Počiatky gotickej skulptúry; Skulptúra a tabuľové maliarstvo 1400 – 1470; Zlatý vek oltárneho umenia. Ikonografia maliarstva a sochárstva neskorého 15. storočia; Skulptúra a tabuľové maliarstvo raného 16. storočia

Kresánek P.: Slovensko – Ilustrovaná encyklopédia pamiatok. Simplicissimus, Bratislava 2009

Bolo nám cťou, Antonín!

V spoločenstve ok21 sme si dali za cieľ búrať hranice medzi vierou, umením a prírodnými aj spoločenskými vedami. Antonín sa na tejto hranici celkom pohodlne zabýval a podnikal hviezdicové výlety na všetky strany. Často sa schoval za kameru, aby nám pripomenul prchavosť chvíľ, ktoré sa veľmi rýchlo môžu stať len zabudnutou spomienkou.

Poradové číslo jeden dostal náhodou, podľa abecedy. Ale patrí mu navždy.

Tichý, rozvážny, kultivovaný, múdry, ale najmä láskavý, trpezlivý a priateľský. Taký bude na nás čakať na hranici večnosti, kde ho už objala jeho manželka.

Veril, že ich láska bude pokračovať. Teraz už majú to svoje nebo naozaj.

(Peter Križan)

FOTO: 17. mája 2017, Znojmo                                                                                                                     

Vytratil sa tak nenápadne, aký vlastne aj bol. Napriek tomu, že vyzeral placho, skrývalo sa v ňom to najlepšie, čo som v človeku mohla nájsť. Ochota, láskavosť, radosť, smiech, šibalský úsmev a zároveň neustála galantnosť a francúzsky šarm. Bolo mi cťou, Antonín!

(Silvia Kočanová)

FOTO. 1. mája 2015, Svätý Kríž

Tonko bol tichý, dobrý a pokorný srdcom. Naposledy som s ním strávil príjemný večer pri dobrom víne po udelení ceny Dominika Tatarku. Bolo to 18. marca, v Klube pod lampou. Domov sme spolu odchádzali v skvelej nálade niekedy pred polnocou. Potvrdil sa biblický výrok, že víno potešuje srdce človeka. (Žalm 104,15)

Tonko mal rád len dobré vína, vyznal sa v nich a vždy mi nejaké odporúčal. Daroval mi cennú knihu „Dějiny národu českého v Čechách a v Moravě“ od Františka Palackého. Škoda, že sa mi do nej nepodpísal.

(Marián Zajíček)

FOTO:18. marca 2024, Klub pod lampou

Pred rokmi vysvitlo, že obaja s Antonínom radi počúvame platne. „Je tu taká špeciálna metlička na čistenie platne od prachu. Chceš?“ „Jasné, že chcem,“ odpovedal som.

A potom som od neho dostal vyznamenanie za spoluúčasť pri pílení dreva v jeho záhrade.

A potom ma popýtal, či mu neviem pomôcť odstrániť hrubánsky kmeň smreka, zasahujúci mu do záhrady. To bolo pre mňa ľahké, lebo v dome máme suseda záhradníka, čo také veci robieva.

A potom nás pozýval na posedenia do jeho záhrady, aby sme sa navzájom viacerí stretli, potešili.

A potom ma pozval na ďalšie pílenie.

A potom som mu spomenul, že nepočúvam platne, lebo mám pokazenú ihlu.

A potom mi zavolal, že zistil, kde by mi to možno vedeli opraviť.

A potom… Nie. Teraz, najbližšie, zapnem náš štyridsaťročný gramofón, roztočím platňu a utriem z nej prach. Metličkou od Teba, Antoníne.

A budeme s Majkou počúvať…

(Peter Smrek)

FOTO: 10. septembra 2022, Antonínova záhrada

Smrť Antonína ma veľmi zasiahla. On bol jeden, myslím dokonca jediným z ok21, ktorý reagoval na moje texty. Emaily písal mne osobne, nie celému členstvu. Súzneli sme. Bol tichým, hlbokým a zároveň poctivo a spoľahlivo fungujúcim článkom švajčiarskych hodiniek. Ok21 v ňom stráca nielen spoľahlivého a múdreho člena, ale zároveň tiež nadšeného a presvedčeného bojovníka za pravdu, čestnosť a  otvorenosť v cirkvi. Bude mi chýbať.

(Peter Žaloudek)

FOTO: 16. mája 2017, Probsdorf

Rozlúčili sme sa s Antonínom, neuveriteľne dobrým a múdrym človekom, Moravákom, elegánom, reprezentantom „starej školy“. S ním som nikdy nemal obavu, že spravím nejaký kiks. Bol človekom s ohromným nadhľadom. Priateľ.

Precestovali sme kus Slovenska. Bol stále k dispozícii. A dokumentoval.

Keď sme spolu za ostatný rok kráčali, tak ma bavilo prispôsobovať sa jeho kroku.

Ešte v utorok mi poslal finálnu verziu videa troch kostolíkov, ktoré sme navštívili. Myslel som, že informáciu o budúcoročnom kalendári zverejníme až v máji. Ale Antonín si ju vypýtal skôr.

Antoníne, chýba mi Tvoje „Ahoj, ahoj!“

(Kamil Sládek)

FOTO: 10. októbra 2023, Kyjatice

Antonína som vždy vnímal ako dôležitého a veľmi láskavého člena duchovnej rodiny v ok21. Som s ním a s vami v modlitbe spojený.

(Miroslav Kocúr)

FOTO: 11. augusta 2023, Rybník

Počas hudobných predelov, ktoré dopĺňali príhovory, som si všimol za oknami krematória, zaujímavý jav.

Zatiaľ, čo vo vnútri sa odohrávala pohrebná rozlúčka, vonku pulzoval život. Pučiace stromy vytvárali tiene na zelenom trávniku, na ktorom bezstarostne poskakovali malé vtáky. Prišiel mi na um obraz z evanjelia. „Pozrite sa na nebeské vtáky: nesejú, nežnú, nezhromažďujú obilie do sýpok, a váš nebeský Otec ich živí. Či vy nie ste oveľa viac ako ony?“ (Mt 6,26)

Necítim potrebu prevyšovania sa. Naopak, až som im závidel ich odovzdanosť a spolupatričnosť s veškerenstvom. A predsa ich my ľudia prevyšujeme, ako napríklad pri prežívaní smútku zo straty vzácneho človeka. Je takéto prevyšovanie pridanou hodnotou? Myslel to Ježiš takto? Alebo to myslel úplne opačne?

Údel byť človekom, nie je ľahší údel. 

(Juraj Ševčík)

FOTO: 3. apríla 2024, Krematórium

Antonín, z pamäte sa mi vynárajú spomienky.

Ako sme sa s Tebou a Petrom tlačili vzadu v aute cestujúc na východ a rozprávali sa o svojich životoch, profesiách a plánoch.

Ako si na Juniáles doniesol dva slnečníky, ktoré roky chránili Tvoju Lucku a Klárku pred každoročným gréckym slnkom.

Ako sme v Tvojej záhrade oberali jablká. Evky už nebolo. Všade však kvitli kvety.

Ako si nás svojím autom vyviezol až ku záhradnej bráničke popisujúc každý výmoľ na ceste. Veľmi si mi pripomínal môjho starého otca, vždy nápomocného, chápajúceho a nesúdiaceho.

Dnes mi je veľmi ľúto, že sme slnečníky ani neotvorili.

