Foto: Peter Križan
Luzernské impresie
Každý rok začiatkom marca prežíva Luzern zvláštnu, sviatočnú atmosféru. V prestížnom hoteli „Schweizerhof“ priamo v centre na nábreží jazera udeľuje Nadácia Herberta Haaga ceny osobnostiam, ktoré sa angažujú za väčšiu slobodu, toleranciu a demokraciu v zmysle Ježišovho Evanjelia v cirkvi. Už roky sa tejto slávnosti zúčastňujeme a už roky sa takto nechávame inšpirovať príkladmi ľudí, pre ktorých živá viera, či pojem byť kresťanom dnes a tu – kde konkrétne žijem – je niečo, čo priamo súvisí napr. s tým, čo kedysi spravil praotec našej viery Abrahám, keď sa vo vernosti Bohu vydal na neznámu, neprebádanú cestu. Alebo to súvisí tiež s činom sv. Františka z Assisi, ktorý sa z lásky k Ježišovi nebál vykročiť na inú cestu, aká do tej doby v tradícii cirkvi neexistovala. Alebo to napokon súvisí s nositeľom jeho mena Františka z Argentíny o osem storočí neskôr, ktorý vo Vatikánskej kúrii a vôbec vo vedení cirkvi zavádza také normy, o akých sa celé storočia zrejme žiaden iný pápež pred ním nepokúsil, lebo mu prioritne leží na srdci obnova cirkvi v duchu Ježišovho života a jeho myšlienok.
Pri návšteve Luzernu počas udeľovania cien sa dostávame vďaka organizátorom Nadácie Herberta Haaga do kontaktu s ľuďmi a aktivitami, ku ktorým by sme sa ako bežní turisti nikdy nedostali. Pretože tieto naše návštevy Luzernu trvajú už roky a nikdy sme sa o tom nikde písomne nezmienili, chceli by sme to spraviť teraz.
Willi Hofstätter – jeho veľkosť vnímame v tom, že napriek cirkevným predpisom o poslušnosti voči hierarchii a vernosti dogmám si zachoval i svoje vlastné svedomie, svoj vlastný rozum a veľkorysosť srdca. Ešte ako farár súhlasil s tým, aby Dušan Špiner, ale aj iní kňazi z radov niekdajšej Skrytej cirkvi či kňazov, ktorí sú suspendovaní kvôli tomu, že sa oženili, mohli verejne slúžiť nedeľnú omšu v jeho kostole a kázať pred zhromaždenými veriacimi. Táto jeho vernosť svedomiu a odvaha je obdivuhodná.
Walter Kirchschläger – syn dnes už slavného rakúskeho prezidenta a i pre Čechov a Slovákov, ktorí sa rozhodli v roku 1968 emigrovať do cudziny, vtedajšieho veľvyslanca v Prahe, Rudolfa Kirchschlägera. Je emeritným profesorom teológie, biblista, špecialista na Nový Zákon, niekdajší rektor luzernskej katolíckej univerzity. Ešte ako študent teológie a kandidát na kňazstvo sa zaľúbil a rozhodol sa ukončiť štúdium a kňazskú kariéru. Veľký a múdry viedenský kardinál Franz König mu však vtedy povedal, že sa kľudne može oženiť, ale ak ho štúdium baví, tak aby v ňom i naďalej pokračoval, lebo cirkev bude časom potrebovať ľudí, ktori sú zapálení pre vec Božiu a ktorí sú fundovane vzdelaní bez ohľadu na to, či žijú ako celibátni kňazi. A tak štúdium dokončil, oženil sa, je otcom 4 detí a 9 vnúčat, ale celý život tiež pôsobil ako riadny profesor teológie, najskôr vo Viedni, potom v Luzerne a stal sa jedným z veľkých európskych znalcov Nového Zákona. Walter Kirchschläger pôsobí ako poradca Nadácie Herberta Haaga a je nesmierne veľkorysý hlavne k nám, Slovákom, ktorých už viackrát pozval na večeru v predvečer udeľovania cien a diskusiu spolu s vedením Nadácie Herberta Haaga, ako i osobnosťami, ktoré cenu dostanú. A tak bolo pre nás veľkou cťou, že sme pri slávnostnej večeri mohli teraz sedieť pri jednom stole spolu s rehoľnou sestrou z Madridu Dr. Mercedes Navarro Puerto a s rehoľnou sestrou zo Splitu Dr. Jadrankou Rebekou Anic.
