Stanislav Sucharda, Bílá hora, 1910
Nikdy som nebol vo väzení. Ani ako návšteva alebo ako vojenský duchovný. Neviem, aké je to byť uväznený kvôli tomu, že človek urobí niečo veľmi zlé. A už vôbec neviem, aké je to byť vo väzení kvôli tomu, že si človek myslí svoje o svete a živote. A podľa toho aj žije. Nikomu neublížil, nič neukradol a zrazu je vo väzení. Cela, budíček, zamestnanie, pochod po dvore, strava ako pre dobytok, večierka, hygiena, počas ktorej sa neodporúča, aby spadlo mydlo na zem v sprche… Samotka bez postele, ak bol niekto príliš papuľnatý, papuľnatá. Fungujúce WC, nefungujúce WC. Teda nie také väzenie, kde sa rieši nevhodná hrúbka palaciniek podávaných v rámci väzenskej stravy, či programy v TV v spoločenskej miestnosti alebo niekedy v cele. Ale v takom väzení, v ktorom chlapa mlátia vyšetrovatelia po vajciach (ako nám o tom svojho času rozprával Mons. Karol Lénár, vtedajší farár v Tvrdošovciach o svojom pobyte v boľševickom väzení) a ženy po rodidlách. Aj keď, či najmä kvôli tomu, že tí muži boli napr. farári katolícki či evanjelickí a ženy rehoľné sestričky. Aj keď vyšetrovatelia boli často absolventmi cirkevných škôl a vedeli, že mučení väzni a väzenkyne sa previnili ideologicky, nie reálne. Komunistickí kápovia im robili bolestivé veci kvôli tomu, že si väzni, teraz už v rukách robotníckej triedy, dovolili myslieť a veriť po svojom a nie po ľudovodemokraticky. Svoje o tom zažil a opísal aj tajne vysvätený biskup Korec, neskôr po Nežnej revolúcii vymenovaný za kardinála a požívajúci všeobecnú úctu medzi kresťanmi aj nekresťanmi.
A potom sa čosi prihodilo. Kardinál Korec sa stretol s otvorenou náručou v družnom rozhovore s Vladimírom Mečiarom a neskôr s R. Ficom. Obaja premiéri sa hlásili ku komunistickému odkazu a nikdy neprejavili ľútosť nad prináležaním ku sféram, ktoré ničili mentálne a fyzické životy inak mysliacich a inak veriacich spoluobčanov, než bolo povolené stranou a vládou. Čo sa Vám to stalo Eminencia, že ste takto zhanobili seba a svojich, ktorí mysleli a verili spolu s Vami? A trpeli vo väzeniach či na relatívnej slobode? Či už nebol dôležitý človek, kňaz so zmodrenými vajcami po bitke či sestrička s obarenými rodidlami? Alebo iný človek kardinál Jozef Tomko so slzami v očiach spomínajúci na svoju primičnú omšu v Ríme, na ktorú komunisti nedovolili prísť nikomu z jeho príbuzných zo Slovenska a nedovolili mu neskôr ani navštíviť zomierajúcu mamu. Alebo salezián o. Figura, ktorý po desaťročiach strávených na misiách v Japonsku prišiel na colnicu na rakúsko-slovenskú hranicu, aby tam stretol svoju mamu. Prišla aj ona, keďže oboch boľševik uistil o povolení stretnutia. A potom, keď už tam boli a delila ich len stena, tak boľševik zrušil povolenie stretnúť sa. Boli potom, neskôr dôležité hodnoty: národné, katolícke a nie človek, Eminencia? Ako s nimi mali naložiť mama a syn Tomkoví a mama a syn Figuroví? A tisícky iných rodičov a ich detí. Každý vo svojom príbehu slobody a bolesti. Čo sa Vám to stalo, Eminencia?