Že sme Ťa nechali čakať, keď sme na dohodnuté stretnutie neprišli načas.

Že sme Ti nepomohli so zbieraním jabĺčok aj po ďalšie roky.

Že sme nepopili spolu viac červeného vína.

Že tu nie si.

(Lucia Gvozdjáková)

FOTO: 17. mája 2017, Dominikánsky kláštor v Retzi

Je neobyčajným šťastím stretnúť človeka, ktorý nielenže pôsobí ako stelesnená hodnota, ale sa tak aj správa. Rozdáva svoju pozitívnu energiu, aby ňou nakazil všetkých okolo. Antonín vstúpil do nášho života celkom spontánne, prirodzene a už v ňom natrvalo zostane. Chodieval k nám, aby Paľkovi pomohol prekonať ťažké chvíle. Viedli spolu nekonečné rozhovory. Učili sa z prežitých skúseností a oslobodzovali sa z okov minulosti, aby sa mohli sústrediť na budúcnosť.

Vždy som sa tešila z Antonínovej spoločnosti – kdekoľvek a kedykoľvek. Stačilo nám tak málo, aby sme si porozumeli, aby sme oživili Neviditeľného psa, aby sme si pripili dobrým červeným a skritizovali pritom celý svet a jeho priľahlé okolie.

Antonín, ďakujem, že si bol súčasťou našich životov. A dúfam, že tam hore si s Paľkom už vykladáte vtipy, aj tie židovské, ktoré ste mali tak radi. Na diaľku Ťa objímam.

(Katka Hradská)

FOTO: 20. júna 2015, Cífer

Antonín. Ten, čo vždy prišiel včas. Ten, čo vždy spravil mravenčiu prácu. Ten, čo nikdy nebol stredobodom. Ten, čo vždy stál za kamerou. Ten, ktorého máme všetci radi. Nemôžem zabudnúť na jeho pozvania, na jeho krásne príbehy, na jeho osobnosť. Možno nie často sme sa videli, ale o to intenzívnejšie ma ovplyvnil. Ďakujem.

(Hubert Kožár)

FOTO: 17. mája 2017, vojenský cintorín v Retzi

Pred viac ako tridsiatimi rokmi som v záhrade u Konštantína Viktorína spolu s Antonom Srholcom a ďalšími stretol aj Antonína. Po istom čase sme sa opäť vídavali na pôde Teofóra, pokračujúc spoločne do ok21. Posledné roky sme sa stretávali pravidelne. Antonín bol dobrý a nenápadný človek, skvelý kamarát, bol tu pre každého z nás. Ad Honorem Jesu a dovidenia!

(Lukáš Pokorný)

FOTO: 19. decembra 2023, Ahoj Európa, Hainburg

Antonína som spoznala na Konštovej záhrade, kde sa tvorili „dejiny“. Po rozpadnutí Teofóra sa svojou pracovitosťou a nestarnúcim duchom nemalou mierou podieľal na vzniku a chode občianskeho združenia ok21. Bol povestný svojimi dokonale spracovanými videozáznamami z akcií, ozvučenými hudbou, ktorej výberom prezentoval znalosť a vkus. V zápisniciach pravidelne zaznamenával dianie a diskutované témy. Po Konštovom úmrtí nám za vtedajšiu „Katedrálu“ nezištne ponúkol na stretávanie sa tú svoju.

Neskoršie sme začali chodiť spolu do kina. Navštevovali sme francúzske filmy, aby si Antonín precvičoval francúzštinu. Po filme sme rozoberali hercov, kameru, starostlivo aranžované scény či hudbu, dopĺňajúcu filmovú atmosféru.

Ach, Antonín, otvoril sa ti nekonečný priestor. Ten náš, malý slovenský sa zmenšil. Ďakujem ti za všetko to dobro. Za trpezlivosť a múdrosť, za tvoju pokoru, empatiu, prajnosť a pracovitosť. Za vzácne priateľstvo.

(Katka Deáková)

FOTO: 19. júna 2023, u Antonína na záhrade, oslava 82. narodenín

Antonín sa narodil približne vtedy, keď aj môj otec. Kým som ho nestretol, netušil som, že je možné mať skutočného priateľa aj v človeku vekom staršieho o celú generáciu. Hrozne ma na ňom bavilo, ako stále túžil spoznávať nové veci, ako bol všímavý k ľuďom okolo seba a ako sa na neho dalo vo všetkom spoľahnúť.

Antonín nie je medzi nami len pár dní a ja zažívam také déjà vu (áno, aj to je francúzske slovo).
Keď mala moja manželka niekoľko týždňov nohu v sadre a nemohla sa veľmi hýbať, zistil som, že nejako podstatne viac začal padať prach na naše poličky, nejako viac sa začal kopiť riad v drese a burina v záhrade začala rásť omnoho rýchlejšie…

Presne to cítim aj teraz. Zrazu začíname zisťovať, o koľko takých malých, nenápadných vecí sa Antonín staral. Že bol takým nenápadným srdcom nášho spoločenstva. Bude nám veľmi chýbať. Oprava: Už teraz nám veľmi chýba.

Ahoj, ahoj, Antonín!

(Rasťo Kočan)

FOTO: 5.2. 2023 Praha. Na stretnutí katolíckych reformných hnutí pred zasadnutím Európskej biskupskej synody.

V Antonínovej prítomnosti sa nedalo cítiť inak, len veľmi dobre. A hoci sme sa nikdy nejako hlbšie nerozprávali, mal v sebe niečo magické. Išiel z neho úžasný pokoj.

(Slavomír Kontúr)

FOTO: 16. mája 2017, kapucínsky kostol, Viedeň

Antonín odišiel nenápadne. Ticho. Ale tak mu to bolo v podstate vlastné. Odišiel človek, ktorý bol nesmierne pracovitý, precízny a poctivý. Veľmi vzdelaný. Človek, ktorý udržiaval vzťahy. „Otec na dvetisíc percent, manžel na tritisíc,“ ako o ňom povedala jeho dcéra Lucka.

Spomínam si, ako s hlbokou láskou a úctou hovoril o raji, ktorý si budovali a žili spoločne s manželkou Evou. Nie potom, ale tu a teraz. Nesmierne ju miloval…

Bol prvotriedny parťák, komplexný, ale predovšetkým dobrý človek, ktorému úprimne záležalo na iných. Antonín bol „veľký herec malých rolí“. Pre mňa osobne bol človekom elegancie, noblesy a slušnosti, ktoré už akoby ani nepatrili do našej uponáhľanej doby, kde nikto nemá čas.

Antonín ako 82-ročný chodil na hodiny francúzštiny, bol zorientovaný v domácom i svetovom dianí, vášnivo sa zaujímal o politiku. Keď sa ho dcéra spýtala na vieru, odpovedal: „Neviem, či som veriaci. Ale žijem tak, ako keby Boh bol.“

Odišiel od nás človek, ktorý vedel žiť. Kým sa znova stretneme, budeme poznačení tým, čo v nás stretnutie s Antonínom zanechalo. Tak teda: Dovidenia, Antonín!

(Martin Kováč)

Spomienky priateľov zeditovala a fotografie zo súkromných archívov použila Lucia Gvozdjáková.

