Keď teraz sedím a píšem svoje úvahy o Benediktovi/Josephovi Ratzingerovi, je to asi dvadsaťštyri hodín od oznámenia jeho smrti. Počul a čítal som mnoho komentárov a hodnotení tohto človeka a jeho prínosu pre Katolícku cirkev. Myslím, že je korektné povedať, že som jedným z Írov, ktorých život jeho postoje a výkon moci ovplyvnili najvýraznejšie. Už je to jedenásty rok, čo mi za jeho pontifikátu zakázali vykonávať kňazskú službu, onedlho oslávim sedemdesiate šieste narodeniny. (So Seanom Faganom sa zaobchádzalo prísnejšie, ale ten už zomrel).
Ani by som sa nepokúšal merať negatívny vplyv jeho učenia a konania na LGBTQ ľudí alebo na tých, ktorých zneužívali kňazi a rehoľníci. Zameriam sa teraz na tých z nás, teológov, kňazov, rehoľníkov a laikov, ktorí boli takou či onakou formou potrestaní za svoje spisy o veciach týkajúcich sa cirkevného učenia a doktríny a rôznych aspektov viery.
Nie že by som mal nejaké priame kontakty s Josephom Ratzingerom. V čase, keď po mne išli, už z Kongregácie pre náuku viery odišiel. Bolo to v roku 2012 a v tom čase bol pápežom už asi päť rokov. Ale Kongregácia, ktorá sa zaoberala mnou, bola do veľkej miery jeho dielom počas dlhých rokov, keď ju viedol. Vtedajší šéf William Levada nebol človek, ktorý by bol schopný alebo chcel robiť veci inak ako jeho predchodca v úrade; pokračoval presne tak, ako sa to naučil od Ratzingera. A aj jeho nástupca Gerhard Müller bol do veľkej miery obrazom a podobou Ratzingera.
Z mojej skúsenosti s tým, čo rád nazývam „Ratzingerov Vatikán“, mi vystupujú do popredia dve veci.
Prvou bolo úplné presvedčenie o správnosti ich viery a praxe. Verili, že majú pravdu, celú pravdu, a že nikto s nimi nemôže polemizovať v žiadnej veci týkajúcej sa viery a Cirkvi. Existoval v nich akýsi druh „nákazlivej neomylnosti“, čo znamenalo, že necítili potrebu s kýmkoľvek o čomkoľvek diskutovať. Nemali sa čo učiť, a už vôbec nie od ľudí, ktorí mali iný názor ako oni. Takýto ľudia boli podľa nich v omyle a omyl nemá žiadne práva.
Druhou skúsenosťou bol ich úplný nedostatok rešpektu voči ľuďom, ktorých považovali za bludárov. V mojom prípade sa to prejavilo tým, že mi nedali žiadnu možnosť uplatniť si akékoľvek právo, ktoré obvineným ľuďom priznávajú právne systémy všetkých civilizovaných spoločností. Nebolo mi umožnené dozvedieť sa, kto sú moji žalobcovia (Nepriamo som sa dozvedel, že ma obvinil jeden z vyšších členov írskej hierarchie, ale hoci mám isté podozrenie, neviem presne, kto to bol. Dobre som vedel, že v tých rokoch boli aj istí laici a klerici, ktorí mňa a iných pravidelne nahlasovali do Ríma, ale uvažovanie o identite „nahlasovateľov“ môže mať na „nahlasovanú“ osobu negatívny vplyv). Vatikánske úrady nepovažovali za potrebné stretnúť sa so mnou a dať mi možnosť obhájiť sa. V žiadnej fáze so mnou nekomunikovali priamo, všetko sa dialo prostredníctvom môjho generálneho predstaveného v Ríme. A čo je možno najhoršie, neuskutočnil sa žiadny odvolací proces.
Toto bol systém, ktorý Joseph Ratzinger formoval a zdokonaľoval počas rokov svojho pôsobenia na čele Kongregácie. (Viem, že existoval už dávno pred ním, ale on mu dal svoju osobitnú dogmatickú a autoritársku podobu v čase, keď sa svet rýchlo menil a ľudské práva sa všeobecne uznávali na celom svete.
Takže, smútim teraz nad jeho smrťou? Nemôžem povedať, že áno. Ale modlím sa za neho a želám mu večný pokoj. Všetkých nás, pápeža aj chudáka, čaká rovnaký koniec, nech už bude akýkoľvek.
Musím priznať, že v jeho neskoršom živote som s ním do istej miery aj súcitil. Na rozdiel od toho, čo hovoria mnohí komentátori, nepochybujem o tom, že sa chcel stať pápežom. Jeho konanie počas smrti a pohrebu jeho predchodcu a počas dní pred konkláve tomu nasvedčovalo. Mali by sme si však dávať pozor na to, čo si želáme. Na úlohu, po ktorej tak túžil, nemal schopnosti ale mal dosť božej milosti, aby dokázal z tohto postu odstúpiť, za čo bude, samozrejme, pamätaný najviac.
Niektorí z nás však budú mať na neho aj svoje osobné spomienky.
Originál textu môžete nájsť na stránke Tonyho Flanneryho: http://www.tonyflannery.com/joseph-ratzinger-my-memories/