V období stavby dechtického chrámu bolo hlavnou úlohou malého kruhového okna v apside zabezpečiť svetlo v interiéri. Vetranie či výhľad, ako je to dnes, neboli témou dňa. Okno bolo otvorom v hrubej, z tehál vystavanej stene apsidy, ktorá niesla váhu klenby a strechu.
Dnes vďaka výskumom za ostatných zhruba pätnásť rokov vieme, že veľkosť východného okna apsidy je pôvodná, tak ako i jeho bezprostredné okolie. V malom okennom priestore bol pravdepodobne vložený olovený rám, ktorý držal sklenený kruh okna. Taký veľký priemer skleneného okna, okolo desať palcov, dnes dvadsaťpäť centimetrov v jednom kuse, rozhodne nebol v našich zemepisných šírkach samozrejmosť.
Spomenutiahodnou zaujímavosťou je i to, že okno kruhového tvaru so špaletou v apside Kostola Všetkých svätých na úpätí Malých Karpát v Dechticiach patrí spolu s južným portálom medzi zaujímavé pôvodné románske prvky dnešného kostola resp. rotundy, ktoré prepájajú exteriér s interiérom. Ten je prekvapujúco kruhového obvodu vo forme rotundy s viacerými zachovanými neskororománskymi freskami.
Pri prechádzke krajinou nám románske a gotické chrámy pomáhajú s orientáciou v teréne. Úplná väčšina stredovekých chrámov má orientáciu východ – západ, portál, vchod do kostola, bol v južnej stene chrámu. Apsida a poloha okna v ňom ukazovala miesto východu slnka v čase kladenia jeho základov. Nedopátral som sa, v ktorý deň roka bol položený základný kameň, ale spolieham sa na vtedajší úzus, že to bol bod, kde sa na svitaní v deň začiatku stavby prvý raz ukázalo slnko. V Dechticiach na sviatok Všetkých svätých. Svetlo vychádzajúceho slnka, symbol nádeje a vzkrieseného Krista, v stredovekom chráme osvetľovalo obetný stôl, menzu, za ktorým stál kňaz slúžiaci bohoslužbu, obrátený smerom na východ, teda chrbtom k modliacim sa ľuďom.
Apsida, svätyňa, by bol veľmi tmavý priestor, ak by bolo okrúhle okno iba valcovitým objektom v stene. Aby stavitelia chrámu zväčšili svetelnosť maličkého východného okna v stene apsidy, hrubej asi trištvrte metra, vizuálne ho zväčšili špaletou. Teda tak, že rozšírením vonkajšieho priemeru okna zvonka i zvnútra vznikla šikmá plocha okna, špaleta, ktorá prepúšťa viac svetla do vnútra priestoru apsidy.
Sklenené plochy okien či balkónov našich bytov i domov sú pre nás samozrejmosťou. Funkciou okien dnes je nielen priestor presvetliť ako pred vyše osemsto rokmi, ale i vetrať a poskytnúť výhľad.
Múdrosť majstrov románskych chrámov je vítaná i dnes. Obrusovať hrany, dávať priestor svetlu, nechať pôsobiť Ducha Svätého. Aby sme, podobne ako v biblickom príbehu Turíc, vďaka Duchu viacej videli a rozumeli, ako konať múdro a spravodlivo.
Svorník s motívom Božieho baránka v Kostole sv. Martina, Martin
Niektorí z nás radi sledujú línie a ich prechádzanie jednu cez druhú. Pochádzam z roviny, ktorá končí v „nekonečne“, tam, kde sa stretáva s nebeskou klenbou. Uprostred lesa sa mi páči sledovať vrcholce stromov, ktoré sa snažia prepliesť do nebies. V gotickom kostole ma očarúvajú kamenné rebrá, ktoré vedú môj pohľad na samý vrch chrámu. Na najvyšší bod v klenbe, kde sa všetky gotické línie spájajú. Na svorník.
Svorník má rozhodujúcu úlohu – zabezpečuje statiku gotickej klenby, ktorá je výsledkom komplikovanej rovnováhy síl medzi tlakom a protitlakom. Vložením záverového kameňa, teda svorníka správnej hmotnosti medzi rebrá klenby stredovekí stavbári tieto, akoby, kamenné vystreté ruky prepojili a uzavreli klenbu. Týmto úkonom sa zmenili pomery síl tlakov klenby a stien stavby. Váha svorníkového kameňa vzpružila rebrá chrámu, ktoré „padajúcim“ múrom chrámu vytvorili potrebný protitlak a stavba nadobudla stabilitu. Je to veľmi jednoduché, pevné, ale súčasne veľmi krehké riešenie. Celé dielo stojí „len“ na vzájomnej opore správne uložených kameňov.
Malé repetitórium, zopakovanie: svorník, statický stred klenby potrebuje podporu rebier, ktoré sa k nemu z rôznych strán zbiehajú. Len vďaka nim môže byť na vrchole klenby. Naopak, ak by rebrá klenbového oblúku nemali oporný bod na vrchole v svorníku, boli iba kúskami opracovaných kameňov, ktoré by nemalo čo držať spolu. A bez svorníka a rebier by sa kamene výplne klenby, položené jeden vedľa druhého, nemali o čo oprieť. Každá časť gotického systému má svoju úlohu, ktorú musí vykonať naplno. Pritom sa musí spoliehať na susedov a susedky, že budú konať tak isto. Jedna časť podmieňuje a potrebuje tú druhú.
Ešte jeden dôležitý detail – pre bežného pozorovateľa je to na prvý pohľad nepostrehnuteľné, ale svorník je organicky prepojený cez rebrá klenby s vonkajším oporným systémom chrámu. Tento „detail“ patrí medzi základné objavy gotiky, ktorá si začala podmaňovať Európu v polovici 12. storočia.
Jedným z pragmatických účelov svorníka bývalo aj zakrytie stavebne komplikovaného a občas nedokonalého priesečníka klenbových rebier, ktoré sa na vrchole klenby zbiehali z viacerých strán. Bol to praktický a elegantný spôsob, ako zakryť nepresnosti tejto časti klenby chrámu.
Priestor plochy svorníka býval využitý tak, aby bol nástrojom sprostredkovania vieroučných posolstiev.
