Bolo nám cťou, Antonín!

Lucia Gvozdjáková14. 4. 2024

24. marca 2024 poslal predseda novozvolenému Výboru ok21 email, aby sme sa čo najskôr po Veľkej noci stretli. Antonín odpísal: „V utorok 2. apríla musím do Brna, ostatné termíny mi vyhovujú.“ Antonín nezašiel ani do Brna, ani na Výbor. Zomrel počas spánku v noci 27. marca. 19. júna by sme oslávili Antonínove osemdesiate tretie narodeniny. Odpočívaj v pokoji, priateľ náš!

FOTO: 22. júna 2022, v záhrade u Antonína jeho objektívom

Shares

V spoločenstve ok21 sme si dali za cieľ búrať hranice medzi vierou, umením a prírodnými aj spoločenskými vedami. Antonín sa na tejto hranici celkom pohodlne zabýval a podnikal hviezdicové výlety na všetky strany. Často sa schoval za kameru, aby nám pripomenul prchavosť chvíľ, ktoré sa veľmi rýchlo môžu stať len zabudnutou spomienkou.

Poradové číslo jeden dostal náhodou, podľa abecedy. Ale patrí mu navždy.

Tichý, rozvážny, kultivovaný, múdry, ale najmä láskavý, trpezlivý a priateľský. Taký bude na nás čakať na hranici večnosti, kde ho už objala jeho manželka.

Veril, že ich láska bude pokračovať. Teraz už majú to svoje nebo naozaj.

(Peter Križan)

FOTO: 17. mája 2017, Znojmo                                                                                                                     

Vytratil sa tak nenápadne, aký vlastne aj bol. Napriek tomu, že vyzeral placho, skrývalo sa v ňom to najlepšie, čo som v človeku mohla nájsť. Ochota, láskavosť, radosť, smiech, šibalský úsmev a zároveň neustála galantnosť a francúzsky šarm. Bolo mi cťou, Antonín!

(Silvia Kočanová)

FOTO. 1. mája 2015, Svätý Kríž

Tonko bol tichý, dobrý a pokorný srdcom. Naposledy som s ním strávil príjemný večer pri dobrom víne po udelení ceny Dominika Tatarku. Bolo to 18. marca, v Klube pod lampou. Domov sme spolu odchádzali v skvelej nálade niekedy pred polnocou. Potvrdil sa biblický výrok, že víno potešuje srdce človeka. (Žalm 104,15)

Tonko mal rád len dobré vína, vyznal sa v nich a vždy mi nejaké odporúčal. Daroval mi cennú knihu „Dějiny národu českého v Čechách a v Moravě“ od Františka Palackého. Škoda, že sa mi do nej nepodpísal.

(Marián Zajíček)

FOTO:18. marca 2024, Klub pod lampou

Pred rokmi vysvitlo, že obaja s Antonínom radi počúvame platne. „Je tu taká špeciálna metlička na čistenie platne od prachu. Chceš?“ „Jasné, že chcem,“ odpovedal som.

A potom som od neho dostal vyznamenanie za spoluúčasť pri pílení dreva v jeho záhrade.

A potom ma popýtal, či mu neviem pomôcť odstrániť hrubánsky kmeň smreka, zasahujúci mu do záhrady. To bolo pre mňa ľahké, lebo v dome máme suseda záhradníka, čo také veci robieva.

A potom nás pozýval na posedenia do jeho záhrady, aby sme sa navzájom viacerí stretli, potešili.

A potom ma pozval na ďalšie pílenie.

A potom som mu spomenul, že nepočúvam platne, lebo mám pokazenú ihlu.

A potom mi zavolal, že zistil, kde by mi to možno vedeli opraviť.

A potom… Nie. Teraz, najbližšie, zapnem náš štyridsaťročný gramofón, roztočím platňu a utriem z nej prach. Metličkou od Teba, Antoníne.

A budeme s Majkou počúvať…

(Peter Smrek)

FOTO: 10. septembra 2022, Antonínova záhrada

Smrť Antonína ma veľmi zasiahla. On bol jeden, myslím dokonca jediným z ok21, ktorý reagoval na moje texty. Emaily písal mne osobne, nie celému členstvu. Súzneli sme. Bol tichým, hlbokým a zároveň poctivo a spoľahlivo fungujúcim článkom švajčiarskych hodiniek. Ok21 v ňom stráca nielen spoľahlivého a múdreho člena, ale zároveň tiež nadšeného a presvedčeného bojovníka za pravdu, čestnosť a  otvorenosť v cirkvi. Bude mi chýbať.

(Peter Žaloudek)

FOTO: 16. mája 2017, Probsdorf

Rozlúčili sme sa s Antonínom, neuveriteľne dobrým a múdrym človekom, Moravákom, elegánom, reprezentantom „starej školy“. S ním som nikdy nemal obavu, že spravím nejaký kiks. Bol človekom s ohromným nadhľadom. Priateľ.

Precestovali sme kus Slovenska. Bol stále k dispozícii. A dokumentoval.

