Foto N – Tomáš Benedikovič
Komentár Vladimíra Leksu, sme prevzali z denníka N
Autor je vedec
Odkaz Charty 77 nájdeme aj v našich zvrchovane národných zdrojoch.
Pred štyridsiatimi deviatimi rokmi, 6. januára 1977, bola zverejnená Charta 77 a mená jej prvých signatárov. Tento dokument vyzýval československú komunistickú štátnu moc na dialóg a spoluprácu na dodržiavaní ľudských práv, ku ktorému sa Československo zaviazalo, keď vtedajší prezident Československej socialistickej republiky Gustáv Husák podpísal Záverečný akt helsinskej Konferencie o bezpečnosti a spolupráci v Európe.
Hoci Charta 77 nebola napísaná konfrontačne či nepriateľsky, naopak, jej základné posolstvo bolo odzbrojujúco konštruktívne, štátna moc okamžite spustila proti jej signatárom masívnu kampaň. Všetci boli rozličnými spôsobmi prenasledovaní a perzekvovaní.
Do Nežnej revolúcie v novembri 1989 ju podpísali sotva dve tisícky občanov Československa. Nešlo teda o žiadne celospoločenské hnutie porovnateľné s poľskou Solidaritou, no napriek tomu Charta zohrala kľúčovú úlohu pri znovunastolení liberálnej demokracie v Československu.
Za špinavých a otrhaných chuligánov
Vďaka osobnostiam združeným v Charte 77 bolo Československo pripravené po páde komunizmu hneď od začiatku prevziať politickú zodpovednosť za porevolučný vývoj u nás takým spôsobom, že Václav Havel, jeden z hovorcov Charty 77, nahradil Gustáva Husáka mesiac po páde komunizmu a prvé slobodné voľby po viac ako 40 rokoch sa konali pol roka po revolúcii.
Príbeh Charty 77 s dejinnými dôsledkami sa však začal, dalo by sa povedať, podomácky. V roku 1976, teda iba rok po podpise medzinárodnej dohody o ľudských právach, začal komunistický režim či, správnejšie povedané, konkrétni ľudia, ktorí komunistickí režim stelesňovali, otvorene ľudské práva porušovať.
Dovtedy ruskí kolaboranti, ktorých k moci dostali ruské tanky, nespravodlivo prenasledovali a väznili, či už z pomsty alebo zo strachu, svojich politických oponentov a disidentov. V roku 1976 však začali útočiť už aj na bežných ľudí.
A vybrali si takých, o ktorých predpokladali, že sa ich nikto nezastane. Mladých nezávislých hudobníkov, členov skupín Plastic People of the Universe, DG 307 a ďalších, ktorí iba chceli hrať hudbu, aká sa im páčila. Najprv proti nim štátom ovládané médiá podnikli agresívnu mediálnu kampaň, v ktorej ich označili za chuligánov, potom komunisti urobili justičný proces a napokon hudobníkov aj odsúdili na tresty odňatia slobody.
Totalitná moc sa skrátka začala báť vnútorne slobodných ľudí. No v predpoklade, že za „špinavých a otrhaných chuligánov“ sa nikto nepostaví, sa pomýlila. V priebehu roka bolo zverejnených niekoľko petícií a listov na ich podporu, ktoré sa postupne šírili v rámci rodín či medzi priateľmi a známymi. Za týmito aktivitami stáli ľudia z mnohých prostredí, v prvom rade nezávislí hudobníci a ich fanúšikovia. Tých však nebolo veľa.
Pridali sa k nim umelci okolo dramatikov Václava Havla a Pavla Kohouta, filozofi Jan Patočka či Jiří Němec, a napokon aj bývalí, takzvaní reformní komunisti, ktorí boli po šesťdesiatom ôsmom odstavení od moci, ako napríklad Jiří Hájek či Zdeněk Mlynář.
Väčšina z týchto ľudí hudbu, ktorú robili odsúdení muzikanti, nepoznala, ba sa im dokonca azda ani nepáčila, ale všetci v útoku na nich jasne rozoznali útok na jadro ľudskej slobody. Štátnu moc táto reakcia zaskočila a vystrašila. Vďaka podpore zo strany známych umelcov, vedcov a filozofov sa o Československu opäť začalo hovoriť a písať na Západe. Odsúdených začali postupne prepúšťať.