Do určitej miery by sme mohli povedať, že tieto nosiče informácií využívali ľudia pred niekoľkými stáročiami podobne, ako my dnes využívame centrálnu pozíciu zaujímavej lokality – v novinách, na billboardoch, na internete…
Ľudia obdobia, ktorému my hovoríme stredovek, neboli iní než sme my.
Prekryté miesto prelínania rebier klenby bolo pre ľudí výhodným priestorom na podávanie dôležitých informácií. Na ploche svorníka boli veľmi často znázorňovaní najdôležitejší biblickí aktéri. Zobrazovali svätých, na ochranu ktorých sa veriaci spoliehali a dúfali, že ich vypočujú. Plochy svorníkov sú vyplnené aj rôznymi znázorneniami zvierat. Jedným z príkladov je Veľkonočný baránok na svorníku v kostole svätého Martina v meste Martin. Podobne ako zvieracie, majú i rastlinné motívy svoj význam a poslanie. Ich symbolika je však pre úplnú väčšinu z nás dnes ťažko zrozumiteľná. Ak by sme ju chceli pochopiť, musíme ju krok po kroku opäť objavovať a študovať.
A samozrejme, „reklamná plocha“ svorníkov bola zaujímavá aj pre donorov stavby chrámu. Niektorí konali nezištne, iní z vďačnosti a časť dôležito pre seba, zanechali na jednom z najviditeľnejších miest v chráme aj správu o sebe – pečať erbu rodu.
Svorník zohráva v konštrukcii gotického chrámu kľúčovú úlohu. Francúzsky „clé de voûte“, anglicky „keystone“ je pomenovanie pre svorník ako kľúčový kameň. Teraz v období Veľkej noci mi to pripomína text starovekého žalmu: „Kameň, čo stavitelia zavrhli, stal sa kameňom uholným“. Staroveký autor, neviem, či z odpozorovanej, alebo vlastnej skúsenosti dáva na známosť, že pokiaľ život človeka, či akákoľvek stavba nemá dobrý základ, základný kameň, z ktorého život či stavba vychádza, tak bude nestabilný a slabý.
V prenesenom význame slova by mohol byť takýmto „uhoľným kameňom“ aj svorník. Avšak z opačnej strany stavby, či existencie. Svorník, kameň stavbu spája a zabezpečuje jej stabilitu. Je tým, kto vyžaduje a potrebuje „svornosť“. Bez nej je stavba nestabilná a zrúti sa.
Prajem všetkým požehnanú Veľkú noc roku Pána 2023.
Aby naše krehké životy mali spoľahlivú oporu a boli sme pripravení žiť v svornosti.
Nadácia Herberta Haaga udelila ceny za rok 2023. Ocenenie získala nemecká teologička Julia Enxing a redakcia internetového časopisu <<feinschwarz.net>>. Ocenili tých, čo svojou prácou zápasia o slobodu v cirkvi. Tých, čo zápasia o to, aby cirkev nebola zväzujúcim prostredím disciplíny založenej na strachu a moci hierarchického aparátu, ale aby bola priestorom slobody, v ktorom sa rodia myšlienky inšpirujúce spoločnosť k vzájomnému rešpektu medzi ľuďmi. Ako vo svojej práci zdôrazňuje tohtoročná laureátka Julia Enxing, aj rešpektu človeka k životnému prostrediu.
Pre mňa, ako laureáta ceny nadácie Herberta Haaga z roku 2020, bolo zaujímavé porovnávať myšlienkový svet tohto podujatia a správy o pripomienke 35. výročia sviečkovej manifestácie za slobodu náboženského vyznania a občianske práva v Československu.
Najlepšie to pre mňa nepriamo pomenoval vo svojom príhovore predseda nadácie Odilo Noti. Parafrázoval myšlienku nedávno zosnulého zakladateľa tejto nadácie Hansa Künga. Sloboda a pravda sa vzájomne potrebujú.
Náboženská sloboda nie je jednosmerný koncept, ktorý má cirkvi umožniť, aby o pravde uvažovala vo svojich dogmaticky nemenných a hierarchickým systémom hermeticky uzavretých štruktúrach. Aj pravda, na ktorú sa odvoláva cirkev a každé iné náboženské spoločenstvo, musí v demokratickej spoločnosti obstáť v slobodnej a pluralite názorov otvorenej kritickej diskusii. Bez toho sa náboženská sloboda môže stať v lepšom prípade cestou k vyschnutiu inšpiratívneho prameňa náboženských myšlienok a v horšom prípade nástrojom na posilňovanie náboženského fundamentalizmu neschopného reflektovať princípy liberálnej demokracie.
Neviem, či niekto v tomto svetle zhodnotil 35 rokov náboženskej slobody na Slovensku. Mne sa po včerajšom stretnutí s laureátmi Ceny Herberta Haaga za slobodu v cirkvi zdá, že slovenské cirkvi a slovenská spoločnosť je v tomto práve teraz na rozhodujúcej križovatke.
Kultivovanie pravdy potrebuje slobodu. Aj v cirkvi.
V nedávno reštaurovanej severnej kaplnke chrámu v Devíne ma zaujal maľovaný kríž na stene. Bol výrazný, aj keď z neho polovica chýbala. Jeho neúplnosť, nejednoznačnosť ma upútala. Mal svoje tajomstvo. V mysli som si začal predstavovať, ako by mohla vyzerať tá druhá časť, aj keď odpoveď som videl neďaleko, pri ďalšom kríži na stene. Hneď nato sa začala hlásiť otázka, ako k tomu prišlo, že polovica kríža chýba…
Na posviacku chrámu, bez ktorej nebolo možné využívať tento priestor na liturgické účely, poukazujú konsekračné kríže. Z posvätenia, po latinsky consecratio, je odvodené pomenovanie kríža na stene kostola. V rámci posviacky sa ustanovuje jeho patrocínium. Je to zasvätenie konkrétnemu svätcovi alebo niektorej udalosti z dejín spásy, kresťanskému symbolu či niektorému z Božích mien, po latinsky dedicatio.