Apríl 2024

„Turíčsky (cirkevný) zbor mal 13. októbra 1929 veľký sviatok, lebo vtedy bol odovzdaný svojmu vznešenému cieľu nový chrám Pánov.“ Veľkú udalosť miestneho zboru s povznesením opísal farár turičskeho zboru Štefan Adamkovič[1]. Píše, že „potreba nového stánku božieho pociťovaná bola už od dávnejška“. Zároveň otvorene popisuje rôzne problémy, nezhody a konflikty, ktoré stavbu nového kostola sprevádzali…

Dejiny obce Turch, ako i dnešného turičskeho kostola siahajú do začiatku 14. storočia. Dôkazom jeho existencie sú pápežské „dežmové lajstrá“ kosade Turcz z rokov 1332 – 1337[2]. „Dežmy“, pápežské dane – desiatok z príjmu farnosti, odvedený pre pápežský dvor  – boli precízne evidované, preto sa na ne môžeme spoľahnúť.

Pôvodný chrám mal menšiu štvorcovú svätyňu a väčšiu pozdĺžnu loď. S celkovou dĺžkou 11 metrov patril kostol medzi menšie. Pozoruhodným sa stal vďaka majstrovi ochtinského presbytéria, ktorý okolo roku 1370 vymaľoval interiér malebnými freskami. Dodnes môžeme obdivovať jeho majstrovstvo v dvoch pásoch postáv svätcov na východnej a južnej stene svätyne, ako i v ostení víťazného oblúka. Tieto fresky boli viditeľné do obnovy chrámu okolo roku 1620, ktorý v tom čase už patril veriacim evanjelického vyznania kresťanstva. Predpokladáme, že vtedy boli zamaľované vápnom, ako to zodpovedalo potrebám evanjelickej liturgie.

V tomto období bol Novohrad okupovaný osmanskými vojskami. Kostol v Turičkách bol poškodený nielen počas bojov s Osmanmi, ako i neskôr, počas tzv. stavovských povstaní, keď uhorskí magnáti v spolupráci vedno s osmanskými vojskami bojovali proti dvoru vo Viedni. Niežeby katolícki Habsburgovci jednali s evanjelikmi v rukavičkách, ale spojenie s nepriateľom kresťanstva a neustále boje s panovníkovými vojskami ničili aj ľudí, obce aj chrámy ich súvercov…

Po vyhnaní Osmanov bol turičsky kostolík v dôsledku bojov v žalostnom stave. Následné roky chátrania dokončili dielo skazy. Chrám obnovili a poškodená klenba svätyne dostala novú podobu bez gotických rebier a so zľudovenou ranobarokovou výmaľbou, ktorá sa zachovala dodnes.

Fresky vo svätyni môžeme obdivovať vďaka zanietenosti vtedajšieho farára Bancíka, ktorý sa na konci 19. storočia pri obnove kostola po náhodnom objave časti fresky pustil do ich odkrývania.

Jeho zanietenosť prispela k tomu, že keď sa členovia cirkevného zboru rozhodli zbúrať pôvodný kostol a postaviť nový, československý štát prostredníctvom pamiatkového úradu nedovolil zničiť svätyňu so vzácnymi freskami. Nezáujem miestnych veriacich starať sa o pôvodný chrám pravdepodobne viedol k vystavaniu steny v gotickom víťaznom oblúku, ktorá oddeľuje pôvodné presbytérium so vzácnymi freskami od súčasného chrámu. Prekážka, ktorá skutočne prekáža.

V súčasnom, novom turičskom chráme, aj v nepriechodne oddelenej gotickej svätyni som sa cítil nesvoj. Bariéra vo vnútri kostola, vyčlenenie pôvodného zo súčasného – to sa mi nedá ani pochopiť, neviem to ani prijať. Do pôvodnej svätyne nemožno vstúpiť z chrámu, ale iba cez jediný, externý vchod v severnej stene, ktorý zároveň osvetľuje celý priestor.

Pôvodné presbytérium, dôkaz starobylosti obce i chrámu so skvelou ukážkou gotického umenia, môže chrám, na ktorý boli členovia zboru pred storočím pri vysviacke takí hrdí, obohatiť, dať mu punc. No miestni ho neprijali. Odmietli ho. Ako keby bolo nové niečo viac… Pamiatkari by iste aj dnes vedeli kostolu i zboru pomôcť, tak ako pomohli pred storočím.

Udalosti originálnej, prvej Veľkej noci, zachytené v evanjeliách, prekonávajú akúkoľvek predstavu. Popisujú neuchopiteľné, menia perspektívu. Búrajú bariéry medzi životom a smrťou. Je na každom jednom z nás, či a ako túto výzvu prijímame a ako sa k nej staviame. Aj z toho vychádza naše každodenné rozhodovanie, v drobnom i zásadnom. Čo si ponecháme a čo opustíme. Ako konáme.

Prosím o múdrosť, aby sme vedeli ponechať aj to staré, ak je obohacujúce, alebo zbúrali to, čo prekáža, aj keď sme to sami vytvorili.

Napríklad zbytočnú stenu vo víťaznom oblúku.

Prajem Turičanom i nám všetkým veľa veľkonočnej odvahy.

P.S. Veľa myslím na nášho Antonína Čecha, s ktorým sme v auguste 2023 spoločne navštívili tento chrám.


[1] Adamkovič Š.: Dejiny evanj. cirkevného sboru turíčskeho“, Turíčky 2019, 2. vydanie. (1. vydanie 1936)

[2] Podolinský Š., Podolinská A. : Kostoly a ich pohnuté osudy. Dajama, 2022 (1. vydanie)

Ako sa reťazí zlo

Nedeľné zamyslenie.

Ak by si niekto chcel myslieť, že toto nie je téma na nedeľu, tak to je omyl. Téma života je témou každého dňa.

Pred pár rokmi sme v CEPe začali projekt „Kam vedie nacionalizmus a extrémizmus?“ a „Ako sa z našich stali cudzí“. Bola to reakcia na rast zla v nás, potom v našich rodinách, komunitách, cirkvách i v štáte. Rast zla sme nezastavili. Šíri sa čoraz viac, ako mor, ako pandémia. Dnes sme tak rozbitá krajina a zlo má taký vplyv, že sa už zákonmi začínajú chrániť tí, ktorí to zlo páchajú a umlčujú sa tí, ktorí naň upozorňujú. Pri projektoch sme sa študovaním materiálov, rozhovormi s ľuďmi a návštevou miest pamäti v krajinách bývalej Juhoslávie naučili, že čo nás čaká… Keď sme o tom vtedy hovorili, mnohí nám ťukali na čelo. Ale pozrime sa, kde sme dnes…

Tak nech sa páči, takéto pokračovanie to bude mať „Reťaz zla“ na Slovensku, ak to nezastavíme: po delení na My a oni (nové „dôvody“ nám tu pribúdajú každý deň) vymýšľame symboly pre tých, ktorí sú tí „oni“. V ďalšom kroku ich nepokladáme za nám rovných, sú niečo nedôležité, prestávajú byť ľuďmi. Len si spomeňme, ako sa hovorí o tom, kto je nesprávny Slovák, aké pomenovania majú tí, ktorí žijú vo vzťahoch, ktoré tí správni neschvaľujú, ako pomenúvame tých, ktorí nezdieľajú našu predstavu sveta…

Štát prostredníctvom parlamentu už zľahčuje zločiny a zločincom a zlodejom vysiela signál, že ak budú na správnej strane, či so správnou stranou, nemusia sa báť. Cítime, že sa čoraz častejšie dostávame do pozícií, že povedať, že ma to nezaujíma a chce si žiť len svoj vlastný život sa čoraz menej dá, lebo situácií, ktoré sú vyhrotené a načim povedať áno alebo nie pribúda… dnes sú vyčleňovaní z komunikácie zástupcovia médií, ktoré nie sú ideálne, ale sú kritické voči nedemokratickému výkonu moci, neziskové organizácie, ktorým sa pejoratíne hovorí „mimovládky“, sú pripisované neuveriteľné zisky a vplyv, atď. Zatiaľ to je soft, zatiaľ iba nedostávajú odpovede vládnych alebo peniaze. Ale zažívame, že sa ostrakizácia voči nim stupňuje. Ďalej je to len nekonečná pokračujúca hrôza.