Keď sme spolu za ostatný rok kráčali, tak ma bavilo prispôsobovať sa jeho kroku.

Ešte v utorok mi poslal finálnu verziu videa troch kostolíkov, ktoré sme navštívili. Myslel som, že informáciu o budúcoročnom kalendári zverejníme až v máji. Ale Antonín si ju vypýtal skôr.

Antoníne, chýba mi Tvoje „Ahoj, ahoj!“

(Kamil Sládek)

FOTO: 10. októbra 2023, Kyjatice

Antonína som vždy vnímal ako dôležitého a veľmi láskavého člena duchovnej rodiny v ok21. Som s ním a s vami v modlitbe spojený.

(Miroslav Kocúr)

FOTO: 11. augusta 2023, Rybník

Počas hudobných predelov, ktoré dopĺňali príhovory, som si všimol za oknami krematória, zaujímavý jav.

Zatiaľ, čo vo vnútri sa odohrávala pohrebná rozlúčka, vonku pulzoval život. Pučiace stromy vytvárali tiene na zelenom trávniku, na ktorom bezstarostne poskakovali malé vtáky. Prišiel mi na um obraz z evanjelia. „Pozrite sa na nebeské vtáky: nesejú, nežnú, nezhromažďujú obilie do sýpok, a váš nebeský Otec ich živí. Či vy nie ste oveľa viac ako ony?“ (Mt 6,26)

Necítim potrebu prevyšovania sa. Naopak, až som im závidel ich odovzdanosť a spolupatričnosť s veškerenstvom. A predsa ich my ľudia prevyšujeme, ako napríklad pri prežívaní smútku zo straty vzácneho človeka. Je takéto prevyšovanie pridanou hodnotou? Myslel to Ježiš takto? Alebo to myslel úplne opačne?

Údel byť človekom, nie je ľahší údel. 

(Juraj Ševčík)

FOTO: 3. apríla 2024, Krematórium

Antonín, z pamäte sa mi vynárajú spomienky.

Ako sme sa s Tebou a Petrom tlačili vzadu v aute cestujúc na východ a rozprávali sa o svojich životoch, profesiách a plánoch.

Ako si na Juniáles doniesol dva slnečníky, ktoré roky chránili Tvoju Lucku a Klárku pred každoročným gréckym slnkom.

Ako sme v Tvojej záhrade oberali jablká. Evky už nebolo. Všade však kvitli kvety.

Ako si nás svojím autom vyviezol až ku záhradnej bráničke popisujúc každý výmoľ na ceste. Veľmi si mi pripomínal môjho starého otca, vždy nápomocného, chápajúceho a nesúdiaceho.

Dnes mi je veľmi ľúto, že sme slnečníky ani neotvorili.

Že sme Ťa nechali čakať, keď sme na dohodnuté stretnutie neprišli načas.

Že sme Ti nepomohli so zbieraním jabĺčok aj po ďalšie roky.

Že sme nepopili spolu viac červeného vína.

Že tu nie si.

(Lucia Gvozdjáková)

FOTO: 17. mája 2017, Dominikánsky kláštor v Retzi

Je neobyčajným šťastím stretnúť človeka, ktorý nielenže pôsobí ako stelesnená hodnota, ale sa tak aj správa. Rozdáva svoju pozitívnu energiu, aby ňou nakazil všetkých okolo. Antonín vstúpil do nášho života celkom spontánne, prirodzene a už v ňom natrvalo zostane. Chodieval k nám, aby Paľkovi pomohol prekonať ťažké chvíle. Viedli spolu nekonečné rozhovory. Učili sa z prežitých skúseností a oslobodzovali sa z okov minulosti, aby sa mohli sústrediť na budúcnosť.

Vždy som sa tešila z Antonínovej spoločnosti – kdekoľvek a kedykoľvek. Stačilo nám tak málo, aby sme si porozumeli, aby sme oživili Neviditeľného psa, aby sme si pripili dobrým červeným a skritizovali pritom celý svet a jeho priľahlé okolie.

Antonín, ďakujem, že si bol súčasťou našich životov. A dúfam, že tam hore si s Paľkom už vykladáte vtipy, aj tie židovské, ktoré ste mali tak radi. Na diaľku Ťa objímam.

(Katka Hradská)

FOTO: 20. júna 2015, Cífer

Antonín. Ten, čo vždy prišiel včas. Ten, čo vždy spravil mravenčiu prácu. Ten, čo nikdy nebol stredobodom. Ten, čo vždy stál za kamerou. Ten, ktorého máme všetci radi. Nemôžem zabudnúť na jeho pozvania, na jeho krásne príbehy, na jeho osobnosť. Možno nie často sme sa videli, ale o to intenzívnejšie ma ovplyvnil. Ďakujem.