A kam sa podelo Vaše srdce, Eminencia Joseph Ratzinger, ktorého vyslal svätý pápež Ján Pavol II. do Československa v roku 1990, aby ste predniesli niekoľko prednášok, no najmä aby ste urobili poriadok s podzemnou cirkvou? Keď mi to pred rokmi povedal môj niekdajší arcibiskup Rembert Weakland v Milwaukee, zostal som chvíľu nehybný v nemom údese. Vedeli ste, Eminencia, že sú medzi nami tajne vysvätení kňazi a biskupi, mnohí z nich ženatí, a áno, aj ženy kňažky, ktorí vydávali svedectvo o Bohu a cirkvi riskujúc tak svoje životy a životy svojich rodín a všetko to skončilo podpísaním Normae? Presvätiť, alebo podpísať záväzok o sebapoprení, alebo odmietnuť vysviacku ženatých klerikov, lebo hlásenie sa k normálnosti života a najmä odmietnuť vysviacku žien, lebo absencia pipíka! Všetci títo riskovali svoje životy, životy svojich žien a detí. A Vy ste čo riskovali, Eminencia Ratzinger? Riskovali ste akurát tak hodnoty. A tie boli nad človekom. Arcibiskup Rembert, svojho času najvyššie postavený katolícky „liberál“ mi tiež povedal a neskôr to napísal aj vo svojich pamätiach, že ste boli jediným prelátom vo Vatikáne, kto sa s ním bavil bez dešpektu. Tak prečo to nebolo možné s „problematickými“ ľuďmi v Československu? Nebolo to vlastne prejavom viery, že Ježiš reálne zostal po zmŕtvychvstaní vo vzdialenom nebi a cirkev si to zaonačí tu na zemi po svojom? Aj bez odkázanosti na Ježiša a jeho vzkriesenú prítomnosť v Duchu vanúcemu, kadiaľ chce. A bez odkázanosti na človeka. No nie bez odkázanosti na hodnoty.
A teraz, v týchto dňoch, všetci slovenskí katolícki biskupi a väčšinová katolícka politická reprezentácia sa prihlásili ku hodnotám. Nie k človeku. Podľa tejto perspektívy Ježiš Kristus prišiel kvôli tomu, aby boli dve pohlavia, aby sa viera a život točili okolo pipíkov a mušličiek. Kyrie eleison! A je to potrebné kodifikovať aj spoločensky. Lebo cirkev je prítomná v spoločnosti najmä prostredníctvom hodnôt. Nefunguje na tomto princípe aj moskovská pravoslávna cirkev, vážené slovenské Excelencie? Koľko krokov je od hodnôt oddelených od konkrétneho človeka k dehumanizácii? A čo človek, ktorý to má v sebe inak, má svoju ľudskú dôstojnosť a nechce byť primitívne prirovnávaný k nebinárnemu bizónovi? Čo s týmto človekom, Excelencie? Premýšľate nad tým, ako k tomuto človeku prichádza prijímajúci Ježiš prítomný v prijímajúcej cirkvi? A absurdnosť pokračuje v tom, že žiadate podporiť premiéra SR, ktorý nikdy neoľutoval svoju komunistickú minulosť, naopak, aktívne sa ku nej hlási. Teda aj k vypočúvaniu v komunistických väzniciach. Lebo veď si podal ruku aj s kardinálom Korcom.
Čo sa Vám to prihodilo, Excelencie? Či sa nenašiel medzi vami ani jeden Elizeus, na ktorého cez biskupskú vysviacku prešiel Eliášov duch (porov. 2 Kr 2, 9-12), alebo duch biskupa Gojdiča a Baláža? A ak to s prenosom ducha z akýchkoľvek príčin nezafungovalo, kde je večné svetlo Života zjednotené s večnou Božou temnotou, ktoré dňom i nocou žiari z hĺbok východných i západných monastierov, premieňa mníchov i pútnikov a v ktoré sme mnohí dúfali, že príde ku nám na Slovensko?
Pápež František je len niekoľko mesiacov po smrti a človek na periférii života už nie je v majoritnej slovenskej kresťanskej realite dôležitý. Naopak. Je tento Váš postoj vrcholom evolúcie od ohľadu na človeka k bezohľadným hodnotám (ktoré sa v podstate zaobídu bez konkrétneho človeka), keďže to tentokrát nie je prejav podivnej mysle jednotlivého hierarchu, ale celej KBS?
Čo sa Vám to stalo, Vaše Excelencie?