Čo je v mojom živote to podstatné, podľa čoho sa chcem rozhodovať? Hľadám a nachádzam zmysel? Žijem, alebo iba všetko „zvládam“, plním povinnosti, reagujem na to, čo treba, robím, čo sa očakáva?
Filozofi ako Kierkegaard, Sartre či Frankl si všimli, že človek môže byť úspešný, zaneprázdnený, férový – a predsa si nikdy nepoložiť otázku, či naozaj žije tak, ako považuje za kľúčové. Čo teda robí život človeka skutočne ľudským, zmysluplným?
Aj Ježiš sa podľa evanjelií zaoberá týmito otázkami. Pýta sa, či je človek ochotný rozhodnúť sa preto, čo je v živote podstatné.
Viktor Frankl hovorí, že „nejde o to, čo očakávame od života, ale čo život očakáva od nás“. Dôležité nie je to, či sme všetko stihli, plnili očakávania, ale či sme Boha spoznali v človeku vedľa seba.
Boh koná prostredníctvom človeka uprostred obyčajného života. Nie mimo povinností, ale v nich.
Preto, aby sme si vedeli stanoviť priority v súlade so svojím svedomím, potrebujeme čas a bezpečný priestor pre sebaskúmanie, hľadanie zmyslu. Len vtedy budeme schopní urobiť rozhodnutia, ktoré do každodenného života nás a iných prinesú radosť, súhru, citlivosť. Nájsť samého seba, skúmať svoje motívy a možnosti. Mať na to pokoj, dobrý podnet, prostredie. Môže to byť jedna veta. Ticho. Koncert, divadelná hra, inscenácia alebo vášnivá diskusia.
Dôležité je vedieť zastať a premýšľať, či neustálym zhonom sebe a iným ľuďom neubližujeme. Mať odvahu vystaviť sa vlastnej zraniteľnosti a získať tak viac citlivosti k zraniteľnosti iného, iných.
Ak sa ľudia v nedeľu chystajú na stretnutie s rodinou, alebo si chcú len oddýchnuť – od iných ľudí, nemali by sme ich povýšenecky a odsudzujúco odbiť tým, že podľahli lákadlám konzumnej spoločnosti. Mali by sme sa naučiť hľadať a spoluvytvárať niečo nové. V kostole, doma, aj v prírode. Všade a všetci.
Blížia sa prázdniny a dovolenky. Ich plánovaniu venujeme patričnú pozornosť. Často od nich očakávame viac, ako sa dá reálne naplniť. Neostaňme však pritom, aby sme boli spokojní my, „naši“ v rodine. Všímajme si ľudí, ktorí žijú v samote, nebuďme k ich ťažkostiam ľahostajní. Veľa biedy, osamelosti, neistôt môžeme my sami, ale aj spolu s našimi rodinami, priateľmi, komunitami zmierniť, odstraňovať. Neprestaňme hľadať zmysel našej námahy – a ak sme sa mu vzdialili, pokúsme sa vrátiť.
Najdôležitejšou hodnotou je Láska. Tá, ktorú rozdávame každému bez rozdielu. Nevymýšľajme si výhovorky, prečo sa to nedá. Neklamme sebe ani iným. Nepretvarujme sa.
Ježiš nerozdeľuje svet – ľudí v ňom na tých, ktorí sú naši a ktorí cudzí, ale stále rozširuje okruh tých, v ktorých máme vidieť svojich blížnych. Jeho spôsob života – pozvanie k inklúzii, solidarite, citlivosti, starostlivosti o slabých je radikálnou výzvou k láske.
Všetci ľudia sú rovnoprávni tak pred Bohom, ako aj pred ľuďmi. Všetci sú naši. Kráčajme s nimi, spolu.
Nedeľnú nekázeň Anny Polckovej sme prevzali z denníka N.