17. decembra oslávil pápež 80. narodeniny. K mnohým gratuláciám, ktoré zrejme dostal od ľudí z celého sveta, sa pripájajú i diskusie o jeho pontifikáte a o tom, aké znamenia a kroky podnikol, resp. v čom jeho doterajší pontifikát nesplnil očakávania všetkých.
Rakúsky rozhlas Ö1 zorganizoval na túto tému diskusiu, ktorú naživo odvysielal niekoľko dní pred jeho narodeninami. Dôvod, prečo o tom teraz píšem, je dvojaký: Na jednej strane ma zaujala zostava diskutujúcich, a na strane druhej ich jednoznačná zhoda v tom, čo vidia na jeho pontifikáte ako pozitívne, a tiež v tom, čo označili za jeho nedostatky. Medzi štyrmi diskutujúcimi bol biskup z Voralbergu Dr. Benno Elbs, známy nielen ako teológ, ale aj ako psychoterapeut, ďalej Dr. Regina Polak, profesorka pastorálnej teológie na Viedenskej teologickej katolíckej univerzite, ďalej Dr. Magdalena Holztrattner, riaditeľka katolíckej sociálnej akadémie v Rakúsku a nakoniec Ing. Hans Peter Hurka, dlhoročný predseda platformy„Wir sind Kirche“ a zakladateľ internetovej iniciatívy „Zeitgemäss glauben“ – Viera v modernej dobe. Celý rozhovor moderoval Markus Veinfurter, odborník na otázky náboženstva v rozhlase ORF.
Už samotné „pestrofarebné“ zoskupenie diskutujúcich naznačovalo, že pôjde o veľmi živú a zároveň vyváženú, vecne fundovanú debatu. Všetci diskutujúci sa zhodli na tom, že vystúpenie pápeža Františka krátko po jeho zvolení, keď oslovil ľudí bežným pozdravom každodenného života „Dobrý večer bratia a sestry“, ako i jeho prosba o požehnanie zhromaždených na Námestí sv. Petra, aby dobre vykonával zverený úrad, vyvolalo samo o sebe obrovskú nádej a očakávanie, že sa v cirkvi po jeho zvolení niečo podstatné zmení.
Za dôležitý krok na začiatku jeho pontifikátu označili diskutujúci zvolanie Synody o rodine, ako i uskutočnenie krokov k reforme vatikánskej kúrie. Synodou chcel František poukázať nielen na ťažkosti, rozmanitosť a rozdielnosť problémov, ktoré dnes ohrozujú všade na svete rodinu ako takú, ale zároveň tým chcel vyzvať celosvetové biskupské spoločenstvo, aby pri pomoci rodinám kdekoľvek na svete zohľadňovali tamojšiu situáciu a zároveň mali vždy pred sebou Ježišov obraz, ktorému na prvom mieste ležal na srdci človek a až potom štruktúry a normy. Podľa slov profesorky Polak je pápež „veľkým teológom, i keď mnohí o tom verejne pochybujú“. Veľkosť jeho teológie vidí v tom, že úlohu učiteľského úradu presunul do inej roviny – do biblicko-teologického významu Božej charakteristiky – milosrdenstva. Pastoračnú činnosť tak pozdvihol z podradenej role na úroveň učiteľského úradu, ako o tom napokon píše v úvode svojho dodatkového listu k synode Amoris laetitia – Radosť lásky – citujúc slová z Jánovho Evanjelia „Duch svätý vás povedie k pravde…“. Týmto jasne zdôraznil nutnosť inkulturizácie.