Stavba chrámu bola a je pre komunitu vždy veľká vec, na ktorej sa spolupodieľalo viacero aktérov. Posviacka Božieho domu je vyvrcholením tohto úsilia, uvedenie do života komunity, spoločenstva. Posvätenie, posviacka kostola má svoje pravidlá, ktoré sa tvorili stáročia.
V prvotnej cirkvi kresťania nemali vlastné priestory na slávenie liturgie. Nemohli mať. Po Milánskom edikte (313 po Kr.) sa situácia obrátila v prospech kresťanov. Už v roku 315 bol vysvätený chrám v Týre a v roku 335 Chrám Božieho hrobu v Jeruzaleme. Zo štvrtého storočia pochádzajú aj informácie o tom, že eucharistická slávnosť mala centrálny význam pri posvätení kostola, a tiež, že súčasťou posviacky kostola bolo pomazanie oltára posvätným olejom, krizmou.
V súčasnosti sa posviacka začína príchodom sprievodu veriacich spolu s biskupom pred kostol. Pred vchodom odovzdajú zástupcovia stavbárov dokončenú stavbu s dokladmi a kľúče od kostola biskupovi. Nimi otvorí kostol kňaz, ktorému je zverená pastoračná služba o obec a kostol. Do novootvoreného kostola sa najprv prinesie kríž, za ním vojde biskup a potom slávnostný sprievod. Po modlitbách a liturgických čítaniach biskup pomaže oltárnu dosku, menzu, krizmou v jej strede a v rohoch, niekedy i celú. Obrad pokračuje pomazaním stien chrámu krizmou, čo znamená, že celý kostol je zasvätený kresťanskej bohoslužbe. Pomazávajú sa vopred vyhotovené kríže na stenách chrámu. Kedysi ich bolo dvanásť ako apoštolov alebo brán nebeského Jeruzalema. Po Druhom vatikánskom koncile (1962 – 1965) sú bežné kríže štyri, najčastejšie z ušľachtilého kameňa alebo kovu. Po týchto obradoch pokračuje liturgická slávnosť okiadzaním chrámu kadidlom, pokrytím oltárnej dosky a rozsvietením svetiel. Nasleduje eucharistická bohoslužba.
V stredovekých chrámoch sa často stretávame s bielymi miestami alebo maľbami, ktoré sú nedokončené alebo ktorým chýba pokračovanie. Aj mi to je ľúto, aj mám takéto obrazy rád. Skrývajú tajomstvo. Tieto fragmenty poskytujú priestor na premýšľanie. Nielen nad tým, čo tam nie je, ale i nad tým, aké zraniteľné sú výsledky nášho snaženia a aké krehké je naše ľudské navždy a naveky.
Je dobré dopriať si čas, zastaviť sa a premýšľať. Pri rieke, v lese, v tichu večer doma… alebo aj v kostole. Napríklad sa zahľadieť na neúplný či nedomaľovaný kríž na stene chrámu alebo na fragmenty stredovekých fresiek.
Prajem nám všetkým premýšľavý a tvorivý pôst roku Pána 2023.
Když byli křesťané na počátku svých dějin dotazováni, co je ono nové, co přinášejí, zda je to nové náboženství nebo nová filozofie, odpovídali: je to cesta.
Je to cesta následování toho, který řekl: Já jsem cesta.
K této vizi se křesťané během dějin neustále vraceli, zejména v dobách krizí. Křesťanství, křesťanská víra a křesťanská církev je cesta, dynamická realita. Úkolem světového biskupského synodu je anamnesis, připomenutí, oživení a prohloubení dynamického charakteru křesťanství: cestou bylo na počátku, cestou má být nyní i navěky. Církev je společenství poutníků, communio viatorum, je živým, tedy stále otevřeným, proměňujícím se a vyvíjejícím se organismem. Synodalita, společná cesta (syn hodos), znamená stálou otevřenost vůči Božímu Duchu, skrze něhož v církvi žije a působí vzkříšený, živý Kristus.
Synoda je příležitost společně naslouchat tomu, co dnes Duch říká církvím.
Tomáš Halík na európskom synodálnom stretnutí
V těchto dnech máme společně reflektovat první plody cesty oživení synodálního charakteru církve na našem kontinentu. Je to krátký úsek dlouhé cesty. Tento malý, ale důležitý fragment dějinné zkušenosti evropského křesťanství je třeba vložit do širšího kontextu, do barevné mozaiky globálního křesťanství budoucnosti. Máme jasně a srozumitelně říci, čím dnešní evropské křesťanství chce a může odpovědět na radost a naději, bolesti a úzkosti celé naší planety, která je dnes mnoha způsoby propojená a zároveň mnoha způsoby rozdělená a globálně ohrožená.
Setkáváme se v zemi s dramatickou náboženskou historií. Patří k ní počátky reformace v14. století, náboženské války v 15. a v17. století a tvrdé pronásledování církve ve 20. století. V žalářích a koncentračních táborech hitlerismu a stalinismu se křesťané učili praktickému ekumenismu a dialogu s nevěřícími , solidaritě, sdílení, chudobě a „vědě kříže“.
Tato země prošla třemi vlnami sekularizace v důsledku společensko-kulturních změn: „měkkou sekularizací“ při rychlém přechodu z agrární do industriální společnosti, tvrdou násilnou sekularizací v době komunistického režimu a další „měkkou sekularizací“ při přechodu z totalitní společnosti do křehké pluralitní demokracie postmoderní doby. Právě proměny, krize a zkoušky jsou výzvou k hledání nových cest a příležitostí k hlubšímu pochopení toho podstatného.
Papež Benedikt na cestě do této země poprvé vyslovil myšlenku, že by církev měla – podobně jako kdysi jeruzalémský chrám – vytvářet „nádvoří pohanů“. Zatímco sekty akceptují pouze ty, kteří jsou jim zcela oddaní, církev si musí uchovat otevřený prostor i pro duchovně hledající, pro ty, kteří přestože se neidentifikují plně s jejím učením a praxí, cítí svou blízkost vůči křesťanství. Ježíš prohlásil: „Kdo není proti nám, je s námi“ (Mk 9,40); varoval své učedníky před před horlivostí revolucionářů i inkvizitorů, před jejich pokusy hrát si na naděly posledního soudu a příliš rychle oddělovat pšenici od plev.