Mercedes Navarro Puerto – po vyštudovaní teológie a získaní doktorátu z biblistiky na Gregoriánskej univerzite pôsobila ako profesorka na katolíckej univerzite v Salamanke.
Jadranka Rebeka Anic – po vyštudovaní pastorálnej teológie a získaní doktorátu vo Viedni učila na teologickej fakulte v Splite.
Obidve ženy sa vo svojej profesorskej a publicistickej činnosti zameriavali a naďalej zaoberajú podradenou úlohou a diskrimináciou žien v rodine, spoločnosti, pracovnom procese, politike a cirkvi. Neustále upozorňujú na to, že túto podradenosť vyvolala a žiaľ i naďalej živí falošná interpretácia Biblie a tradície a že to má nedozerné, katastrofálne konsekvencie. Konzervatívne mysliaci muži katolíckej cirkvi ich ale neustále monotónne napádajú, kritizujú, bez možnosti viesť dialóg a obviňujú ich z “ ideológie rodovej rovnosti ” a zakázali im vyučovať na katolíckych univerzitách. Ony sa však naďalej angažujú a vďaka Bohu aspoň za ich rehoľné komunity, ktoré nad nimi držia ochrannú ruku.
Kai Fehringer – je pôvodom Nemec, ktorý už 10 rokov žije vo Švajčiarsku. Vyštudoval teológiu a pripravoval sa na kňazstvo. Problém nastal vtedy, keď sa priznal k tomu, že je homosexuál a už roky žije s priateľom. Rímsko-katolícky biskup ho odmietol vysvätiť. Dostal ultimátum, buď sa na trvalo rozíde s priateľom, alebo nemože byť vysvätený. S priateľom sa rozviesť nedokázal, a tak sa začal pripravovať na úplne inu životnú dráhu. Lenže teológia a pastorácia bola jeho srdcovou záležitosťou. Dozvedel sa o tom, že biskup Starokatolíckej cirkvi – vo Švajčiarsku sa im hovorí Christkatholische Kirche – potrebuje kňazov. Požiadal ho o audienciu. Ako prvé mu oznámil, že už roky žije s priateľom. Biskup s tým nemal problém a po vybavení ostatných potrebných formalít ho prijal do svojej diecézy a dnes pôsobí ako farár v meste Olten. Pri stretnutí nám Kai povedal: „Uvedomil som si, že teologicky sa v ničom podstatnom neodlišujeme od rímskych katolíkov. Zároveň som zostal verný sebe a svojim princípom a svojmu priateľovi, ktorý je nielen mojim verným druhom, ale i pomocníkom v rôznych životných situáciách. Nemusel som teda zradiť ani svoje vnútorné presvedčenie, ani sám seba, ani svojho druha a som za túto ponuku veľmi vďačný.“
Alois Odermatt – je dnes už 80-ročný bývalý redemptoristický kňaz, profesor histórie. Keď mal 46 rokov oženil sa a dnes má už dve dospelé deti. Celý život sa zaujímal o históriu, učil, prednášal a publikoval. Je už dlhé roky našim sympatizantom a počas našich návštev v Luzerne sa nám vždy s nesmiernou ochotou a štedrosťou venoval. I vďaka nemu sme poznali množstvo kultúrnych pamiatok vo Švajčiarsku. Pri tohtoročnej prechádzke po meste Olten sme sa zastavili vo veľkom kapucínskom kláštore. Chceli sme spolu navštíviť kláštor, ale brat kapucín s odvolaním sa na to, že v kláštore nie je ani predstavený, ani jeho zástupca, nás do kláštora nevpustil. Ale dovolil nám vstúpiť do ich obrovskej záhrady. Tam kedysi pestovali zeleninu a chovali hydinu a prasatá. Dnes už to nemá kto robiť, kláštor je poloprázdny, zeleninové políčka sú splanýrované a je z nich malý verejný park s chodníkmi, kríkmi, lavičkami a malými fontánami. Ale i to pôsobí veľmi schátralo, zrejme ani na to už kapucíni nestačia. V jednom rohu záhrady je malý cintorín s hrobmi kapucínov. To je vo Švajčiarsku bežné. Je vidieť, že aspoň cintorín je udržiavaný, sem a tam horí sviečka, či rastú kvety. Alois mi hovorí: „Aký to paradox, že najživšie miesto v tomto kláštore a záhrade je práve cintorín.