Nikdy od skončenia II. svetovej vojny nestála Európa pred takou dilemou, nebola tak bezradná, ako je tomu dnes. Dokonca i v období tzv. Studenej vojny, keď bola rozdelená na dva bloky, každý vedel, čo má robiť a kde je jeho miesto. Buď si ľudia bránili tie svoje bloky, alebo disidenti a inak zmýšľajúci jedného – komunistického bloku – vedeli a boli vnútorne presvedčení o tom, že „pravda“ je niekde inde a i keď by ich to malo stáť život či obmedzenia slobôd, či emigráciu, predsa len držali spolu a išli svojou cestou.
V podobnej situácii boli vtedy i veriaci kresťania: na jednej strane tu bola Skrytá cirkev, pre ktorú bol Ježišov odkaz posolstvom pravdy a lásky, ktoré nikdy nemožno zradiť. Preto volila radšej cestu skrytosti a poddania sa prenasledovaniu, než cestu kolaborácie s mocenským systémom. Na druhej strane tu boli krajiny a veriaci kresťania iného bloku, ktorí všemožným spôsobom podporovali a podávali pomocnú ruku práve týmto prenasledovaným ľuďom. Pamätám si z vlastnej skúsenosti, ale i z rozprávania ľudí v Rakúsku, kam som za komunizmu emigroval, akou obrovskou prioritou bolo pre tamojšiu spoločnosť pomáhať ľuďom z krajín komunistického bloku – „bola to“ – ako som to sám mnohokrát na vlastné uši počul – „naša povinnosť pomáhať im, lebo my žijeme v blahobyte a slobode, zatiaľ čo oni znášajú nespravodlivé útrapy“.
Pri pohľade na denno-denné tisícove davy utečencov snažiacich sa dostať za každú cenu do Európy riskujúc pritom všetko, i vlastný život, a pri ochrnutosti a zároveň nejednotnosti európských politikov, ale i ľudí zo všetkých vrstiev spoločnosti, si čoraz viac uvedomujem, ako sa Európa dostala na križovatku s mnohými cestami. Myslím, že je to obrovská výzva k tomu, aby nedošlo k rozdeleniu Európy a rozpadu EÚ.
Krajiny bývalého komunistického bloku sa vrhli na alibistické tvrdenie, že utečenci sa chcú tak-či tak dostať len do „klasických a bohatých krajín“ západnej Európy, akými sú Nemecko, Švédsko, Anglicko, Francúzsko, či Rakúsko a že prerozdeľovanie a určovanie kvôt utečencov pre jednotlivé štáty by sa malo diať podľa ekonomickej sily tej ktorej krajiny. Počty utečencov – pár stoviek, tisícštyristo až dve tisícky – ktoré udávajú ako možný počet ľudí, ktoré sú ochotní prijať – vo mne vyvoláva hroznú frustráciu, smútok, ale i hnev. Hnev nad tým, že tieto krajiny a ich vodcovia buď už stratili pamäť, alebo sa vo svojom uvažovaní dostali na samú hranicu egoizmu, xenofóbie a rasizmu, lebo sväté a dôležité im je len to, z čoho sami majú profit.
Na internete som si vyhľadal úradné štatistiky najväčších emigračných vĺn v Európe od skončenia Druhej svetovej vojny. Pritom i táto štatistika, podobne ako mnohé iné, nie je stopercentne vierohodná, lebo režimy, z ktorých ľudia utekali, mnohokrát všemožným spôsobom tutlali a maskovali skutočné počty utečencov.
Z jednej z týchto štatistík vyberám: V roku 1956, keď zúrili v Maďarsku komunisti, emigrovalo do Rakúska 180.000 ľudí. Nejaký čas boli v Rakúsku – v kláštoroch, rôznych študentských domovoch a ubytovniach či hoteloch, ale i v nespočetných rodinách, kým im bol oficiálne udelený azyl. Väčšina z nich potom cestovala ďalej do USA, Kanady, či Austrálie. V Rakúsku ich zostalo nakoniec 18.000, niekoľko tisíc sa ich časom vrátilo do Maďarska. Podotýkam, že Rakúsko je malá krajina a v tom čase bolo na tom po období II. svetovej vojny ekonomicky veľmi zle, jeho prosperita a ekonomicko-demokratická prevaha oproti vtedajším komunistickým krajinám sa začala prejavovať až koncom 60-tych rokov!
V roku 1968 po vpáde vojsk Varšavského paktu emigrovalo z ČSSR do Rakúska 162.000 ľudí. Ak k tomu pripočítame počty utečencov z bývalého Československa od roku 1948, ale i neskôr, po roku 1968 až do roku 1989, tak sa priblížime k číslu 300.000 občanov.