Už svatý Augustin tvrdil, že mnozí z těch, kteří si myslí, že jsou venku, jsou ve skutečnosti uvnitř a mnozí, kteří si myslí, že uvnitř, jsou skutečnosti venku.
Církev je tajemství; víme, kde církev je, ale nevíme, kde není.
Věříme a vyznáváme, že Církev je tajemství, svátost, znamení (signum) – znamení jednoty celého lidstva v Kristu. Církev je dynamickou svátostí, je cestou k tomuto cíli.
Úplné sjednocení je eschatologický cíl, který může být plně uskutečněn až na konci dějin. Teprve tehdy bude církev úplně a dokonale jedna, svatá, katolická a apoštolská. Teprve tehdy budeme vidět a zrcadlit Boha plně, tak, jak je.
Úkolem církve je stále udržovat v lidských srdcích touhu po tomto cíli a zároveň odolávat pokušení považovat jakoukoli podobu církve, jakýkoliv stav společnosti a stav náboženského, filozofického nebo vědeckého poznání za konečný a dokonalý.
Je třeba stále rozlišovat konkrétní podobu církve v dějinách od její eschatologické podoby, rozlišovat církev na cestě, církev bojující (ecclessia militans), od vítězné církve v nebi (ecclesia triumphans). Považovat církev uprostřed dějin za dokonalou ecclesia triumphans vede k triumfalismu, nebezpečné formě idolatrie. „Ecclesia militans“, pokud nebojuje s pokušením triumfalismu, se může stát hříšnou militantní institucí.
Vyznáváme s pokorou, že se to opakovaně v dějinách křesťanství stalo. Tyto tragické zkušenosti nás vedou k pevnému přesvědčení, že posláním církve je být zdrojem spirituální inspirace a transformace, plně respektující svobodu svědomí každé lidské osoby a odmítající jakoukoliv formu mocenského nátlaku a manipulace.
Nejen politická moc, ale i morální vliv a duchovní autorita mohou být zneužity, jak nám ukázaly skandály sexuálního, psychologického, ekonomického a spirituálního zneužívání v církvi, především zneužívání a vykořisťovaní těch nejslabších a nejzranitelnějších.
Trvalým úkolem církve je misie. Misie v dnešním světě nemůže být rekonkvistou, projevem nostalgie po ztracené minulosti, proselytismem, manipulací, snahou vtěsnat hledající do existujících mentálních a institucionálních hranic církve. Spíše je třeba tyto hranice rozšiřovat a obohacovat právě o zkušenosti hledajících. Bereme-li vážně princip synodality, pak misii nemůžeme chápat jako jednostranný proces, nýbrž jako doprovázení v duchu dialogu, úsilí o vzájemné porozumění. Synodalita je proces učení, v němž nejen učíme druhé, ale také my sami se učíme od druhých.
Výzva otevřít uvnitř chrámu církve „nádvoří pohanů“, integrovat hledající, byla určitým krokem na cestě synodality v duchu 2.vatikánského koncilu. Dnes však je třeba jít dál. Něco se stalo s celou chrámovou podobou církve a my to nesmíme ignorovat. Kardinál Bergolio před svým zvolením na Petrův stolec připomněl slova Písma: Ježíš stojí u dveří a klepe. A dodal: dnes však Ježíš klepe zevnitř. Chce jít ven a my ho musíme následovat. Musíme překročit naše dosavadní mentální i institucionální hranice, jít především k chudým, marginalizovanými, trpícím. Církev má být polní nemocnicí – tuto myšlenku papeže Františka je třeba dále rozvinout. Polní nemocnice musí mít zázemí církve, která je schopná nabídnout kompetentní diagnosu (čtení znamení času), prevenci (posílit systém imunitnity proti infekčním ideologiím jako je populismus, nacionalismus a fundamentalismus), terapii a dlouhodobou rekonvalescenci (včetně procesu smíření a hojení ran po dobách násilí a nespravedlnosti). Církev musí vytvářet místa ticha, v němž křik zraněné přírody a tichý pláč utlačovaných doléhá do svatyně svědomí; Pán nám otvírá uši , oči a ústa, abychom se mohli stát hlasem bezhlasých a advokáty chudých.
K tomuto svému velmi důležitému úkolu církev nutně potřebuje spojence – „nová evangelizace“ musí být společná cesta(syn hodos). K druhým nesmíme přistupovat s pýchou a arogancí vlastníků pravdy. Pravda je kniha, kterou nikdo z nás ještě nedočetl do konce. Ježíš na Pilátovu otázku neodpověděl žádnou teorií, ideologií ani definicí pravdy. Vydal však svědectví pravdě, která všechny nauky a ideologie přesahuje; zjevil pravdu, která se děje, která je živá a osobní. My nejsme vlastníci pravdy, nýbrž milovníci pravdy a milovnici toho, který jediný smí říci: Já jsem pravda. A zároveň říká: Já jsem cesta a život.
Pravda, která by nebyla živá a nebyla by cesta, byla by spíše ideologií, pouhou teorií. Ortodoxie musí být spojena s ortopraxi – správným jednáním. A nesmíme opominout třetí, hlubinnou dimenzi života v pravdě : orthopatii, správnou vášeň, touhu, vnitřní zkušenost – spiritualitu. Především skrze spiritualitu – duchovní zkušenost jednotlivých věřících a celé církve, nás Duch postupně uvádí do celku pravdy.
Nová evangelizace a synodální proměna církve i světa je proces, v němž se musíme učit uctívat Boha nově a hlouběji – v Duchu a pravdě.
Nesmíme se bát toho, že některé podoby církve umírají: „Jestliže pšeničné zrno nepadne do země a nezemře, zůstane samo. Zemře-li však, vydá mnohý užitek.“ (Jan 12,24).
Nesmíme hledat Živého mezi mrtvými. V každém období dějin církve musíme projevit umění duchovního rozlišování, rozlišit na stromu církve ratolesti, které jsou živé a které jsou suché a mrtvé.
Triumfalismus, uctívání mrtvého Boha, je třeba nahradit pokornou kenotickou eklesiologií. Život církve spočívá v účasti na na paradoxu Velikonoc: sebe-vydání a sebepřekročení, proměnu smrti ve vzkříšení a nový život.