“ Kapucínske kláštory, ale i mnohé iné rehole vo Švajčiarsku a v Európe zatvárajú, predávajú jeden kláštor za druhým, lebo ubúdajú kňazské povolania. Sadáme si s Aloisom na lavičku a púšťame sa, ako sám hovorí, do kláštorných rozhovorov. Diskutujeme o tomto spomínanom fenoméne, snažíme sa rozlúštiť, prečo tomu tak je. Kláštory boli kedysi akoby bašty, uzavreté budovy, uzavreté spoločnosti bez možnosti kontaktu s ľuďmi, s pulzom života, s tým, čím ľudia trpia, čím sa radujú. Stratila sa niť, prepojenie medzi životom duchovným a životom materiálnym, pracovným, každodenným. V mene akejsi divnej ideológie sa zrazu stalo dôležitym len to, čo je duchovné a vytvárali sa čoraz čudnejšie cirkevné zákony… Ale to najvystížnejšie vysvetlenie, prečo sa stratil ten priamy kontakt sveta duchovna so svetom všednosti a konkrétna mi nepriamo naznačuje sám Alois v momente, keď sa ho pýtam na jeho život a na to, aké to bolo, keď on odchádzal z rehole a kňazstva, keď žiadal v Ríme o dišpenz a laicizáciu: „Musel som uviesť vo formulári dôvod, pre ktorý odchádzam. Napísal som vtedy: Aus Treue zu Gott und zu mir.“ – Z vernosti k Bohu a ku mne. – Na to prišla z Ríma odpoveď, že to nie je žiaden dôvod.
Vo svete budhizmu na Východe platia a fungujú celé stáročia „kláštory na čas“. Len v katolíckej cirkvi nie. Pre budhistu je možnosť byť na čas v kláštore, a može to trvať i niekoľko rokov, čosi ako môcť dozrieť, stabilizovať sa, ukotviť sa, zregenerovať sa, nazbierať sily, vízie, odvahu pre život v momentoch kríz, ťažkostiach, atď. Len katolícka cirkev spravila z kláštorov dogmu, stuhnutosť, nedobitnú pevnosť, princípy a nariadenia, ktoré fungujú ako zmes právd a poloprávd, čosi, čo je totálne odtrhnuté od reality života, kde už nie je miesto pre Boha, pre závan Ducha, kde zavládla strnulosť. „Z vernosti k Bohu a k sebe odchádzam…“ Stále vo mne rezonuje táto veta. Tak jednoduchá, tak hlboká, tak pravdivá. Kiež máme silu sa nad ňou zamyslieť.
Sme členovia západnej civilizácie a kultúry. Hovorí sa jej „otvorená spoločnosť.“ Je to spoločnosť, kde demokracia, tolerancia, sloboda majú svoje nezameniteľné a s ničím iným totožné hodnoty. Je to vrchol stáročiami prebiehajúcich transformácií, dozrievania, ktorých základy kedysi položila nielen grécko-rímska filozofia, právo, ale i židovsko-kresťanské náboženstvo a islam. Takáto otvorená spoločnosť je pre nás totožná s tým, ako žil, myslel a konal Ježiš Kristus.
Luzern – Herbert Haag – Hans Küng – iniciátori cien udeľovaných osobnostiam z radov cirkvi, ktorí sa angažujú za väčšiu slobodu, toleranciu a demokratizáciu v cirkvi – je prameň ďalekosiahlych vízií, je to zdroj radosti a nádeje, je to skvost nesmierne drahý a vzácny. Kiež tieto myšlienky aspoň čiastočne naznačia, za čo všetko sme boli i v tomto roku v Luzerne vďační.