Václav Havel o tom v knihe rozhovorov Dálkový výslech píše:
„Publikum, shromážděné v prostorách soudu, bylo předobrazem Charty 77; atmosféra rovnosti, solidarity, družnosti, pospolitosti a obětavé ochoty vzájemně si pomáhat, vyvolávané vědomím společné věci a společného ohrožení, nebyla jen atmosférou té soudní budovy, ale i atmosférou prvních měsíců Charty. Cítili jsme s Jiřím Němcem, že tu vzniklo něco, co je třeba fixovat, co nesmí vyprchat a zmizet, ale co by mělo být proměněno v nějaký čin trvalejšího dosahu, kterým by se to tak říkajíc přeneslo z ovzduší na pevnou zem. To jsme pochopitelně necítili jen my, byl to zřejmě pocit všeobecný.“
Mylný predpoklad
Dnes mám veľmi silný pocit, že by sme si z príbehu Charty 77 mali zobrať príklad a okamžite ho nasledovať. V predchádzajúcom roku slovenská štátna moc, síce demokraticky zvolená, ale v priamom rozpore s demokratickými hodnotami, zmenila ústavu a z jednej skupiny obyvateľstva spravila menejcenných či skôr celkom bezcenných ľudí.
Príslušníkov tejto menšiny, ktorú označujú za pliagu, podobne ako komunisti označovali hudobníkov za chuligánov, zatiaľ nezatvára, ale právny podklad na to, aby tak robila, už má. Podobne mali komunisti zákon, ktorý im za zločin rozvracania socialistického štátneho zriadenia dovoľoval zavrieť či zabiť kohokoľvek. Dnes ich potomkovia majú článok o dvoch pohlaviach.
No rovnako ako komunistické Československo bolo zaviazané dodržiavať helsinský dohovor, je aj Slovensko, člen Európskej únie, povinné dodržiavať listinu základných práv či smernicu o rovnom zaobchádzaní, ktoré zakazujú diskrimináciu na základe sexuálnej orientácie vo všetkých oblastiach a zaručujú práva na rodinný a súkromný život a ochranu pred násilím a nenávisťou každému občanovi Slovenska.
A napokon je tu ešte jedna analógia. Tak ako si vtedy komunisti mysleli, že „chuligánov“ nikto nepodporí, sú ich dnešní dediči presvedčení, že sa nikto nepostaví za „teplošov“. A rovnako sa mýlia.
Minuloročné opakované protesty, petície a najmä kriedová revolúcia ukázali, že obrovská časť obyvateľstva má povedomie spoločnej veci a spoločného ohrozenia. Teraz ide o to, aby táto spolupatričnosť nevyprchala, nezmizla a aby bola premenená na čin trvalého dosahu. Preto protesty musia pokračovať.
Skončime vládu bezcitných
Prvé, čo treba spraviť, je skončiť s delením protestov na občianske a politické. Také rozdelenie má totiž zakódovaný odkaz, že politika je niečo špinavé a my občania sa tým nechceme zašpiniť. Takýto kód nielenže predurčuje postupný zánik protestov do stavu, keď každý bude protestovať sám a iba v duchu, čo je mokrým snom všetkých autokratov, ale je aj proti samotným základom slobodnej spoločnosti.
Veď politici sú takisto občania a občania sa, naopak, o politiku musia zaujímať, inak by to neboli občania, ale poddaní, nevoľníci, otroci. A napokon, vo voľbách si predsa volíme politikov, a nie nadácie a občianske združenia.
Teraz ide o to, aby sme atmosféru rovnosti, solidarity, družnosti, pospolitosti a obetavej ochoty vzájomne si pomáhať preniesli z povetria na pevnú zem a skončili vládu bezcitných. Keď sa vtedy dokázali za spoločnú vec spojiť bývalí komunisti s undergroundom, určite sa dnes dokážu spojiť politici s aktivistami.
Je však pravdepodobné, že étos, ktorým Václav Havel predznamenal Chartu 77, nám Slovákom veľa nepovie. Veď napokon, počet slovenských signatárov bol mizivý. Odkaz Charty 77 však nájdeme aj v našich zvrchovane národných zdrojoch. Pred sto rokmi napísal v predslove jedného z najdôležitejších slovenských románov Adam Šangala jeho autor, lekár Ladislav Nádaši Jégé:
„Jediná skutočná okrasa života nie je pohodlie ani skvelé hody a tance, ale súcit s utrpením, ktorý dvíha našu dušu do takých výšin, v ktorých ona splynie v jedno s nekonečným jasom všehomíra.“
Tieto slová nech sa stanú preambulou Charty 26, ktorá by sa mohla volať Slovensko je Európa. Alebo inak.