Očima víry můžeme vidět nejen pokračující proces stvoření (creatio continua), nýbrž také v dějinách – a zejména v dějinách církve – pokračující proces vtělení (incarnatio continua), utrpení (passio continua) a vzkříšení (ressurectio continua).
K velikonoční zkušenosti rodící se církve patří překvapení, že Vzkříšení není resuscitace minulosti, nýbrž radikální transformace. Vzkříšeného Ježíše nemohli poznat ani jeho nejbližší a nejdražší. Marie Magdaléna ho poznala podle hlasu, Tomáš podle ran, poutníci do Emauz při lámání chleba.
I dnes je důležitou součástí křesťanské existence dobrodružství hledání Živého Krista, který k nám přichází v mnoha překvapujících – někdy anonymních – podobách. Prochází zavřenými dveřmi strachu. Mineme se s ním, když se uzamkneme do strachu. Přichází k nám jako hlas, který oslovuje naše srdce – mineme se s ním, pokud se necháme ohlušit hlukem ideologií a komerčních reklam. Ukazuje se nám v ranách našeho světa; pokud budeme tyto rány ignorovat, nemáme právo říci s apoštolem Tomášem: Můj Pán a můj Bůh! Ukazuje se nám jako neznámý cizinec na cestě do Emauz, mineme se s ním, když nebudeme ochotni s těmi druhými lámat náš chléb.
Církev je „signum“ – svátostným znamením, symbolem onoho „univerzálního bratrství“, eschatologického cíle dějin církve, dějin lidstva a celého procesu stvoření. Věříme a vyznáváme, že je signum eficiens – účinným nástrojem tohoto procesu sjednocování. K tomu je třeba spojit kontemplaci a akci –
„eschatologickou trpělivost“ se svatým nepokojem srdce (iniquitas cordis), který smí skončit až v Boží náruči na konci věků. Modlitba, adorace, slavení eucharistie a „politická láska“ jsou vzájemně kompatibilní prvky procesu divinizace, christifikace světa.
Také politická diakonie, vytváření kultury blízkosti a solidarity, empatie a pohostinnosti, vzájemného respektu a budování mostů mezi lidmi různých národů, kultur a náboženství je bohoslužbou, součástí oné metanoia, v níž se lidská a mezilidská realita proměňuje, dostává božskou kvalitu a hloubku.
Církev se podílí na proměně světa především evangelizací, která je jejím hlavním posláním. Plodnost evangelizace spočívá v inkulturaci, inkarnaci víry do živé kultury, do stylu myšlení a života lidí. Semeno slova musí být zasazeno dost hluboko do dobré půdy. Evangelizace bez inkulturace je pouhou povrchní indoktrinací – a zvláště v této části Evropy jsou lidé alergičtí na jakoukoliv indoktrinaci.
Evropské křesťanství bylo považováno za vzorný příklad inkulturace: křesťanství se stalo dominantní silou evropské civilizace. Postupně se však ukazovaly i deficity a stíny tohoto typu evangelizace.
Od doby osvícenství jsme v Evropě svědky jisté „ex-kulturace“ křesťanství, sekularizace kultury a společnosti. Proces sekularizace nepřinesl zánik křesťanství, jak to někteří očekávali, nýbrž jeho transformaci. Některé prvky evangelijní zvěsti, které církev v době spojení s politickou mocí opomíjela, se vtělily do sekulárního humanismu. Druhý vatikánský koncil se pokusil ukončit „kulturní války“ mezi katolicismem a modernitou a právě tyto hodnoty (např. důraz na svobodu svědomí) cestou dialogu integrovat do oficiálního učení církve.
První věta konstituce Gaudium et spes zní jako manželský slib: církev slíbila modernímu člověku lásku, úctu a věrnost, solidaritu a vnímavost pro jeho radosti a naděje, úzkosti a bolesti. Tato vstřícnost se však nesetkala s přílišnou ochotou k reciprocitě. „Modernímu člověku“ se církev zdála jako příliš stará a nepříliš atraktivní nevěsta. Navíc vstřícnost církve vůči moderní kultuře přišla v době, kdy modernita právě končila. Kulturní revoluce kolem roku 1968 byla patrně vrcholem a zároveň koncem epochy modernity. Rok 1969, kdy člověk vstoupil na měsíc a vynález mikroprocesoru zahájil věk internetu, můžeme považovat za symbolický počátek nové postmoderní doby. Tuto dobu charakterizoval zejména paradox globalizace – na jedné straně téměř univerzální propojení, na druhé straně radikální pluralita.
V naší době se ukazuje spíše temná stránka globalizace – globální šíření násilí (od útoků teroristů na Manhattan v roce 2001 po státní terorismus ruského imperialismu, ruskou genocidu na Ukrajině), pandemie nakažlivých chorob, ničení životního prostředí a ničení morálního klimatu působením populismu, fake-news, nacionalismu, politického radikalismu a náboženského fundamentalismu.
Jeden z prvních proroků globalizace, Teilharda de Chardin, tvrdil, že vrcholná fáze procesu globalizace (kterou on nazýval planetarizací a zasazoval ji do kontextu celkového vývoje kosmu) nebude nesena nějakým automatismem vývoje a pokroku, nýbrž vědomým a svobodným obratem lidského rodu k „jediné síle, která sjednocuje, aniž by ničila“. Tuto sílu spatřoval v lásce, jak jí rozumí evangelium. Láska je sebeuskutečnění skrze sebepřekročení.
Jsem pevně přesvědčen, že tento rozhodující okamžik nastává nyní a že obrat křesťanství k synodalitě, proměna církve ve společenství poutníků může mít dopad na osud celé lidské rodiny.
Synodální obrat může a má být pozváním, povzbuzením a inspirací všech jít společně, společně růst a zrát.
Má dnešní evropské křesťanství dost odvahy a duchovní energie, aby odvrátilo hrozbu „střetu civilizací“, proměnilo proces globalizace v proces komunikace, sdílení a vzájemného obohacení, v „civitas ecumenica“, ve školu lásky a „univerzálního bratrství“?