Tú vidíme dnes na ruskom režime. Popísanou cestou, ktorou sme prešli za pár rokov na Slovensku sa vydali Rusi o zhruba desaťročie skôr. Omnoho brutálnejšie, s mnohými obeťami v samotnom Rusku a v niektorých susedných štátoch s obrovskými počtami obetí a ničením krajín. Rusi už rozbehli genocídu, ďalší krok v Reťazi zla a otvorene o tom hovoria, že Ukrajinci sú Rusi, že Ukrajina je umelý, nezákonný štát… a preto toto územie a tých, ktorí na ňom bývajú, môžu beztrestne ničiť. A potom, keď to skončí, nevedno ako a kedy, tak sa bude hlásať, že nič z toho sa nestalo. A tento krok vlastne už máme aj na Slovensku – skutok sa nestal. Ohnivká Reťaze zla sa všakovako prepletajú…

K tejto úvahe ma priviedol včerajší status našej priateľky Oksana Ivats z Užhorodu. Obsahovo je strašný, ale sucho popisuje to, aká odporná je vojna, ktorú vedú Rusi na Ukrajine:

„Начальник Слідчого управління ГУНП в Харківській області Сергій Болвінов: «На жаль. Встановити тіло немовля на місці неможливо. Температура горіння була такою, що кістки та тіло немовляти перетворилися майже на попіл. На місці судовий експерт – медик. Все збираємо та веземо в морг на експертизу. Припускаємо, що мати тримала дітей, обіймаючи та притискаючи до грудей.» Я лишаю це тут з думкою, що раптом хтось колись захоче проглянути наші сторінки на фб як щоденник епохи. Якщо, звісно, фейсбук колись одним махом не знесе їх усіх, як попіл. Без фото. Фото точно заблокують до кінця дня./ Тамара Горіха Зерня“

V preklade, za ktorý ďakujem ďalšiemu blízkemu človeku na Ukrajine, Olga Pryshliak správa v ukrajinčine znamená:

„Serhij Bolvinov, Vedúci oddelenia vyšetrovania Hlavnej správy Národnej polície v Charkovskej oblasti:

„Bohužiaľ. Nie je možné identifikovať telo bábätka na mieste horenia. Teplota horenia bola taká, že kosti a telo bábätka sa zmenili takmer na popol. Na mieste je súdny lekár. Všetko pozbierame a vezieme na vyšetrenie do márnice. Predpokladáme, že matka držala deti tak, že ich objímala a pevne privinula k sebe. Nechávam to tu s myšlienkou, že raz si možno niekto bude chcieť pozrieť naše FB stránky ako dobový denník. Ak ich, samozrejme, Facebook jedného dňa nezničí všetky naraz ako popol. Fotku nepridávam. Fotka bude do konca dňa definitívne zablokovaná./ Tamara Horicha Zerňa“

Ak by chcel vedieť niekto viac, nájde tu v Pravde: https://spravy.pravda.sk/…/699161-listu-z-charkova-za…/

Nedeľa je dobrý deň na to, aby sme premýšľali o tom, ako žijeme, čím napĺňame svoje životy. Máme nad čím premýšľať. Lebo od každého jedného z nás záleží, aké prostredie tvoríme, aké posolstvá vysielame našim rodinám, priateľom, kolegom. V tom máme obrovskú zodpovednosť. Každý jeden.

Tvorbu alebo deštrukciu, hľadanie riešení alebo hľadanie dôvodov, prečo sa nedá, podporu tých, ktorí ju potrebujú alebo dorážať tých, ktorí nejdú s nami…

Pokojnú a požehnanú nedeľu s premýšľaním o sebe, krajine, vlastnej zodpovednosti.

Aby sme konali v prospech tvorby, hľadania riešení a podpore slabých a bezmocných.

Február 2024

Uprostred ohybu rieky Nitry sa v rovnomennom meste nachádza vrchol kopca, ktorý pre bývalých obrancov pevnosti a neskôr hradu umožňoval prirodzenú ochranu z troch svetových strán. O južnú časť vrchu sa museli postarať oni.

V prvej polovici deviateho storočia stála na vrchole kopca stavba, ktorej reprezentatívnosť zodpovedala vtedajšej nobilite. Do tohto obdobia kladieme vládu nitrianskeho kniežaťa Pribinu. Na hodinách dejepisu sme sa učili, že okolo roku 828 dal tento vládca okolia Nitry, vtedajšej Nitravy, postaviť chrám, prvý murovaný kresťanský kostol na našom území. Vysvätil ho salzburský biskup Adalram a zasvätil svätému Emerámovi, ktorý bol v tom čase populárnym svätcom na hornom toku Dunaja, v bavorskom Regensburgu a jeho okolí. Rozšírené je tvrdenie, že tento najstarší písomne doložený kresťanský kostol v naddunajskom priestore v stredovýchodnej Európe dal postaviť pre svoju manželku knieža Pribina. Urobil tak aj napriek tomu, že sám nebol pokrstený.

Vzhľadom na nedostatok písomných prameňov z tohto obdobia si dovolím predpokladať, že za výberom patrocínia kostola, resp. kostolíka v novej domovine mohla byť Pribinova nevesta – kresťanka, ktorá pochádzala z urodzeného bavorského rodu. V stredoveku totiž kroniky písali pisári, muži, pre mocných mužov. Aj preto o pôsobení manželky nitrianskeho vládcu vieme veľmi málo.

A nielen o nej. Nepochybne však mala svoje poslanie a vplyv na dianie v kniežatstve. Do Nitry s ňou prišiel jej sprievod, družina, v ktorej popri služobníctve, poradcoch a duchovných, boli i majstri rôznych remesiel a stavebníci, ktorí priniesli svoje majstrovstvo, fortieľ do Pribinovho územia. Prítomnosť patróna z domoviny mohla mladej panej uľahčovať adaptáciu na nové prostredie, do ktorého prišla z nepochybne rozvinutejšieho a kultúrnejšieho prostredia. Určite bola aj laickou ambasádorkou kresťanstva v ešte pohanskom prostredí Pribinovho kniežatstva, na základe čoho by sme mohli povedať, že jednou z aktívnych šíriteliek kresťanstva v našom prostredí bola žena a cudzinka.

Stavebný vývoj na vrchole dnešného hradného kopca bol v nasledujúcich stáročiach dynamický. Bol dôsledkom požiarov, poškodenia vyčíňajúcimi vojskami či prestavbou už zastaralej alebo nevyhovujúcej architektúry.

Počas gotickej prestavby v druhej tretine štrnásteho storočia upravili i neskororománsku kaplnku, pôvodne svätyňu staršieho chrámu, v ktorej v severnej i v južnej stene vybudovali po deväť sedílií. Dnes z ich zostalo už iba osem. Uprostred piatej sedílie postavili pri neskoršej prestavbe stenu, na ktorej sa nachádza jedinečná freska v širšom okolí Slovenska – Smrť a korunovanie Panny Márie.