Biskup Elbs vidí veľkosť Františka v tom, že sa konzekventne snaží o decentralizáciu pápežského úradu, ako to bolo prízvukované i rakúskym biskupom pri návšteve Ad limina, keď zdôraznil úlohu miestnej biskupskej konferencie, ktorá by mala na základe vlastných skúseností sama riešiť konkrétne situácie ľudí a neobracať sa s každou maličkosťou na Rím, tak ako sa to dodnes ešte stále deje na mnohých miestach. Miestne biskupské konferencie sa tak majú aktívne zapájať do procesov svedomia každého veriaceho človeka, a to najmä v prípadoch, ak ide napr. o rozhodnutia, či môže cirkevne zosobášený a neskôr rozvedený človek, ktorý žije v inom partnerskom vzťahu, prijať sviatosť Eucharistie. Biskup Elbs, vychádzajúc čiastočne zo svojej psychoterapeutickej praxe, ktorá ho naučila, ako sa pozerať na človeka komplexnejšie než len z čisto moralisticko-teologického pohľadu vyzdvihol ako revolučnú črtu pontifikátu Františka jeho snahu o štrukturálnu zmenu doterajších praktík, ktorá spočíva v tom, že dnes pri riešení otázok prístupu k sviatostiam je na prvom mieste svedomie konkrétneho človeka a nie stredoveké predpisy. Po vyrieknutí týchto slov vstúpil spontánne do rozhovoru Hans Peter Hurka. „Pán biskup, s úžasom počúvam a som vám vďačný za to, čo hovoríte, len by som si prial, aby to, čo ste teraz povedali, zaznievalo častejšie i z ambónov kostolov a z úst iných biskupov a kňazov!“ Všetci ostatní diskutujúci označili práve tento fenomén – túto štrukturálnu zmenu – primát svedomia – za jednu z podstatných charakteristík Františkovho pontifikátu, pretože ide o nový prístup k človeku, o hľadanie jeho dobra a rešpektovanie jeho sebavedomia a slobody.
Moderátor, ktorý kládol nielen otázky, ale zároveň pôsobil i ako analytik toho, čo bolo povedané, použil výraz „Antiautoritäre Handlung des Papstes Franziskus“ – protiautoritatívne konanie pápeža Františka. Na to položil hneď otázku, či nie je takéto konanie pre mnohých veriacich, ktorí sú zvyknutí vždy poslušne a pokorne skloniť hlavu a nechať sa poučovať a korigovať klérom o tom, čo je a čo nie je správne, príliš veľkou výzvou, ktorú nedokážu prijať a zvládnuť. Všetci diskutujúci sa zhodli na tom, že je to naozaj silná výzva, ale že neexistuje iná cesta a že je potrebné, aby tí, ktorí cirkev vedú – na mysli mali biskupov a kňazov – išli sami veriacim príkladom a zároveň ich v súlade myslenia a konania pápeža Františka aj doprevádzali na ich konkrétnej životnej ceste.
Znovu vstúpil do diskusie Hans Peter Hurka, že si nevie predstaviť, ako, kedy a kde takéto príkladné konanie biskupov nastane, keď ich pápež už niekoľkokrát verejne vyzval a požiadal o „mutige Vorschläge“ – odvážne návrhy k budúcemu smerovaniu cirkvi, tie však neprichádzajú. Naopak, často sa zdá, že tzv. konzervatívne krídlo, ako sa tu ukázalo i nedávno, keď štyria kardináli kritizovali pápeža, má možno silnejšiu podporu, než nový štýl a pápežove vízie. Na to vstúpil do diskusie biskup Elbs, ktorý kritiku týchto štyroch kardinálov rázne odsúdil a zároveň sa vyznal zo svojho obdivu a nadšenia pre pápeža, ktorý inicioval toľko nového a tak potrebného pre dnešnú dobu.
Za ďalší pozitívny znak pontifikátu Františka označili všetci diskutujúci jeho snahu o reformu kúrie, ktorá však napreduje príliš pomaly. Za fenomenálnu reč označili jeho tvrdý príhovor kardinálom, biskupom, ale i kňazom a iným spolupracovníkom, ktorú predniesol tesne pred Vianocami v roku 2014, keď v 15 bodoch vymenoval „hriechy“ kuriálnych osôb a označil ich za zásadnú prekážku reformy. Za najtvrdšiu formuláciu považujú šiesty bod, v ktorom ich obvinil z duchovného alzheimeru, pretože zabudli na Pána…, koncentrujú sa len na „tu“ a „teraz“…, ohraničujú sa múrmi a nechávajú sa v nich zotročovať bôžikmi blahobytu a falošného pokoja…Pani profesorka Polak ocenila jeho prorocké slová, ktoré on, ako človek pochádzajúci z iného kontinentu s úplne inými kultúrno-sociálnymi podmienkami, ovplyvnený teológiou oslobodenia, predniesol začiatkom tohto roku, keď mu bola udelená medzinárodná Cena Karola Veľkého v Aachene zarok 2015: „Čo sa s tebou deje, humanistická Európa, ty niekdajšia advokátka ľudských práv, demokracie a slobody? Kam sa stratili tvoje princípy humanity, na ktorých si sa kedysi formovala?” Zároveň vyzval Európu k solidarite pri spolurozdeľovaní utečencov a k ich humánnejšiemu zachádzaniu a hovoril o tom, ako naši predkovia kedysi snívali o budovaní jednotnej Európy, ktorá sa stane domovom pre všetkých bezcrozdielu pleti, náboženstva či politickej príslušnosti. Dnes však uprednostňujeme zabarikadovanie sa vo vlastnom egoizme a staviame nové ploty a múry, namiesto toho , aby sme budovali mosty… “Snívam o Európe, v ktorej pojem utečenec už nebude stotožňovaný s pojmom zločinca” – tak, ako je to žiaľ v povedomí niekoľkých postkomunistických európskych krajín.
