Nedeľná nekázeň Denníka N a odkaz na podcast.
V Európe je viacero krajín, kde majú veriaci možnosť odkázať cirkvi, ktorej sa cítia byť príslušníkmi, podiel na svojom finančnom príjme či už ako daň alebo poplatok, alebo dačo ako keby členské. Kresťanské cirkvi sú v Európe také bohaté, že ich príslušník sa ani nemusí pýtať, na čo má za svoje peniaze nárok. Dostane mnoho, veľa, čokoľvek, všetko … Čo však s neplatičmi? Prestaneš platiť daň a už viac nesmieš v nedeľu do kostola? Nepokrstia ti deti? Nepochovajú ťa? U nás sa na tzv. štátom uznané cirkvi skladáme všetci, aj mohamedáni aj ateisti. A tí, čo sa cítia ku konkrétnej cirkvi príslušní, jej dávajú navyše do zvončeka alebo rovno do vačku či do obálky nezdaniteľný príspevok z vlastného.
Tak môže vzniknúť spor, napríklad ohľadne prvého svätého prijímania. Na jar, ešte pred vypuknutím koronakrízy, sme mali katolícke kostoly bitkom nabité prvým svätým prijímaním. A riešili sme, kto je in a kto je out. Napríklad v Trnave väčšina rodičov požadovala prístup ku prvému svätému prijímaniu len pre platičov. V jednej z bratislavských farností bolo prvé prijímanie segregované na dve nedele.
Odkiaľ pokiaľ sme slobodní? O čom rozhodujeme sami a o čom rozhoduje náš status – cirkevný, západoeurópsky, ekonomický, etnický? Čo rozhoduje o tom, že smieme byť v prvej alebo len v zadnej lavici? Biblia nás v evanjeliu podľa Lukáša varuje: Ako ho počúval všetok ľud, povedal svojim učeníkom: „Chráňte sa zákonníkov, ktorí radi chodia v dlhých rúchach, radi majú pozdravy na uliciach, prvé stolice v synagógach a popredné miesta na hostinách. Vyjedajú domy vdov a naoko sa dlho modlia. Takých postihne prísnejší súd.“ (Lk 20,45-47). Podľa Písma nie sme tak úplne z tohto sveta a preto sa máme správať podľa iných noriem ako deti sveta. Ale nežije sa tak. Ten kto má dosť, aby si kúpil celú sálu, dostane zadarmo vstupenku do VIP lóže. Nielen na koncerte alebo na hokeji, ale aj v kostole. Ako málo stačí na to, aby sme sa ocitli v poslednej lavici?
Pred mesiacom som hovoril o biskupovi Davídkovi a kňažke Javorovej a ich 50 rokov zrádzanom proroctve. Je na tisíce spôsobov ako obmedziť našu slobodu, ako znevážiť naše práva. Ani netreba veľmi zastrašovať alebo nebodaj mučiť, stačí nepripustiť. Opatrenia, ktorým sa podriaďujeme v snahe spomaliť šírenie ochorenia COVID19, obmedzujú našu každodennosť. Deti nechodia do školy, koncertné sály sú prázdne, kto môže pracuje z domu a lyžiarske vleky stoja. Zatvorené sú kostoly, tento rok nebude ani prvé sväté prijímanie ani konfirmácia. Cirkvi chcú rýchly návrat normálnych pomerov. Lebo ich normou sú staré dobré časy…
Rehoľné sestry a mnísi, kňazi, pastorky a pastori, katechétky a katechéti, pedagogičky a pedagógovia bohosloveckých fakúlt – na Slovensku ich určite nie je menej ako 10 tisíc! Majú budovy, učebne, kostoly, refektáre. COVID19 nás nevyzýva, aby sme len zbožne dúfali v kedysi obvyklé naplnenie týchto priestorov.
Davídek sa nemodlil zo založenými rukami za obnovenie pomerov z obdobia prvej ČSR. Na zničujúcu epidémiu komunistického teroru reagoval inovatívne a konkrétnymi činmi. Veľmi silný argument v prospech svätenia žien sa traduje ako Davídkova iluminácia vo väzení. V mužskej časti väznice bola na niektorých celách aj polovica kňazov. Vzájomne sa podporovali, sprostredkovávali si teologické poznatky a navzájom si vysluhovali sviatosti. Za hrubým múrom, v ženskej časti väznice, bolo množstvo žien, ktoré trpeli ešte viac ako chlapi a boli by potrebovali útechu. Ale väznené rehoľníčky im aj sebe navzájom mohli sprostredkovať útechu „len“ bez vyslúženia sviatostí. Keby bola bývala iba táto jediná nespravodlivosť a asymetria na svete, podľa F. M. Davídka bol dôvod ju napraviť. Do príbehu, ktorý píšeme spolu s pandémiou, sme zdedili zabudnuté svedectvo životného príbehu biskupa F. M. Davídka, kňažky Ludmily Javorovej, aj mnohých biskupov a kňazov skrytej cirkvi, ktorí žili tradičný rodinný život, mali vzťahy a deti.
Akou výzvou a pre koho v cirkvách je dnešný COVID19? Mnohé, kedysi bežné, každodenné, rutinné a nediskutované činnosti zdanlivo nemajú alternatívu. Tak sa dusíme v pravidlách a škrtia nás kánony. Cirkevní mocní sa dožadujú pochopenia u štátnych mocných, aby smeli viac, inak a najmä podľa seba. Aby bolo dobre, aby bolo tak, ako to bolo od nepamäti. Cirkevní mocipáni! – vo vašom rybníku sú tiež šťuky, akou bol kedysi aj Davídek. Plávajú inam, ako kde vy dnes šliapete vodu. Ich ciele sú možno rovnaké ako tie vaše, ale ich dosiahnutie vás urobí prakticky zbytočnými. Prvé sväté prijímanie a konfirmácia už nikdy nebudú tak, ako to bolo doteraz akože normálne… No a?