Sedília (sedadlo, latinsky sedes), výklenok s klenbou (nika, francúzsky niche) v stene stredovekého chrámu slúžila ako lavica. Bývali jednoduché, zdobené, jeden až tri výklenky, ale nie sú nezvyčajné aj viaceré vedľa seba. Nachádzajú sa v sakrálnych i profánnych objektoch – podjazdoch do radníc, v bránach do meštianskych budov, v hradoch. V stredovekých chrámoch to bolo miesto v presbytériu, kde predovšetkým v sedíliách južnej steny chrámu sedel kňaz a jeho pomocníci, asistenti.

Sedílie v nitrianskom Dolnom kostole majú polvalcový tvar, štyri v neskororománskej kaplnke majú jednoduchú úpravu, sú bez ozdôb a ďalšie štyri, ktoré sa nachádzajú v chóre bývalého gotického dolného chrámu, sú zvýraznené ozdobným trojuholníkovým štítom, vimperkom. Stredná piata sedília je odhalená úzkou špárou v stene, ktorá delí dnešnú kaplnku od chóru gotického chrámu. Možno do nej nahliadnuť a hľadať a identifikovať „ukrytú“, zamurovanú sedíliu.

Sedílie v Nitre majú „jedinečné akustické vlastnosti, ktoré spočívajú v spôsobe, akým sa zvuk šíri z oblasti ich klenby. Charakterizuje ho mohutný dozvuk predovšetkým v oblasti nízkych frekvencií, čo dodávalo spevu mníchov istý špecifický pátos. Ide o jedinečný zvukový úkaz kaplnky, doposiaľ bližšie neskúmaný.“ Text objasňujúci akustické vlastnosti nitrianskych sedílií som prevzal od Pavla Brezinu.

O objasnenie zvukovej funkcionality sedílií v kaplnke Katedrály svätého Emeráma v Nitre som poprosil Gabriellu Szabó Tömöl, ktorá je dirigentkou na Gemeri. Ďakujem za priblíženie jej zážitku zo zvukov.

„Zvýrazniť hlboké frekvencie je najväčšou výzvou. Ľudské ucho je na ne najmenej citlivé. Ak strácame sluch, nízke frekvencie odchádzajú ako prvé. Aj na záznamoch zostávajú v pozadí – ich prítomnosť je indikátorom kvality.

A pritom sa nám tak žiadajú!

Sú pevným základom akejkoľvek hudby. Sú bodom istoty, ktorému sa každý prispôsobuje. Platí to od počiatkov jej tvorby až po populárnu hudbu súčasnosti. 

Spev mníchov v sedíliách určite vyžaroval pokoj a bezpečie. Predstavujem si ho ako teplý mäkký, koberec rozprestretý v kaplnke, na ktorý opatrne ukladáme svoje najhlbšie myšlienky a tajné modlitby.“

Pápež prelomil inštitucionálnu nenávisť

Rímskokatolícka cirkev sa odhodlala k niečomu, čo bolo donedávna nepredstaviteľné. Spolužitie párov rovnakého pohlavia môžu rímskokatolícki kňazi požehnávať. Hovorí o tom najnovšie vyhlásenie kongregácie pre náuku viery Fiducia Supplicans.

Pasáže, že to nemá pripomínať uzatváranie manželstva, ani inak to nemá byť schválením spolužitia, ktoré je podľa stále platného učenia rímskokatolíckeho katechizmu hriechom, bude čítať málokto.

Dôležité je posolstvo, že namiesto zlorečenia a slovách o „pliage“ sa hovorí o rešpekte a prijatí.

Oslobodenie a prijatie

Gejovia a lesby sa takto dočkali od pápeža explicitného prijatia ako ľudia takí, akí sú. Obrad požehnania spolužitia je ľudským prijatím ich životnej situácie aj rozhodnutia a pre katolíckych veriacich queer ľudí je to dôležitý medzník toho, ako ich situáciu vníma ich vlastná cirkev.

Pre Slovensko, kde sa agenda ľudskej dôstojnosti a rovnosti stala v nedávnych voľbách dôležitou červenou čiarou a zdá sa, že ňou ostala aj po voľbách, z toho vyplýva dôležité posolstvo.

Rímskokatolícke kresťanstvo na Slovensku nemá relevantnú alternatívu predovšetkým preto, lebo teologická reflexia, ktorá by kultivovala verejnú debatu a jej aktérov, sa nekoná.

Potom sa za „teológiu“ považujú ideologické kompendiá fundamentalistických zoskupení, ktoré si vylobujú mediálnu prítomnosť a majú dosť finančných prostriedkov a mocenské páky, aby sa v diskusii zbavili relevantných názorových oponentov.

Fundamentalisti v slepej uličke

Takto vytvorili prevládajúci „mainstreamový“ dojem ohľadom toho, kto je a kto už nie je kresťan. Prípadne kto je a kto už nie je dobrý katolík. Tak sa vo verejnosti udomácnila kresťanistická verzia ideologického katolicizmu, ktorý je zo svojej podstaty nepriateľom pluralizmu a vecného dialógu.

Tento hlavnoprúdový katolicizmus protežujú biskupi, lojalistické médiá a novinárska obec, ktorá si osvojila pasívny klerikalizmus. Ten spočíva v tom, že v rámci etickej samoregulácie sa nepúšťajú do odbornej diskusie, lebo je to nepohodlné. Aj v politickom diskurze prináša body skôr opatrnícke vyčkávanie než priama reč. Medzi polarizovanou konfrontáciou a otvorenou rečou pritom existuje široké spektrum, ktoré však nevníma ani jedna z polarizovaných strán.

Záväzné rozhodnutie

Rozhodnutie z Vatikánu je doktrinálneho charakteru, a preto je to po rôznych mediálnych vyjadreniach pápeža Františka prvou vážnou zastávkou. Je to prelom v tom zmysle, že rozdielu medzi sviatosťou a sväteninou mimo cirkevného prostredia nerozumie – dovolím si povedať – nikto.

Explicitné zavedenie požehnávania spolužitia doteraz démonizovaného sveta queer ľudí je porovnateľné s registrovaným partnerstvom v civilnom práve.

František prelomil bariéru a odhodlal sa ukázať, že stredom vesmíru je človek. Ľudia. Hoci aj teplí. A práve takí. Vysmievaní, zosmiešňovaní, zaznávaní.

Nenávisť na adresu queer ľudí dostala vážnu trhlinu. Slovenskí kresťania a tí, ktorí im nadbiehali, už nemajú dôvod argumentovať ochranou tradícií. Vatikán a jej prefekt vieroučnej kongregácie začal písať novú tradíciu.

Ťažko veriť vlastným očiam, keď sú zatemnené nenávisťou a lžami. František po otázkach a výzvach biskupskej synode ohľadom toho, aby veriaci skúmali dôvody, prečo spoločnosť rieši právnu situáciu spolužitia a práva lesieb a gejov odpovedal sám. Skúmal prešliapanú cestu a keď vyhodnotil prax a túžby veriacich ľudí, podoprel ju aj teoreticky.

Učenie cirkvi preto, tak, ako o tom hovoril na začiatku svojho pontifikátu, vychádza z pastoračných potrieb a praxe ľudí, ktorí ešte dnes o cirkev stoja.

Koniec inštitucionálnej nenávisti

Homosexualita nie je hriech. Hriechom je sexualita, ktorá je nástrojom ponižovania a násilia. Hriechom je nezodpovedné zneužívanie sexuality v manželstve či mimo neho z mocenského postavenia, hriechom je násilie a nedostatok lásky, ktoré sa prejavuje znižovaním dôstojnosti iných.