V době prázdných a zavřených kostelů v důsledku pandémie koronaviru jsem si kladl otázku, zda tento „lock-down“ není varovným prorockým znamením. Tak může vypadat velká část světa, pokud naše křesťanství neprojde revitalizací, pokud nepochopíme, co „Duch říká církvím“.
Má-li církev pomáhat proměňovat svět, musí se sama trvale proměňovat: být „ecclesia semper reformanda“. Má-li reforma, změna formy, např. některých institucionálních struktur, přinést dobré plody, musí ji předcházet a doprovázet revitalizace „krevního oběhu“ těla církve – a tím je spiritualita. Nelze se zaměřit pouze na jednotlivé orgány a zanedbat péči o to, co je spojuje a co do nich vlévá Ducha a život.
Mnozí „rybáři lidí“ mají dnes podobné pocity jako galilejští rybáři na břehu genezaretského jezera při svém prvním setkání s Ježíšem: „Máme prázdné ruce a prázdné sítě, celou noc jsme pracovali a nic neulovili“. V mnoha zemích Evropy jsou prázdné či poloprázdné kostely, kláštery a kněžské semináře.
Ježíš nám říká totéž, co řekl unaveným rybářům: Zkuste to znovu, zajeďte na hlubinu. Zkusit to znovu, neznamená opakovat staré chyby. Je třeba vytrvalosti a odvahy opustit mělčinu a zajet na hlubinu.
„Proč se bojíte – cožpak nemáte víru?“ říká Ježíš ve všech bouřích a krizích.
Víra je odvážná cesta na hlubinu, cesta proměny (metanoia) církve i světa, společná cesta (syn-hodos) synodalita.
Je to cesta od paranoia k metanoia a k pronoia, od ochromujícího strachu (paranoia) k prozíravosti, rozlišování, otevřenosti pro budoucnost, k porozumění Božím výzvám ve znameních doby.
Kéž naše setkání v Praze je odvážným a požehnaným krokem na této dlouhé a náročné cestě.
Na Spiši sú zo dve desiatky gotických dvojloďových kostolov či kostolíkov. Keď sa v nich postavíme pod chór uprostred chrámu, hlavný oltár poriadne neuvidíme. Dôvod je prostý: vo výhľade nám bude stáť mohutný kamenný pilier, ktorý je spojený s klenbou chrámu. Spolu s ním klenbu zabezpečujú nielen vnútorné, ale i vonkajšie oporné piliere. Tvoria kompaktný systém slúžiaci na to, aby stavba pevne stála.
V kostolíku svätej Uršule vo Výbornej z prvej polovice 14. storočia nám vnútorné, nosné stĺpy z čias renesancie až toľko vo výhľade prekážať nebudú. Napriek tomu mnohým z nás nespočinie pohľad na oltári. Dva pevné drevené stĺpy z tvrdého dreva tisu, ktoré podopierajú drevený strop z druhej polovice 16. storočia, upútajú našu pozornosť vďaka svojej farebnosti, ako i špirálovitému tvaru.
Popraskané staré kmene stromu vyrezané do tvaru veľkej skrutky v striedavom rytme sýtych farieb už štyristopäťdesiat rokov podopierajú renesančný strop, ktorý pozostáva zo štyridsiatich ôsmich farebných polí plných rozmanitých tvarov a štylizovaných kvetov. Každé stropné pole je iné; je to skvostné dielo renesančného majstra.
Pod kazetovým stropom je po celej jeho dĺžke osadený drevený trám. Zospodu ho podopierajú dva stĺpy a spolu držia maľovanú drevenú nádheru, aby sme ju mohli obdivovať v celej kráse.
Očarujúci renesančný rozkvitnutý strop s priečnym trámom a dvoma špirálovitými, tordovanými drevenými stĺpmi v kostolíku vo Výbornej je jediná takáto doposiaľ zachovaná stropná konštrukcia na dnešnom území Slovenska.
Ak chce niekto vidieť, ako asi mohli vyzerať kostoly v čase románskom či gotickom, vo Výbornej má výbornú príležitosť. Len tie stropy boli jednoduchšie.
Na Horný Spiš sa oplatí prísť. Pozývam nielen ja, ale aj pani starostka obce Výborná. Rada vás privíta vo „svojej“ obci a v nádherne zreštaurovanom Kostole svätej Uršule. Keď budete v chráme, dotknite sa krásneho renesančného stĺpa. Zážitok bude úplný.
Štedrovečerný hod oddeľuje trhy adventných prebytkov od novoročných zliav. Covid, vojna, inflácia a politická neistota nám trochu ubrali zo sviatočných stolov. Ale štedrá večera je ešte bohatá a stále funguje ako praveká potreba, ako dávne zaklínadlo, ako ochrana pred ohrozenou budúcnosťou. Nadbytok má v sebe kus fičúrstva, keď sadáme k prehýbajúcemu sa stolu a zároveň ho ponúkame aj bohu ako obetu.
Proroci a mudrci odporúčajú miernosť a navrhujú hľadať boha inde ako v obetných kultoch. Podľa Jána (Jn 4,23) sa Ježiš domnieval, že sme už dozreli a je načase, aby sme sa otcovi klaňali v duchu a pravde. Keby mohol vyvolať referendum, tak by v ňom prepadol. Vtedy aj dnes. Klaňať sa v duchu a v pravde je také ťažké! Po novom by boli dvere na večeradle stále otvorené. Každý tam patrí a nik nie je vylúčený. Vstupenkou je primerane sa ustrojiť a sviatočne sa naladiť. Stoly veľmi netreba. Nieto viac riadu na úlitbu bohom. Nie sú žreci ani kňazi. V protiklade ku konceptu, za ktorý napokon položil život, sa z Ježiša stala ustavične sprítomňovaná obetná hostina.
Ale možno postupne porozumieme, ako sa duch môže prejaviť vo svete, v ktorom okrem hmoty nevidíme nič iné. Všimol som si dobré znamenie! Kapustnica, ktorá je v rôznych variáciách vo väčšine domácností súčasťou štedrej večere, sa začala rituálne osamostatňovať. Bez pupákov, bobáľok, opekancov aj bez dubákovej, šošovicovej a bez kapra. Skromný pokrm spája spoločenstvá. Kapustnica v škole, v práci, na fare, skautská, v športovom klube a u nás v laboratóriu genetická. V advente tak ochutnám mnoho kapustníc. Na niektorých sa podieľam, na viacerých som hosťom.
