Foto: Max Rossi / Reuters)
V Mimoriadnom roku svätého milosrdenstva pápež František svojím listom o odpustkoch upravuje aj „odpustky“ v zmysle Kán. 992 aj „odpustenie“ podľa Kán. 959 v zmysle „spovede“.
Odpustky, to je to škaredé slovo, na ktorom sa pred 500-600 rokmi lámala reforma cirkvi. Z ekumenického hľadiska je nepríjemné a príliš katolícke, že aktualizovaný dôraz na agendu odpustkov sa časovo vmedzeril medzi storočnice Jana Husa (2015) a Martina Luthera (2017). Táto téma je však tak „beznádejne katolícka“, že odpustky už dnes nik nepovažuje ani za provokáciu. Hoci podiel katolíckej časti cirkvi na slávení výročia Husovho a Lutherovho programu by mal byť teologicky zrelší, k reformovaným ohľaduplnejší a viac zacielený na to, čo je kresťanom spoločné a pre to spoločné podstatné.
So sviatosťou zmierenia (extravagantnými výnimkami zo spovedných pravidiel) je to horšie. Vyše tisíc kňazov – misionárov milosrdenstva – dostalo od pápeža osobitné fakulty na udelenie rozhrešenia v prípadoch, ktoré sú podľa Kán. 1354 vyhradené len pápežovi. Napríklad ak mimo Roku milosrdenstva niekto prezradí spovedné tajomstvo alebo vyfackuje pápeža alebo podupe hostie, nedostane rozhrešenie ani od miestneho farára ani od biskupa, tí postúpia prípad do Ríma a súhlas s rozhrešením musí dať sám pápež.
Predstava, že by sa teraz rozbehlo tisíc splnomocnených kňazov odpúšťať tým, čo inzultovali pápeža (Kán. 1371), je komická.
Pápež tu však otvára aj možnosť rozhrešiť spoluvinníkov „contra sextum“. V prípadoch previnenia proti 6. prikázaniu (akokoľvek široko či úzko chápeme „nezosmilníš“) nie je kňaz oprávnený udeliť rozhrešenie tej osobe, voči ktorej je vo vzťahu spolupáchateľa. Podľa Kán. 1378 § 1. Kňaz, ktorý koná proti predpisu kán. 977, upadá do exkomunikácie na základe vyneseného rozsudku, rezervovanej Apoštolskej stolici. Kán. 977, na ktorý sa odvoláva, znie: Rozhrešenie spolupáchateľa v hriechu proti šiestemu prikázaniu Desatora je okrem v nebezpečenstve smrti neplatné. Preložené do neprávnickej reči: 1. udelenie rozhrešenia osobe, s ktorou sa spovedník spoluprevinil proti šiestemu prikázaniu desatora, je podľa Kán. 977 neplatné. 2. Okrem toho, že je rozhrešenie neplatné, previnilý kňaz je týmto činom samotným potrestaný exkomunikáciou. Účinnosť exkomunikácie nie je potrebné vyhlasovať nadriadeným ani súdom, účinnosť nastupuje „automaticky“ ako priamy dôsledok činu. 3. Rozhrešiť previnilca a sňať z neho exkomunikáciu môže len pápež. To sa už nemôže udiať automaticky, vyžaduje to úradnú procedúru. 4. spoluvinníkovi / spoluvinníčke to však nepomôže, lebo rozhrešenie bolo neplatné.
Koľko asi tak môže byť kňazov, ktorí sa previnili proti Kán. 977? Jeden? Desiati? To by mal pápež predsa stíhať… Tisíc misionárov milosrdenstva treba poveriť aby to zvládli? To je tých previnilcov koľko? Prečo tá verejná provokácia?! Prečo sa to stále točí najmä okolo kňazov? Nie je to podobný konflikt záujmov, teda uľavovanie sebe navzájom v spoluvine, ako v prípade Kán. 977?
V zrkadle oskarového filmu Spotlight je to pokračovanie cirkevnej politiky ututlávania, zatĺkania a zametania pod koberec v spolupáchateľstve. Mohlo by to bežať na pozadí titulkov: 90 bostonskí páchatelia si navzájom udeľujú absolúciu; potom cestujú spolu s kardinálom, ktorý ich kryl, na Slovensko; tu vyhľadajú františkána, ktorý im dá rozhrešenie v duchu Roku milosrdenstva… Ostatní spolupáchatelia (cirkevní úradníci; policajti; prokurátori; právnici oboch strán; rodičia, ktorí prijali odstupné) to majú samozrejme ťažšie. A o obetiach sa, ako obvykle, nehovorí vôbec.
Ďalšia malá domov k dobru konzervatívneho klerického stavu – pápež František pokračuje po Benediktovi XVI. v krokoch ku plnej rehabilitácii ultrakonzervatívneho kňazského hnutia Bratstvo Pia X. Vzniklo koncom šesťdesiatych rokov v časovej nadväznosti na II. vatikánsky koncil a ako opozícia jeho záverom a praxi. Podľa zakladateľa, biskupa Marcela Lefébvra, sú bežne známi aj ako lefébrvisti. Lefébvristi sa držia záverov I. vatikánskeho koncilu a druhý neuznali. Slávia po starom tridentskú liturgiu a počnúc Jánom XXIII. nepovažujú rímskych biskupov za legitímnych pápežov.