Spolužitie dvoch ľudí toho istého pohlavia, ktorí sa zodpovedne rozhodnú pre spoločný život, si zaslúži aj cirkevný obrad. To, že to nebude v rímskokatolíckej cirkvi sviatosť manželstva, je zatiaľ prirodzené.

Je to oslobodenie z nehumánnej nenávisti predsudkov o pliage, a je to viac ako dostatočné gesto. Pre legislatívu laického štátu je to signál, aby sa v jeho legislatíve našlo miesto pre úpravu, ktorá vytvorí pre spolužitie dvoch gejov či lesieb právny rámec, zodpovedajúci demokratickému konsenzu a ľudským právam na naplnený a slobodný život aj pre nich.

Písané pre denník SME

Ako som padol do priepasti progresu

Napomínajú ma ako heretika, bludára a pokrokára. Vraj sa ako katolík mám zastaviť na ceste do priepasti. Vnímajú ma ako toho, kto podľahol diabolskej ideológii, ktorá zničí Slovensko. Dávajú mi dobré rady, ako sa z tohto poblúdenia dostať, nadávajú mi vulgárne aj kultivovane. Ponúkajú mi akademickú aj duchovnú pomoc.

Všimol som si to celkom hmatateľne, odkedy som sa ocitol na strane tých, ktorí hovoria o potrebe progresu. Toto slovo vytvorilo vo vedomí slovenskej verejnosti mentálny blok a brzdu možnej spolupráce a zmysluplného dialógu. Predvolebná kampaň, ale vlastne už aj obdobie od jesene 2019 v spoločnosti vytvorilo z progresu predmet strachu, spochybnení a nenávisti.

Neúspech je nemennosť, ktorú poznáme

Pápež František o tomto neúspechu hovorí ako o záľube v minulosti, indietrizme. Je to v skratke o tom, že pánom sveta je poľovník z Očovej a slovenská žena sa má starať o ženské veci. Na ostatné nie sme ešte pripravení.

Nie sme pripravení na ženu ako prezidentku. Skúška správnosti skutočnosťou však ukazuje opak. Len nahnevaní mocní muži, zvlášť tí „porazení“, toto poznanie neprijímajú. Pevné láskavé trvanie na ľudskosti a nekonfrontačnom rešpekte považujú za slabosť. Ich päste však udierajú do prázdna, aj keď si myslia, že zasiahli.

Povoz alebo elektromobil

Postup minulej moci sa vždy začína autoritárskym presadzovaním toho, čo vždy bolo tak, ako je aj teraz. Pocit vlastnej dôležitosti nepripustí fakt, že aj to, čo bolo doteraz, sa zrodilo z veľkej paradigmatickej zmeny. Ježiš sa postavil farizejom, zákonníkom a kňazom. Oni ho označili za toho, kto sa rúha Bohu. A preto zorganizovali justičnú frašku.

Presadzovaním svojich dogmatických tvrdení sa tradičný svet nekompetentne tlačí do oblasti kompetencií prírodných a spoločenských vied. Následne inkvizítor novému poznaniu vzdoruje aj za pomoci represií, horiacich hraníc a tiel, exkomunikácie či reputačných škôd. Preto sú aj dnes nositelia inovácií označovaní za ľavičiarov, euromarxistov, bludárov či heretikov.

Následne sa tento proces presunie do roviny otvorenej polemiky, inštitucionálneho popierania. Vedecký konsenzus sa však v období, keď svet akadémie a univerzity prečíslil svet cirkevnej doktríny, postupne presadí. Napriek domnelým prednostiam konských povozov sa ľudia začnú postupne masovo presúvať autobusmi na ekologický pohon.

Školy, kde učia ľudáci, boľševici či jednoduchí úprimní cirkevníci, sa dnes zmenili na bašty ochrancov tradícií. Poľovníci, hlásateľky či čašníci populizmu ako nositelia tradícií lámu cez koleno kumšt aj poznanie. Zastavujú zručnosti umelcov, spoločenských vied, genetiky a medicíny. Pokúšajú sa o prelomenie zavádzajúcej ideologickej kolonizácie tém rovnosti a ľudských práv.

Priznaniu autonómnosti vedeckého poznania predchádza podobne ako v minulosti aj dnes perzekúcia, dehumanizácia a aspoň morálna eliminácia názorových oponentov. Komu sa nepáči, nech opustí priestor aj čas. Ak sa niekomu nechce, ochotne mu pomôžu.

Blahobyt nemennosti

Indietrizmus sa ako záľuba v minulosti na Slovensku manifestoval masívnou podporou ľudí, ktorí preukázateľne klamú, sú násilní a v minulosti spolupracovali s ľuďmi, ktorí sú už právoplatne odsúdení za trestné činy, a sú ich desiatky. Kamaráti a blízki ľudia predsedu vlády sedia vo väzení. A človeka s takýmito kamarátmi si zvolili tí, čo chcú chrániť svet poriadku, blahobytu, bezpečnosti. Svet včerajška.

Paradoxne tento strach z nového sveta a budúcnosti sa premietol do iracionálnej dilemy, čo je pre Slovensko nebezpečnejšie: budúcnosť s predstieranou tradičnosťou, ktorá bude len reprízou minulosti, alebo strach z budúcnosti, ktorej „otvorenosť“ síce ako veriaci obdivujeme pri čítaní biblického príbehu Abraháma, Mojžiša, Jána Krstiteľa či Ježiša, Márie a Jozefa, ale sami svoju vieru tejto odvahe dôvery v dobro, pravdu a lásku nevystavíme.

Stretnutie indietrizmu a progresu je preto stretnutím dôvery a nedôvery. Pravda a láska sa nebojí budúcnosti, no prehráva s istotou včerajšej lži, násilia a jeho komplicov. No v skutočnosti je to inak.

Kto neverí v budúcnosť, musí ostať v minulosti. Abrahámovská viera ide za novým a netušeným. Indietrizmus necháva tým, ktorí sa boja života v pravde. Život ide za životom a cestu si nájde. Aj tváre, aj osoby. Prekvapenia sú pred nami. Všetci obdivujú príbeh Abraháma a Ježiša. Ficov Pilát ostane v Kréde. Bez Fica.

(Pôvodne napísané pre denník SME)

Január 2024

Paralelne s rýchlostnou cestou medzi Zvolenom a Banskou Bystricou vedie východne od nej aj pomalá a zaujímavá cesta popri kostolíkoch v Zolnej, Dúbravici a Ponikách až k ceste z Bystrice do Brezna. Medzi nimi sa v údolí potoka Zolná nachádza obec Čerín. Nad ňou sa vypína jednoloďový gotický kostol z prvej štvrtiny štrnásteho storočia, pod ktorým viedla Via Magna, stredoveká cesta z Budína do Krakova. Kostol je opevnený múrom z obdobia tureckých nájazdov. V rámci areálu sa nachádza aj drevená zvonica v tvare ihlana zo sedemnásteho storočia, ktorú postavili bez použitia kovových klincov.

Kostol si ma okamžite získal. Nedávna rekonštrukcia zvýraznila krásu jeho jednotlivých častí, obzvlášť presbytéria. Pri pohľade nahor ma zaujal strop lode. Farebné podklady na drevených doskách, vyzdobené rozmanitými bielymi a čiernymi vzormi, mi pripomínali omnoho viac koberec na zemi ako strop chrámu. Pohľad naň je ako terapia.

