Hokus pokus končí

Peter Križan3. 6. 2024

Zelený štvrtok bude stačiť

Shares

Nedeľná nekázeň denníka Nodkaz na podcast.

Jezuita Michal Petráš zomrel ako 56-ročný v malej fiatke, ktorú pri už navždy neobjasnenej havárii rozmliaždila obrovská tatrovka. Dovtedy vládal žiť pod veľkým tlakom od likvidácie kláštorov v roku 1950, aj po dlhé roky vo väzení a vo výrobe. Pri páde so žeriavom si dolámal nohy. Medzi pražskou jarou a normalizáciou mal na pár rokov štátny súhlas ako kaplán v Piešťanoch.

V jednej zo zaznamenaných kázní * povedal:

… Kristus Pán chcel zostávať u nás nie vystavený na poklonu, pri ktorej by sme hádam odriekali bezduché modlitby, ale chcel presne toto: vezmite a jedzte, vezmite a pite …

… na slávnosti Božieho tela som bol plný zármutku a opravdivého smútku. Pretože to nebola oslava Krista. To bola vonkajšia paráda bez opravdivej lásky k Bohu … ľudia by sa mali na tej vonkajšej slávnosti v plnej dôstojnosti prejaviť, že oslavujú Krista, že sa nešli prejsť po uliciach a podebatovať o veciach, na ktoré každodenne myslia.

Ku koncu katolíckej liturgie kňaz obradne otrie kalich a paténu od zvyškov vína a chleba. Petráš odrobinky, ktoré uľpeli na paténe, jednoducho sfúkol bokom. Videl tváre pred sebou a prihovoril sa rehoľníčkam v prvej lavici: sestričky, neomdlievajte, to už nie je božie telo, sú to len chlebové omrvinky.

Katolícka cirkev sama seba predstavuje aj ako našu matku a súčasne aj ako Kristovo telo. Telo matky cirkvi je mužské. Teológia božieho tela vychodí z mužského Ježišovho tela, ktoré sprostredkujú a spravujú vyvolení muži. Keď kňaz, ktorým je muž vo svojej bytostnej podstate premenený na kňaza, vysloví v predpísaných liturgických súvislostiach toto je moje telo (po latinsky hoc est enim corpus meum), tak podľa cirkevnej náuky sa chlebovitá podstata oblátky zmení na podstatu Tela. Formulka zľudovela ako magická skomolenina hokus pokus.

Na to, aby sme prestali omdlievať, však nestačí podrobne zdôvodňovať a katechizmovo vysvetľovať ako sa obyčajný chlieb stáva alebo prestáva byť Ježišovým telom. Tento patriarchálny pokus sa končí. Zelený štvrtok, ako sviatok hostiny, bude stačiť. Oblátka nebude modlou a nebudeme sa jej klaňať. Budeme sa navzájom pozývať na hostinu, budeme dôstojne lámať chlieb a slávnostne pripíjať z kalicha. Rovnohodnotne, bez ohľadu na pohlavie a stav.

Otvárajú sa nám nové metafory božieho tela. O svete plnom bolesti potrebujeme rozvažovať myšlienkovými prístupmi a technologickými možnosťami primeranými dobe, v ktorej žijeme a s ohľadom na životné prostredie, ktoré sme priviedli na hranicu katastrofy pre ľudstvo i zem. Naše vlastné premenenie nie je hokus pokus, žiaden magický moment, ale proces, v ktorom sa stávame sami sebou v takej miere, v akej sa vládzeme znova narodiť.

Vo viacerých krajinách Európy sa deti v škole neučia náboženstvo, ale o náboženstve. Konfesná výchova sa ponecháva rodine a jej širšiemu spoločenstvu. Katechétky sa musia vyrovnať s chápaním viery v jednotlivých rodinách, aj s tým, že deti prijímajú tradovanú vieru v konfrontácii s inými náboženskými a sekulárnymi modelmi náhľadu na svet. Ako mladí v časoch normalizácie sme žili pod nátlakom ľudovej zbožnosti. Museli sme ísť v nedeľu do kostola a staré mamy robili všetko pre to, aby sme aj inak boli na poriadku, od prvého prijímania po sobáš. Takéto zvestovanie viery dokázalo len chabo súperiť s nedeľnou rozprávkou a ateistickou propagandou. Ale keď sa zrazu z podzemia vynorili dôveryhodné osobnosti ako Petráš, tak sme sa na nich ihneď napojili aj napriek spoločenským rizikám. Viera alebo neviera len ako formálny súhlas vnútený faktoidnými informáciami, nemá žiadnu cenu. Nestačí mať moc a tvrdiť, že to je večná pravda.

 * Listy a tematické kázne Michal Petráš SJ, Dobrá kniha, 2023, ISBN 9788081913907, editor Ladislav Csontos, Božie telo, str. 111 -114

Shares