Na jednu silvestrovskú zábavu dnes pripadá sto kapustníc. Možno nie sme len takí, že „bavte nás“, lebo sa chceme do budúcoročnej neistoty prepiť, prerehotať a pretancovať. Alebo v závetrí za sakristiou a s cigaretou v ústach „nábožne slyšať“ prikázanú omšu.
Podľa mňa sa kapustnica bude ďalej šíriť aj po Silvestri. Lebo štyri týždne sú už dnes na kapustnice málo a adventný kalendár neuspokojí dopyt. Nastáva čas zázračného rozmnoženia kapustníc, spoločenstva, ústretovosti a láskavosti. Kapustnica vždy všetkým rovnako a rovnako pre každého „platná“. Už tento rok varím aj trojkráľovú!
Keď teraz sedím a píšem svoje úvahy o Benediktovi/Josephovi Ratzingerovi, je to asi dvadsaťštyri hodín od oznámenia jeho smrti. Počul a čítal som mnoho komentárov a hodnotení tohto človeka a jeho prínosu pre Katolícku cirkev. Myslím, že je korektné povedať, že som jedným z Írov, ktorých život jeho postoje a výkon moci ovplyvnili najvýraznejšie. Už je to jedenásty rok, čo mi za jeho pontifikátu zakázali vykonávať kňazskú službu, onedlho oslávim sedemdesiate šieste narodeniny. (So Seanom Faganom sa zaobchádzalo prísnejšie, ale ten už zomrel).
Ani by som sa nepokúšal merať negatívny vplyv jeho učenia a konania na LGBTQ ľudí alebo na tých, ktorých zneužívali kňazi a rehoľníci. Zameriam sa teraz na tých z nás, teológov, kňazov, rehoľníkov a laikov, ktorí boli takou či onakou formou potrestaní za svoje spisy o veciach týkajúcich sa cirkevného učenia a doktríny a rôznych aspektov viery.
Nie že by som mal nejaké priame kontakty s Josephom Ratzingerom. V čase, keď po mne išli, už z Kongregácie pre náuku viery odišiel. Bolo to v roku 2012 a v tom čase bol pápežom už asi päť rokov. Ale Kongregácia, ktorá sa zaoberala mnou, bola do veľkej miery jeho dielom počas dlhých rokov, keď ju viedol. Vtedajší šéf William Levada nebol človek, ktorý by bol schopný alebo chcel robiť veci inak ako jeho predchodca v úrade; pokračoval presne tak, ako sa to naučil od Ratzingera. A aj jeho nástupca Gerhard Müller bol do veľkej miery obrazom a podobou Ratzingera.
Z mojej skúsenosti s tým, čo rád nazývam „Ratzingerov Vatikán“, mi vystupujú do popredia dve veci.
Prvou bolo úplné presvedčenie o správnosti ich viery a praxe. Verili, že majú pravdu, celú pravdu, a že nikto s nimi nemôže polemizovať v žiadnej veci týkajúcej sa viery a Cirkvi. Existoval v nich akýsi druh „nákazlivej neomylnosti“, čo znamenalo, že necítili potrebu s kýmkoľvek o čomkoľvek diskutovať. Nemali sa čo učiť, a už vôbec nie od ľudí, ktorí mali iný názor ako oni. Takýto ľudia boli podľa nich v omyle a omyl nemá žiadne práva.
Druhou skúsenosťou bol ich úplný nedostatok rešpektu voči ľuďom, ktorých považovali za bludárov. V mojom prípade sa to prejavilo tým, že mi nedali žiadnu možnosť uplatniť si akékoľvek právo, ktoré obvineným ľuďom priznávajú právne systémy všetkých civilizovaných spoločností. Nebolo mi umožnené dozvedieť sa, kto sú moji žalobcovia (Nepriamo som sa dozvedel, že ma obvinil jeden z vyšších členov írskej hierarchie, ale hoci mám isté podozrenie, neviem presne, kto to bol. Dobre som vedel, že v tých rokoch boli aj istí laici a klerici, ktorí mňa a iných pravidelne nahlasovali do Ríma, ale uvažovanie o identite „nahlasovateľov“ môže mať na „nahlasovanú“ osobu negatívny vplyv). Vatikánske úrady nepovažovali za potrebné stretnúť sa so mnou a dať mi možnosť obhájiť sa. V žiadnej fáze so mnou nekomunikovali priamo, všetko sa dialo prostredníctvom môjho generálneho predstaveného v Ríme. A čo je možno najhoršie, neuskutočnil sa žiadny odvolací proces.
Toto bol systém, ktorý Joseph Ratzinger formoval a zdokonaľoval počas rokov svojho pôsobenia na čele Kongregácie. (Viem, že existoval už dávno pred ním, ale on mu dal svoju osobitnú dogmatickú a autoritársku podobu v čase, keď sa svet rýchlo menil a ľudské práva sa všeobecne uznávali na celom svete.
Takže, smútim teraz nad jeho smrťou? Nemôžem povedať, že áno. Ale modlím sa za neho a želám mu večný pokoj. Všetkých nás, pápeža aj chudáka, čaká rovnaký koniec, nech už bude akýkoľvek.
Musím priznať, že v jeho neskoršom živote som s ním do istej miery aj súcitil. Na rozdiel od toho, čo hovoria mnohí komentátori, nepochybujem o tom, že sa chcel stať pápežom. Jeho konanie počas smrti a pohrebu jeho predchodcu a počas dní pred konkláve tomu nasvedčovalo. Mali by sme si však dávať pozor na to, čo si želáme. Na úlohu, po ktorej tak túžil, nemal schopnosti ale mal dosť božej milosti, aby dokázal z tohto postu odstúpiť, za čo bude, samozrejme, pamätaný najviac.
Niektorí z nás však budú mať na neho aj svoje osobné spomienky.
Mihotajúce sa svetielko vo svätyni chrámu nám označuje svätostánok, sanktuárium. Uchováva sa v ňom nádoba, cibórium, s hostiami, ktoré boli premenené, konsekrované počas liturgie.