Drevené gotické doskové stropy sa v kostoloch na Slovensku zachovali minimálne. Pôvodné drevené stropy začali byť odstraňované z rôznych dôvodov už pri prestavbách kostolov v gotickom stredoveku. Takže dnes popri Čeríne môžeme obdivovať ešte drevený neskorogotický doskový strop už iba v Smrečanoch na Liptove.

Neskorogotický doskový drevený strop v Čeríne vznikol v prvom desaťročí šestnásteho storočia. Jeho dnešná podoba evokuje, akoby sme sa pozerali na pôvodnú (hoci reštaurovanú) verziu. Dnes pozostáva z osemdesiatich štyroch dosák, z ktorých je štyridsaťštyri pôvodných, reštaurovaných, dvadsaťšesť nových dosák má verne prekreslené originálne vzory, nakoľko drevo pod nimi bolo neobnoviteľne poškodené. Zvyšných štrnásť dosák bolo tak poškodených, že sú na nich iba niektoré ornamenty, ktoré vybrali súčasní reštaurátori. Je to mimo iné i dôsledok ostreľovania kostola na konci druhej svetovej vojny, zrútenia strechy v roku 1956 a následnej nedostatočnej starostlivosti v podobe nevhodného skladovania dosák vo vlhkom prostredí.

Drevený strop je rozdelený do štyroch nerovnomerných polí. Môžeme na ňom vidieť tridsaťjeden ornamentálnych vzorov a deväť rôznych figurálnych motívov. Všetky boli namaľované pomocou šablón, vytvorených z rôznych materiálov, ako napríklad olejom impregnovaný papier, kartón, koža, drevo. Na zachovaných drevených doskových stropoch sa najčastejšie používali rôznofarebné a rozmanité rastlinné vzory, ktoré mali symbolizovať krásu nebeského raja, vínna réva odkazuje na eucharistiu, trojlístky na Božiu Trojicu. Na čerínskom strope sú taktiež rôzne imitácie vzorov tkanín, geometrické tvary a kresťanské symboly. Pri pozorovaní si môžeme všimnúť aj malé figúry, obrázky medveďa, jeleňa, psa, pár holubíc, ľudskú hlavu…

Na stredovekých freskách, obrazoch či stropoch, z ktorých sa nám zachovala iba časť, sa mi páči, že mi umožňujú predstavovať si, ako mohli vyzerať kompletné, premýšľať o tom, akú podobu malo celé dielo, čo ním mohol mať autor na mysli. Spojiť si v hlave to, čo o tej dobe viem, čo si musím doštudovať, ak chcem vedieť viac a porozumieť. Niekedy si rád trocha domýšľam. Aj keď po spoznaní historických reálií musím niekedy svoju fantáziu držať na uzde…

Obec Čerín bola v čase výstavby stropu, z ktorého máme aj dnes možnosť vidieť časť originálov, vo vlastníctve hradu vo Vígľaši. V tomto období, teda v prvých rokoch šestnásteho storočia, bol hrad vo vlastníctve kráľa Vladislava II. Jagelovského a do diania na kráľovskom panstve mala nepochybne čo povedať i kráľovná. Jedným z ponúkajúcich sa dôkazov môže byť práve vytvorenie stropu kostola, ktorého výzdoba je profesionálne zrealizovaná podľa kvalitných šablón, čo môže poukazovať na majstrov z významnejšej dielne, pôsobiacej v stredoslovenskej oblasti. Indíciou pre zapojenie sa kráľovského majestátu majú byť štyri prázdne erbové polia v doskovom poli nad loďou, bližšie k organu. A ku kráľovskej rodine patrí aj vyberaný vkus. Argumentom preň môžu byť nádherné obrazce na strope, ktorých inšpiráciou mohli byť i vzory drahých tkanín, dovážaných do Uhorska z územia dnešného Talianska.

Neviem, či to bolo takto. Zo skúsenosti však vieme, že nemusíme a nie je možné všetko vedieť a všetkému rozumieť. Stačí, ak v nás to, čo počas našich dní vidíme, poznávame a zažívame, vedie k pýtaniu sa, objavovaniu a štúdiu.

Do nového roka 2024 nám všetkým prajem, aj keď máme za prežité roky v našom konaní vlastné šablóny, aby sme stále boli schopní čerpať z vzácnych zdrojov a byť tak inšpiratívnym originálom.

Veríme na Slovensku, že sa biblický Vianočný príbeh naozaj stal?

Vianočný príbeh je v našich zemepisných šírkach notoricky známy. V týchto dňoch sa s ním môžeme stretnúť v rôznych formách a na rôznych miestach:

Anjel sa zjavil mladej dievčine Márii a oznámil jej, že bez toho, aby poznala muža, narodí sa je syn Ježiš. Tak sa  aj stalo, ale keďže bola v cudzom meste a bez prostriedkov, dieťa sa narodilo v stajni a Mária dieťa uložila do jasieľ. Anjel oznámil narodenie spasiteľa pastierom a tí ho prišli navštíviť a pokloniť sa mu. Narodenie nového kráľa predpovedali aj mudrci z Východu a nasledujúc znamenia na oblohe, našli  malé dieťa v maštali, kde mu odovzdali dary.

V prieskume agentúra Go4insight zisťovala, do akej miery ľudia na Slovensku veria, že tento vianočný príbeh je historicky skutočný, teda sa v realite skutočne odohral spôsobom ako je tradovaný.

Údaje použité v tomto blogu pochádzajú z reprezentatívneho prieskumu spoločnosti Go4insight, uskutočneného v novembri 2023  na vzorke 1 000 respondentov vo veku 15-79 rokov.

Ktorej časti vianočného príbehu ľudia najviac veria?

  • Dve pätiny ľudí si myslí, že je historicky skutočný príbeh, ako Anjel oznámil Panne Márii, že sa jej narodí syn Ježiš (37 percent).
  • Takmer 60 percent ľudí si myslí, že Ježiš sa skutočne narodil Panne Márii.
  • Podobne 64 percent ľudí si myslí, že je pravdivý príbeh o tom, ako sa malý Ježiško narodil v stajni a bol uložený do jasličiek.
  • Dve pätiny ľudí verí, že Anjel skutočne oznámil narodenie Ježiša pastierom (40 percent).
  • Historke návštevy troch kráľov (troch mudrcov) veria takisto približne 6 z 10 ľudí  (62 percent).

 Naopak, 15% obyvateľov Slovenska si myslí, že ani jedna časť tohto príbehu nemá reálny historický základ.

Je zaujímavé, že vianočný príbeh je po historickej stránke akceptovaný celou populáciou veľmi rovnomerne.  

Vianočnému príbehu na Slovensku veríme približne rovnako – či sme starší alebo mladší, bohatší alebo chudobnejší, vzdelanejší alebo bez vzdelania. Medzi základnými sociálnymi skupinami je len niekoľko takých, ktoré sa odlišujú od priemeru. Ale rozdiely aj v týchto skupinách nie sú zásadne výrazné.

 Američania veria Vianočnému príbehu viac ako na Slovensku.

Podľa výskumu Pew Research Center, obyvatelia Spojených štátov  historicite vianočného príbehu veria výrazne vo väčšej miere ako ľudia na Slovensku. 