Viac než 75% diskusie vyznelo na adresu jeho pontifikátu veľmi pozitívne, zvyšok kritiky diskutujúcich sa vzťahoval hlavne na pomaly prebiehajúcu reformu vatikánskej kúrie a na riešenie nového postavenia žien v cirkvi, predovšetkým na jeho odmietavé stanovisko k sväteniu žien, ako to rázne vyjadril počas nedávnej cesty v lietadle novinárom z Lundu. Podporil síce diskusiu o diakonáte žien, ale to je podľa diskutujúcich príliš zavádzajúce, keďže v novodobých dejinách cirkvi po II. Vatikánskom koncile sa o tom už dávno hovorí. Predovšetkým je to nedostačujúce k fenoménu celosvetového úbytku kňazov, k masovému exodu katolíkov ku evanjelickým cirkvám na mnohých kontinentoch, hlavne v Južnej Amerike, a zároveň to tiež odporuje totálnemu zrovnoprávneniu žien s mužmi vo všetkých krajinách sveta, kde je demokracia, tolerancia a rešpekt k všeobecným ľudským právam.
Na otázku moderátora, čím to je, že práve v otázke rovnoprávneho zaradenia žien do všetkých druhov úradov v cirkvi je František tak neoblomný ako i jeho dvaja konzervatívni predchodcovia Benedikt XVI. a hlavne Ján Pavol II., sa všetci vyjadrili v zmysle:
- Pápež je len človek, je “synom” tejto doby a „produktom“ stredovekého feudálneho cirkevno-hierarchického systému, jeho štruktúr a myslenia, nie je možné, aby splnil očakávania všetkých, ktorým leží na srdci reforma cirkvi.
- Jeho pontifikát je vystavený obrovskému tlaku zo všetkých možných strán, rovnako z krídla „konzervatívcov” ako i “reformátorov”. Je nesmierne náročné vybalancovať z tohto tlaku tak, aby nedošlo k otvorenému konfliktu medzi oboma prúdmi.
Za časť slovenskej cirkvi by sme mohli pápežovi vyčítať jeho indiferentný postoj ku kauze Bezák. Podobných „káuz Bezák“ je na svete určite viac. Ich osud, niekedy zlomený charakter, veľmi bolí. Zostáva však nádej, že František to pri riešení jednotlivých káuz nemá vôbec jednoduché. Tak ako ho vnímam ja, cítim, že ako človek a duchovný pastier veľmi trpí týmito nevyriešenými kauzami. Svoj úrad však vníma zrejme tak, že chce od základu zmeniť celý systém, celý tzv. pápežský stolec a zaviesť v cirkvi také pravidlá, ktoré už nebudú výsledkom konšpiračno-korupčných mocenských štruktúr, ale dôsledkom služby Evanjelia.
(poznámka autora textu)Veľmi výrečne to zhrnul na konci diskusie Hans Peter Hurka:„Pokiaľ bude v cirkvi vládnuť nespravodlivé a nemilosrdné cirkevné právo a nie duch a služba Evanjeliu, tak k žiadnej zásadnej reforme v cirkvi nedôjde“.Text a citáty som spracoval na základe nahrávky celej diskusie, ktorú som si v ORF za týmto účelom objednal. Rozhovor vysielal rakúsky rozhlas Ö1 7. decembra 2016 o 16:05 hod.