Ak načrieme hlbšie do histórie, zmienku o svätyni, svätostánku, nachádzame v židovskej Tóre, keď v dvadsiatej piatej kapitole a ôsmom verši knihy Exodus hovorí Jahve Mojžišovi: „Postavia mi svätyňu a budem bývať uprostred nich.“
V dejinách kresťanskej tradície sa chlieb zo spoločného slávenia liturgie v ranokresťanskom období uchovával doma, v priestoroch, kde sa stretávali veriaci a spoločne slávili eucharistiu. Keď sa skončilo prenasledovanie kresťanov, eucharistia, chlieb vďakyvzdania, sa postupne presunul do chrámov. Vo svätostánku na dôstojnom a bezpečnom mieste. Neskôr bol premenený chlieb z liturgie umiestnený vo vedľajších priestoroch chrámov. V rannom stredoveku sa začali hostie ukladať aj do schránok na oltári alebo nadeň. A taktiež vo výklenkoch v stene presbytéria.
V stredovekých chrámoch na území dnešného Slovenska sú dodnes zachované svätostánky zabudované v stenách okolo hlavného oltára. Väčšinou bývajú na takzvanej evanjeliovej strane, čiže z pohľadu veriaceho vľavo. V kostole v Dravciach sa nachádza napravo. Menší výklenok v stene chránený tepanou železnou mriežkou je v draveckom kostole i vo východnej stene, za oltárom, ale je prázdny.
Vývoj priestoru uchovávania posvätených hostií mal svoj ďalší vývoj. Bezprostredný priestor okolo svätostánku bol v tvare štíhlej vežičky, pastofória, murovaného alebo maľovaného. Interiér svätostánku bol zdobený rôznymi materiálmi.
Koncil v severoitalskom Tridente, taliansky Trento (1545 – 1563) sa uzniesol, že vo sviatosti oltárnej je neprestajne prítomný Kristus. Dôstojným miestom jeho prítomnosti sa stala schránka, tabernákulum, v centre chrámu, na hlavnom oltári väčšiny katolíckych chrámov.
Blikotajúce svetielko nenájdeme vo všetkých kresťanských chrámoch a to predovšetkým v chrámoch protestantských cirkví. Prítomnosť Ježiša v oltárnom chlebe či víne uznávajú počas liturgie. Mimo nej je to obyčajný chlieb a víno.
To, čo je pre spoločenstvá veriace v Krista spoločné, je prítomnosť Boha medzi nami i dnes.
Požehnaný Rok Pána 2023 v zdraví a pokoji prajem nám všetkým.
Územie Slovenska je posiate množstvom pokladov. Medzi ne patria i stredoveké pamiatky sakrálnej architektúry od 9. storočia po koniec stredoveku.
V priebehu tohto roku som pripravoval tretie pokračovanie kalendára na rok 2023, v ktorom ponúkam časť nádhery, ktorú máme okolo seba.
Kalendár pripravujem ako reklamu na stredovek. Stredovek nebola doba temna, ako sa to neraz učia naše deti či opakujú neznalí dospelí. Stredovek boli roky, desaťročia a stáročia, ktorých výsledky sú súčasťou našej prítomnosti. Stredovek bol plný ľudí, ktorí premýšľali, skúšali a objavovali. Ľudia, ktorí tvorili. Dnes žijeme aj z ich tvorby.
V kalendári na rok Pána 2023 nájdete dvanásť kostolíkov a kostolov od Kopčian pri rieke Morave na západe Slovenska po Svinicu neďaleko Dargovského priesmyku.
Zameral som sa na jednotlivé detaily, prvky chrámov, ktoré si mnohí z nás buď nevšimnú, alebo neuvedomujú, že sú neoddeliteľnou súčasťou stredovekých chrámov.
Prostredníctvom QR kódov, či webových adries si môžete prečítať o chrámoch ako takých, o svätých, alebo udalostiach, ktorým sú chrámy zasvätené, ako i o jednotlivých častiach sakrálnych stavieb. Objavovať chrámy, poklady na Slovensku, stredovek.
Prvá a posledná strana sú samostatné, ďalšie strany tvoria dvojice zobrazujúce informácie o chráme: strana s QR kódmi a malými fotografiami chrámu so stranou s hlavnou fotografiou a dňami mesiaca.
Kalendár je zároveň ponukou na objavovanie. Ak ste neboli na miestach, ktoré ponúka kalendár, vyberte sa tam. Majú svojho ducha, ducha miesta – génia loci. Zastaviť sa, stíšiť sa v nich, ponoriť sa do doby pre nás dávnej a premýšľať, meditovať alebo sa modliť, je nádherný zážitok. Odporúčam.
A objavujte aj ďalšie.
Pri tvorbe kalendára mi pomáhali mnohí ľudia, ktorým hovorím veľké ĎAKUJEM.
V prvom rade chcem poďakovať mojej rodine, manželke Anke a deťom, ktoré majú návštevu rôznych miest okorenenú fotografovaním chrámov. Anka praktizuje a deti sa učia a cvičia trpezlivosti. Minimálne s tatkom a jeho fotografovaním…
Pri tvorbe podoby kalendára na rok 2023 som vďačný za skvelé rady, ktoré mi poskytli kolegovia Adriana Jankovičová a Gabriel Weszelovszky. Za grafické vylepšenia fotografií patrí veľká vďaka Michalovi Vaškovi a jeho tímu vo Vydavateľstva Michala Vaška v Prešove, http://www.vmv.sk/.
Ďakujem Vám všetkým, ktorí máte radi stredoveké umenie, ponúkate svoje videnie naň, ktorí sa vzájomne povzbudzujeme.
Na prahu roku 2023 prosím spolu s ľuďmi, ktorí sa modlili stáročia pred nami, aby nás Pán ochránil pred hladom, zimou, morom i vojnou. Za ostatné tri roky sme podobu týchto nešťastí rôznou formou zažili mnohí z nás a časť z nás zažíva aj dnes…
Prajem nám rok Pána MMXXIII bez týchto pliag a prosím o pokoj a mier v našich dušiach.