Podiel tých, ktorí sa nazdávajú, že každá časť vianočného príbehu sa skutočne udiala tak, ako je to popísané, neklesol pod 70%. Podiel skeptikov je však rovnaký ako na Slovensku – 14%

 Či už veríte, že vianočný príbeh sa udial tak, ako  je popisovaný, alebo nie – prajem Vám veľmi pokojné prežitie vianočných sviatkov. Vianoce väčšinu z nás robia (aspoň na chvíľu) o niečo milších ľudí  🙂

Prieskum bol realizovaný kombináciou osobného a online dopytovania s cieľovou skupinou celá populácia Slovenska vo veku 15-79 rokov. Dopytovanie prebehlo v novembri 2023 na reprezentatívnej vzorke 1 000 respondentov. Prieskum realizovala agentúra Go4insight.

December 2023

Na základe bádania umenovedcov, historikov a jazykovedcov sa v súčasnosti, aj napriek pretrvávajúcej odbornej polemike odvažujeme tvrdiť, že na južných svahoch Tribečského pohoria, východne od Nitry, stojí, s veľkou pravdepodobnosťou už od konca deviateho alebo začiatku desiateho storočia, malý, dejinami skúšaný a mnohokrát prestavaný kostol. Na základe toho, čo dnes vieme a predpokladáme, patrí kostoliansky kostolík spolu s chrámami v Kopčanoch a v Nitrianskej Blatnici medzi tri najstaršie stojace kostoly na Slovensku. Postavené boli ešte v období, ktorému hovoríme veľkomoravské. Neďaleká Nitra bola vtedy dôležitým centrom Veľkej Moravy a ešte nechyrovala o tom, že raz bude aj centrom údelného vojvodstva, teda „trenažérom“ pre nádejných uhorských kráľov. Ale to sa udialo až v polovičke jedenásteho storočia. Hrad na vrchu Gýmeš ešte nestál, postavili ho až po vpáde mongolských vojsk, v polovičke trinásteho storočia.

Kostoľanoch pod Tribečom vidíme na jednej z najstarších fresiek na území dnešného Slovenska a podľa dnešných poznatkov i v stredovýchodnej Európe obyčajný, bežný príbeh narodenia dieťaťa v interpretácii majstra z prelomu desiateho a jedenásteho storočia. Podľa biblickej legendy, ktorú v nejakej verzii v strednej Európe pozná väčšina jej obyvateľov, v stajni, medzi zvieratami, z dnešného pohľadu v úplne nevhodnom a nehygienickom prostredí, sa mladej židovskej matke Márii narodilo dieťatko. Pre majstra spred tisícročia bol takýto príbeh a prostredie miesta narodenia omnoho bližší, ako nám ľuďom dvadsiateho prvého storočia.

V kostolíku je šero, aj keď sa do malých okien v hornej časti južnej steny opiera poludňajšie slnko. Napriek všetkým úpravám z dvadsiateho a dvadsiateho prvého storočia sa snažím predstaviť si kostol z obdobia, keď sa začal formovať uhorský štát. Pozerám sa na starobylé, ešte predrománske fresky a snažím sa čítať ich posolstvo. Identifikujem scénu narodenia. Na nej je dominantná matka Mária na lôžku, za ňou batoľa v jasliach, pri ňom stojí anjel a slabo viditeľný vôl a osol. V popredí sú dve devy, ktoré kúpu malého Ježiša a napravo od nich sedí Jozef opierajúc sa o svoju palicu.

Zaujíma ma, ako fresku v tomto šere majster maliar zhotovoval. Netuším ročné obdobie, počasie v dňoch, keď ju maľoval, a rovnako ani jeho vek, aký mal zrak a citlivosť prstov na chlad… Predstavujem si, ako stál či kľačal na lešení, kúsok od neho blikotajúcim svetlom horela sviečka či fakľa, ktorá osvecovala práve nanesenú vápennú omietku a súčasne mohla ohriať jeho skrehnuté prsty… Jeho úlohou bolo naniesť na giornatu, na dennú porciu čerstvej omietky, viacerými štetcami rôzne farby tak, aby sa prepojili s omietkou, skôr než vyschne. Lebo inak by to nebola maľba al fresco, teda do čerstvej, ešte vlhkej omietky. Evidentne sa mu to podarilo, lebo obrazy, ktoré vtedy namaľoval na stenu, môžeme vďaka nemu, ale i reštaurátorom, umenovedcom a miestnym farníkom obdivovať aj dnes.

Príbeh z fresky interpretuje rozprávanie evanjelistu Lukáša. O príbehu nezvyčajnej noci narodenia malého Ježiša, počas ktorej sa prekvapení a vystrašení pastieri z plání neďaleko Betlehema vybrali na miesto, o lokalizácii ktorého im anjel, pre nás, ľudí dvadsiateho prvého storočia, povedal veľmi neurčito: „Nájdete dieťatko zavinuté do plienok a uložené v jasliach“. Nespochybňovali, nemudrovali. Išli. Netušili kam. Žiadne Google mapy s navigáciou. Iba „Nájdete…“ O ukončenej návšteve Lukáš následne píše, že keď sa pastieri vrátili, „oslavovali a chválili Boha za všetko, čo počuli a videli, ako im bolo povedané“. Boli vďační, lebo sa odvážili, videli a zažili.

O tridsať rokov neskôr niečo podobné zopakovali priatelia vtedy už rabbiho Ježiša, ktorým dnes hovoríme učeníci, apoštoli. Avšak v omnoho ťažšej situácii, po jeho smrti potupným ukrižovaním. Pre mňa sú ľudia, ktorí žili s Ježišom pred dvoma tisíckami rokov veľkou inšpiráciou. Nerezignovali, nezosypali sa, keď prišli o svojho učiteľa. Uverili mu. Prekonali strach, nepodľahli neistote, nepohodliu a hroziacim dôsledkom. Bez tohto postoja by sme si nemali prečo a ako pripomínať narodenie dieťatka, z ktorého vyrástol a dospel zrelý a múdry muž, dnes známy aj v našich končinách, hoci v prispôsobenej stredoeurópskej podobe.

Ak by sa vtedajší majstri tesári a ich pomocníci, rybári, roľníci či vinohradníci z okolia Genezaretského jazera po zážitku jeho smrti vzdali a chceli, aby ich nejaký silný a mocný politik či kňaz chránil a riešil ich životnú situáciu, dnes by na našom území a v Európe nestáli chrámy na počesť a oslavu Ježiša. Tí ľudia vtedajšej každodennosti pochopili svojho rabbiho a začali robiť tak, ako hovoril on. Premýšľali, stretávali sa, rozprávali sa, povzbudzovali a konali. Nečakali pomoc ani sľuby tých, čo mali moc. Porozumeli, že svoj život si môžu naplniť iba oni sami, že je dôležité konať a tvoriť také prostredie, v ktorom sa rozvíjajú nielen oni, ale i ďalší ľudia v ich okolí, že dôležitý je každý človek. Lebo nezáleží ani na jazyku, ani národnosti, ani pohlaví, ani farbe pleti (List svätého Pavla Galaťanom, 3,28). Jedno z nosných posolstiev Žida Ježiša sa nestratilo v prekladoch – dôležitý je každý jeden človek v úcte pred tým, komu on hovoril abba, otec. Pred Bohom.

Prajem nám, aby adventné premýšľanie a konanie malo na nás i naše okolie taký vplyv, ako fresky na výzdobu chrámu. Tak, ako stredovekí majstri vedeli správne namiešať maltu a naniesť ju na stenu. Aby sme konali správne a včas, aby sa farby prepojili s omietkou a vytvorili trvalé dielo.