Čo rozhoduje a na čom záleží

Anna Polcková26. 10. 2025

Zástupcovia cirkvi si nevymôžu úctu tým, že budú iných nútiť k poslušnosti

Shares

Nedeľnú nekázeň Anny Polckovej sme prevzali z Denníka N.

Kresťanské krédo „verím v Boha“ vyznávajú kresťania od svojho krstu. Každú nedeľu, často aj každý deň. Znamená to, že každý kresťan je „automaticky“ veriacim?

Viacerí – okrem iných aj cirkevní predstavitelia – hovoria, že medzi kresťanmi je veľa ateistov (neveriacich); iní, naopak, že medzi ateistami (neveriacimi) je veľa takých, ktorí žijú podľa kresťanských zásad.

Čo teda rozhoduje? Na čom záleží? 

Jediným kritériom skutočnej viery je to, aký úžitok prináša – Ježiš tvrdí: „Podľa ovocia ich spoznáte.“

Biblia obsahuje veľa príbehov o tom, ako ľudia o svoju vieru, spravodlivosť, o nádej pre budúcnosť zápasia. V skúsenosti bolesti, viny, násilia, ktoré zažívajú aj pozorujú, vnímajú blízkosť Boha v láskavom človeku. Božím „nástrojom“ na obnovu človeka a sveta je Láska. Svojim nasledovníkom dáva prikázanie milovať.

Keď sa však tento mandát nesprávne interpretuje, obraz Boha a viery sa deformuje. Strachom. Vzbudzovaním pocitov viny. Ak sa to deje v cirkvi, nasledovníci Krista zlyhávajú vo svojom základnom poslaní. Stretávajú sa, modlia, vydávajú svedectvo (slovom, nie skutkom), tvrdia, že stretli Ježiša, a preto sú spasení, ale ovocie ich viery nevidno.

Nedostatočná vzdelanosť veľkej časti kléru a, žiaľ, často aj túžba po moci, ktorú si stredoveká cirkev nárokovala v minulosti, viedli k zlomu, zásadným zmenám, k reformácii s dôrazom na pokánie a vzťah k Bohu, ktorý nie je závislý od inštitucionalizovanej cirkvi. Bol to správny proces. Otázka je, nakoľko v ňom pokračujeme a či zase nezostávame viac pri slovách ako konaní skutkov.

Otec, ktorý svoju ženu a deti týra, im môže hovoriť „Milujem vás“ koľko chce – jeho slová budú pôsobiť ako prázdna fráza, ako výsmech. Farár, ktorý chráni a kryje podozrivých sexuálnych delikventov vo vlastných radoch, namiesto toho, aby sa snažil obvinenia objasniť, je nedôveryhodný. Jeho slová o Božej láske sú falošné, sú len táraním.

A tak sme ako jednotlivci aj komunity svedkami toho, že sa v mene Božom pod „pokrývkou“ ochrany života, ochrany rodiny útočí na bezbranných – na ľudí, ktorí trpia násilím, nedostatkom, na menšiny.

Znevýhodnení, chorí, chudobní, hladní – všetci tí, ktorí sa nemôžu dovolať spravodlivosti a svojich práv, nepotrebujú „zdeformované“, pokrytecké milosrdenstvo (lebo aj z neho si niektorí kresťania tvoria zásluhy) , ale vytvorenie reálnych podmienok, v ktorých sa budú môcť rozvíjať, postaviť na vlastné nohy, dôstojne žiť.

Prijatie novely ústavy „v mene kresťanských hodnôt“ obmedzuje prístup ľudí k rovnosti pred zákonom, prístup ku vzdelaniu detí rodičov, ktorí sa rozhodnú namiesto rešpektovania faktov a súčasného poznania zotrvávať na doslovnej intepretácii Písma. Znemožňuje adopcie opustených detí jednotlivcom a dvojiciam rovnakého pohlavia, ale aj heterosexuálnym dvojiciam, ktoré nežijú v manželstve.

Prinášať dobré ovocie znamená zastať sa mladých, ktorí sa ešte stále musia báť povedať, koho ľúbia, lebo im väčšina dáva najavo, že by sa za svoju identitu mali hanbiť či obviňovať. Prinášať ovocie znamená rešpektovať výsledky vedeckých výskumov. Vytvárať bezpečný priestor pre všetky deti bez rozdielu, aby sa mohli prejaviť. Aby na svoju kultúru a svoj jazyk mohli byť v našej – a svojej – krajine hrdé aj rómske deti, lebo celý vzdelávací proces musia absolvovať v pre nich cudzom jazyku. Mali by sme robiť všetko pre to, aby deti inej pleti nemuseli znášať pohŕdanie a vylúčenie.

Zástupcovia cirkvi a spoločnosti si nevymôžu úctu tým, že budú zneužívať Božie meno na to, aby presadzovali svoj pohľad na svet a z pozície moci nútili ostatných k poslušnosti. Uznanie, rešpekt si získajú len vtedy, keď budú chcieť hľadať cesty k tomu, ako vyčerpanému, zmätenému človeku porozumieť. Keď si dokážu pripustiť, že nevzdelanosťou, aroganciou, ale aj nezáujmom o to, aké budú mať ich rozhodnutia dosah na život konkrétnych ľudí, ublížili, že sa málo zaujímali o pravdu, že sa mýlili. Pokánie a z neho vyplývajúca zmena v myslení a konaní je predpokladom vnímania kresťanstva ako morálnej autority v spoločnosti.

Dobrý strom prináša dobré ovocie. Človek, ktorý s radosťou a nezištne koná v prospech života – človeka to, čomu verí, plní Ježišov príkaz lásky bez ohľadu na to, ako svoju vieru uchopí do slov. Vie, že identifikovať a odmietnuť zlo, pretvárku a klamstvo je rovnako dôležité ako tvoriť, budovať dobré.

Naopak, zlý strom, človek, ktorý o svojej viere, o svojej pravde nepochybuje, ale pritom svojím konaním mieri proti rozvíjaniu života, proti inakosti, vytvára o napĺňaní Ježišovho príkazu len zdanie. A to je falošné. To nestačí.

Skutočná viera nie je hotový produkt. Hľadá, je otvorená dialógu, skúmaniu, kritickému mysleniu. Ale hlavne koná! Prináša ovocie! Vytvára podmienky na dôstojný život, v pravde a láske ku každému bez rozdielu.

Shares