Počas vojenského konfliktu na Balkáne v rokoch 1991/1992 prijalo Rakúsko 90.000 utečencov. Postupne sa mnohí z nich vrátili do svojich krajín, v Rakúsku však trvale zostalo 60.000 Bosniakov…
Keď počúvam, čo produkujú české či slovenské politické elity o tom, aký smiešne malý počet utečencov sú ich krajiny schopné prijať, ale i to, ako trápne argumentujú a bagatelizujú mnohí novinári, rozčuľujúci sa nad tým, ako západné média kritizujú bývalé komunistické krajiny za neochotu prijímať viac utečencov, tak je mi z toho zle. Buď majú tak krátku pamäť a už zabudli, ako ľuďom z ich krajín, keď utekali pred komunizmom, kedysi pomáhali iné, dokonca oveľa menšie krajiny, alebo sú obyčajní rasisti a egoisti. Jedno i druhé je zlé. Na bývalých emigrantov sa v čase komunizmu v Československu oficiálne dívalo ako na tých, ktorí si zvolili ľahšiu a lepšiu cestu, zdrhli pred realitou, zatiaľ čo ostatní sú hrdinovia, ktorí museli všetko pretrpieť. Na ľuďoch z týchto krajín si dodnes uvedomujem, ako ich pokrivila komunistická indoktrinácia. Je to akoby zhubné podhubie, ktorého obeťou sú občania vo veku, česť výnimkám, od 45 rokov a vyššie.
V malom Rakúsku pracujú dnes desaťtisíce Sloveniek a Slovákov v opatrovateľskej službe. Podobne je to i so stredne zdravotným personálom z Čiech, ktorí odchádzajú do Rakúska či Nemecka a inde. Ďalšie tisíce pracujú v iných odvetviach. Stačí si sadnúť každý deň do vlaku z Bratislavy do Viedne, či postaviť sa k bývalému hraničnému prechodu v Bergu, aby ste mi uverili, aké davy ľudí cestujú denne za prácou do Rakúska. V Južnom Tyrolsku, v Írsku, v Belgicku a v Anglicku pracujú ďalšie tisíce v hotelovej službe či sociálnych službách. Dokedy bude pretrvávať toto prerozdeľovávanie spoločnosti na „bohatých na Západe a nás chudobných – Slovákoch či Čechov“?
A kam sa podeli kresťanské ideály, tie ideály, ktoré formovali a budovali české či slovenské dejiny, ktoré držali nad vodou spoločnosť v období komunizmu, ideály, ktoré hovoria o službe núdznym, o ranených a okradnutých „Samaritánoch“, ako o tom hovorí Ježiš, keď hovorí o zranenom a okradnutom Samaritánovi, ktorého sa príslušníci vlastného národa neujali a musel prísť človek iného, dokonca znepriateľeného náboženstva, aby sa o neho postaral? (Porovnaj: Lk 10, 30-37)
Hanbím sa za to, že som príslušníkom krajiny – niekdajšieho Československa – ktoré sa natoľko zahľadelo samo do seba, že je mu núdza a bieda iného už úplne ľahostajná!
Ďalšie informácie:
„Rakúsko ukazuje srdce“ – boli titulky všetkých novín zo dňa 1.septembra 2015. Novinári tak reagujú na udalosti, ktoré sa stali deň pred tým, teda 31.augusta. V tento deň umožnili rakúski železničiari a policajti príchod do Rakúska, ale i tranzit ďalej do Nemecka tisícom utečencov prevážne zo Sýrie, ktorí v preplnených vlakoch pricestovali z Budapešti. Rakúsko kvôli bezpečnosti pristavilo na hraniciach s Maďarskom niekoľko špeciálnych vlakov, aby sa utečenci mohli v bezpečí a akom-takom pohodlí dostať ďalej. Vo Viedni, ale i v Linci, kde rýchliky s utečencami zastavili, prinášali stovky ľudí utečencom potraviny a odevy. Vo Viedni sa konala demonštrácia na pomoc utečencom, ktorej sa zúčastnilo viac ako 20.000 ľudí. Večer o 19:00 hodine sa konala v preplnenej viedenskej katedrále omša za 71 obetí, ktoré minulý týždeň našla rakúska polícia v odstavenom nákladom aute neďaleko slovenských hraníc. Zádušnej omše sa zúčastnila celá rakúska vláda. Počas kázne povedal kardinál Schönborn okrem iného i tieto slová: “Už musí byt koniec! Koniec umieraniu, koniec prenasledovaniu… Nie je možné, aby vrámci EÚ nejaké krajiny boli ochotné prijať len minimálny počet utečencov, zatiaľ čo iné berú väčšinu z nich…”Schönborn vyjadril pobúrenosť nad obrazom utečencov, ktorí nemajú okrem vlastného odevu vôbec nič. Jeho matka, povedal, keď utekala s malými deťmi z Československa, tak si mohla so sebou zobrať aspoň dva kufre. Vyjadril poďakovanie všetkým tým, ktorí utečencom pomáhajú a nakoniec apeloval na kresťanské spoločenstvo: “Myslím, že to, čo teraz prežívame, je veľmi, veľmi vážna skúška toho, či v Rakúsku a v Európe ešte zostalo aspoň niečo z kresťanského dedičstva. (Die PRESSE, 1.9.2015, str. 3. a HEUTE, 1.9.2015, titulná a 10.strana)