Po „čisto súkromnej návšteve“ biskupa Bernarda Fellaya, nástupcu zakladateľa u pápeža sa Vatikán nepriamo, v rozhovore so sekretárom pápežskej komisie Guidom Pozzom, vyjadril, že lefébvristov nemôžeme nemilosrdne vystavovať utrpeniu z uznania II. vatikánskeho koncilu. Stačí, že ho chápu „v súvislostiach celej cirkevnej tradície“. Podľa pápeža Františka zo všetkých „problémových“ práve lefébvristi „majú nevýhodu, že žijú v pastoračne ťažkej situácii“. Všetci z nás „ktorí počas Svätého roku milosrdenstva pristúpia k sviatosti zmierenia u kňazov Bratstva sv. Pia X., prijmú rozhrešenie od svojich hriechov platne a dovolene“.
Na zemeguli sú tisíce vysvätených kňazov / kňažiek a biskupov / biskupiek, ktorí neexkomunikovali pápežov a II. vatikánsky koncil považujú za hviezdnu udalosť cirkevných dejín a katolíckej tradície. Všetci títo vysluhujú (by vysluhovali) sviatosti nedovolene, pod hrozbou exkomunikácie a s podozrením, či vôbec platne. Je to na puknutie srdca a krutá neslušnosť už len voči tajnej cirkvi v Československu. List falšuje milosrdenstvo a zneužíva ho na cirkevno – politické krytie. Cez výnimku nás pripravuje na úplnú rehabilitáciu lefébvristov, čo je úplne iná agenda ako rok milosrdenstva.
A toto je moja najväčšia bolesť. Rozhrešenie z trestu exkomunikácie za „vykonanie potratu“ podľa Kán. 1398. Pre ženy, ktoré podstúpili umelé prerušenie tehotenstva, ruší pápež všetky obmedzenia v prístupe ku rozhrešeniu a zrušeniu exkomunikácie. Robí to však prostredníctvom úplne všetkých kňazov na svete, všetci do jedného dostali túto právomoc. Mužsko – kňazská milosrdná nadradenosť voči „padlým ženám“! Úplne všetci kňazi dostávajú moc nad úplne všetkými ženami, ktoré oľutujú…
Pritom prax už v mnohých oblastiach predbehla toto „gesto milosrdenstva“. V Nemecku platí už od roku 1983 (rok účinnosti terajšieho Kódexu) odporúčanie biskupskej konferencie, že v prípade núdze nemusí spovedník postúpiť prípad biskupovi. Ako vysvetlenie, čo sa rozumie pod stavom núdze, sa tu uvádza, že „v prípade mladej ženy, ktorá po potrate príde po ťažkom zápase vo svedomí ku spovedi, netreba o stave núdze pochybovať.“
V Nemecku prijali v roku 1992 Zákon o konfliktných situáciách v tehotenstve. Z neho vychádza § 218 a nasl. Trestného zákona v znení § 219, ktorý predpokladá krízové poradenstvo v prípadoch žien, ktoré žiadajú o ukončenie tehotenstva. Bez potvrdenia, ktoré dokladuje profesionálne krízové poradenstvo v autorizovanom zariadení, nie je možné legálne vykonať interrupciu. Za právnou úpravou je nádej, že v mnohých prípadoch sa pre tehotnú v jej kríze dá nájsť iné riešenie ako potrat. Profesionálne autorizované cirkevné poradne však zakázal Ján Pavol II. Vo svojom liste nemeckým biskupom v roku 1998 pápež „dôrazne požiadal“, aby cirkevné organizácie neposkytovali služby krízového poradenstva pre tehotné, ktoré požiadali o ukončenie tehotenstva v zmysle nemeckých zákonov. Dôvodom je výhrada voči spolupáchateľstvu, lebo tehotná ide na potrat s „papierom“ od cirkvi. A bez toho papiera by jej potrat nemohli urobiť. Ako reakcia vzniklo mimocirkevné združenie Donum vitae (Dar života), ktoré dnes poskytuje poradenstvo vo vyše 100 centrách. Názov združenia odkazuje na rovnomennú inštrukciu Kongregácie pre náuku viery z roku 1987 O rešpektovaní začínajúceho sa ľudského života a o dôstojnosti plodenia.
Dnes budú zo dňa na deň akože profesionálmi „všetci kňazi“, ktorí to doteraz mali zakázané, „…nech sa pripravia na túto veľkú úlohu, aby vedeli pripojiť slová úprimného prijatia spolu s myšlienkami, ktoré pomôžu kajúcnikom pochopiť spáchaný hriech. Rovnako im majú ukázať cestu skutočného obrátenia, aby dokázali pochopiť ozajstné a veľkodušné odpustenie Otca, ktorý svojou prítomnosťou všetko obnovuje.“ Tých „všetkých“ je (vrátane Nemecka) vyše 420.000!