V rozhovore s Jarkou Stibicovou (signatárka Charty 77) a jej dcérou, úplne vľavo rabín Karol Sidon.
Setkání Charty 77, Mramorová sála Paláca Lucerna, 07.01.2017
Foto: Barbora Mráčková pre Post Bellum, o.p.s.
Musím sa priznať, že nemám rád výročia, ani v občianskom ani v cirkevnom roku. Znechutil mi ich socialistický režim minulej doby. Napriek tomu na sobotnom stretnutí signatárov Charty v pražskej Lucerne som opäť pocítil silu činov a osobných nasadení v dobe neslobody, ako to magicky naplnilo sálu a pri spomienke na tie časy sa jednoducho dostavil pocit šťastia. Zasa bolo všetko živé, zdieľané spoločne s priateľmi a známymi. Stalo sa vtedy iste niečo vážne, keď ten zážitok stále trvá.
Nedávno sme si písali na facebooku s Jankom Budajom o tom, ako bola vnímaná Charta 77 na Slovensku. Vo svojom blogu z 3.1.2017 píše: „Ak sa raz bude, už bez hystérie, hľadať bod, kedy sa po autentickej vzájomnosti Čechov a Slovákov (akú priniesli roky 1968-69), začal rozchod oboch národných komunít do vlastných štátov – potom je tým bodom možno práve január 1977 a tými rozhodnutiami sú rozhodnutia zakladateľov pražskej Charty 77“
S Róbertom Gombíkom sme si pri podpise Charty 77 neuvedomovali tieto súvislosti, na to bol Janko Budaj, a nielen on, oveľa citlivejší. Boli sme proste solidárni s ľuďmi, ktorí slovami Jana Patočku práve v tej dobe „konali dobro, odporovali zlému“.
Podobne vnímal vzťah Charty a Slovenska i Miro Kusý vo svojom článku k jej 30. výročiu. Hovorí v ňom: „V úvodnom prehlásení a ani v následných dokumentoch Charty nenájdeme ani slova o slovensko-českých vzťahoch a problémoch, ktoré sa objavili, narastali a kumulovali po vzniku komunistickej federácie sovietskeho typu v Československu. Pre Slovákov naďalej zostala prioritou nedoriešená, danou federáciou zle vyriešená slovensko-česká otázka, ktorú Charta nevzala na vedomie… vydala niekoľko dokumentov o maďarskej či rómskej otázke, ale žiaden o slovenskej otázke…. ďalším citlivým faktorom je zastúpenie slovenských osobností v chartistickej reprezentácii. V Prahe vtedy žijúci Dominik Tatarka a Ján Mlynárik tam trvale usadený, boli síce medzi prvými signatármi, ale do reprezentácie sa nedostali. Bol to však faktor, ktorý mohol zohrať na Slovensku rozhodujúcu úlohu. Po celý čas svojho pôsobenia Charta citlivo zvažovala proporcionálne zastúpenie exkomunistov, cirkevných predstaviteľov a občianskeho disentu medzi jej hovorcami. Prečo však nie aj Slovákov?“ Miro Kusý je presvedčený, že keby bol pri vytváraní textu Charty oslovený Alexander Dubček, bol by nepochybne v tejto veci výrazne oslovil Slovensko.
Na konferencii k Charte 77, ktorej som sa zúčastnil minulú sobotu v Galérii Lucerna zaznelo však z úst niektorých prednášajúcich poľutovanie nad tým, že Charta pri svojom vzniku neoslovila významné slovenské osobnosti a nazvali to veľkou chybou. Zbadal som v sále i Františka Mikloška s manželkou a Štefana Hríba. Pozdravili sme sa a ja hovorím, vitajte v Prahe, rád vás vidím. Mikloško mi podal ruku a povedal: „Prišli sme si vás uctiť“.