(Hubert Kožár)

FOTO: 17. mája 2017, vojenský cintorín v Retzi

Pred viac ako tridsiatimi rokmi som v záhrade u Konštantína Viktorína spolu s Antonom Srholcom a ďalšími stretol aj Antonína. Po istom čase sme sa opäť vídavali na pôde Teofóra, pokračujúc spoločne do ok21. Posledné roky sme sa stretávali pravidelne. Antonín bol dobrý a nenápadný človek, skvelý kamarát, bol tu pre každého z nás. Ad Honorem Jesu a dovidenia!

(Lukáš Pokorný)

FOTO: 19. decembra 2023, Ahoj Európa, Hainburg

Antonína som spoznala na Konštovej záhrade, kde sa tvorili „dejiny“. Po rozpadnutí Teofóra sa svojou pracovitosťou a nestarnúcim duchom nemalou mierou podieľal na vzniku a chode občianskeho združenia ok21. Bol povestný svojimi dokonale spracovanými videozáznamami z akcií, ozvučenými hudbou, ktorej výberom prezentoval znalosť a vkus. V zápisniciach pravidelne zaznamenával dianie a diskutované témy. Po Konštovom úmrtí nám za vtedajšiu „Katedrálu“ nezištne ponúkol na stretávanie sa tú svoju.

Neskoršie sme začali chodiť spolu do kina. Navštevovali sme francúzske filmy, aby si Antonín precvičoval francúzštinu. Po filme sme rozoberali hercov, kameru, starostlivo aranžované scény či hudbu, dopĺňajúcu filmovú atmosféru.

Ach, Antonín, otvoril sa ti nekonečný priestor. Ten náš, malý slovenský sa zmenšil. Ďakujem ti za všetko to dobro. Za trpezlivosť a múdrosť, za tvoju pokoru, empatiu, prajnosť a pracovitosť. Za vzácne priateľstvo.

(Katka Deáková)

FOTO: 19. júna 2023, u Antonína na záhrade, oslava 82. narodenín

Antonín sa narodil približne vtedy, keď aj môj otec. Kým som ho nestretol, netušil som, že je možné mať skutočného priateľa aj v človeku vekom staršieho o celú generáciu. Hrozne ma na ňom bavilo, ako stále túžil spoznávať nové veci, ako bol všímavý k ľuďom okolo seba a ako sa na neho dalo vo všetkom spoľahnúť.

Antonín nie je medzi nami len pár dní a ja zažívam také déjà vu (áno, aj to je francúzske slovo).
Keď mala moja manželka niekoľko týždňov nohu v sadre a nemohla sa veľmi hýbať, zistil som, že nejako podstatne viac začal padať prach na naše poličky, nejako viac sa začal kopiť riad v drese a burina v záhrade začala rásť omnoho rýchlejšie…

Presne to cítim aj teraz. Zrazu začíname zisťovať, o koľko takých malých, nenápadných vecí sa Antonín staral. Že bol takým nenápadným srdcom nášho spoločenstva. Bude nám veľmi chýbať. Oprava: Už teraz nám veľmi chýba.

Ahoj, ahoj, Antonín!

(Rasťo Kočan)

FOTO: 5.2. 2023 Praha. Na stretnutí katolíckych reformných hnutí pred zasadnutím Európskej biskupskej synody.

V Antonínovej prítomnosti sa nedalo cítiť inak, len veľmi dobre. A hoci sme sa nikdy nejako hlbšie nerozprávali, mal v sebe niečo magické. Išiel z neho úžasný pokoj.

(Slavomír Kontúr)

FOTO: 16. mája 2017, kapucínsky kostol, Viedeň

Antonín odišiel nenápadne. Ticho. Ale tak mu to bolo v podstate vlastné. Odišiel človek, ktorý bol nesmierne pracovitý, precízny a poctivý. Veľmi vzdelaný. Človek, ktorý udržiaval vzťahy. „Otec na dvetisíc percent, manžel na tritisíc,“ ako o ňom povedala jeho dcéra Lucka.

Spomínam si, ako s hlbokou láskou a úctou hovoril o raji, ktorý si budovali a žili spoločne s manželkou Evou. Nie potom, ale tu a teraz. Nesmierne ju miloval…

Bol prvotriedny parťák, komplexný, ale predovšetkým dobrý človek, ktorému úprimne záležalo na iných. Antonín bol „veľký herec malých rolí“. Pre mňa osobne bol človekom elegancie, noblesy a slušnosti, ktoré už akoby ani nepatrili do našej uponáhľanej doby, kde nikto nemá čas.

Antonín ako 82-ročný chodil na hodiny francúzštiny, bol zorientovaný v domácom i svetovom dianí, vášnivo sa zaujímal o politiku. Keď sa ho dcéra spýtala na vieru, odpovedal: „Neviem, či som veriaci. Ale žijem tak, ako keby Boh bol.“

Odišiel od nás človek, ktorý vedel žiť. Kým sa znova stretneme, budeme poznačení tým, čo v nás stretnutie s Antonínom zanechalo. Tak teda: Dovidenia, Antonín!

(Martin Kováč)

Spomienky priateľov zeditovala a fotografie zo súkromných archívov použila Lucia Gvozdjáková.

Shares